Na druhý pohľad: 7. Kapitola
Kapitola č.7: Tichý prísľub
S tichým povzdychom sa vrátil do svojho bytu a zosunul sa do kresla pri krbe, z ktorého ho tak nečakane vytrhla Hermionina návšteva. Ráno keď vstal, zaumienil si, že ak nebude musieť, nevystrčí päty z bytu, tobôž z hradu, a pokúsi sa zaplašiť neustále sa vynárajúce spomienky na Harryho čítaním. Celkom sa mu to darilo, kým neprišla a opäť nerozvírila už tak dosť nestálu hladinu jeho pocitov. A teraz? Bol opäť tam, kde na začiatku minulého týždňa. Zmietal sa medzi pochybnosťou a túžbou rozbehnúť sa za tým mužom, ktorý nemohol byť nik iný, než práve Harry.
Chcel ho primäť k tomu, aby mu vysvetlil, prečo sa ich cesty rozdelili na tak dlhú dobu. Chcel vedieť, prečo ho Harry opustil. Prečo mu jednoducho nepovedal, že s ním ďalej nechcel byť... Na druhú stranu dúfal, že Hermiona sa nemýlila. Ak Harry naozaj stratil pamäť, potom je stále šanca... Ale aká veľká ta šanca bola? Severus vedel oveľa lepšie než Hermiona, ako ďaleko sa Harry dostal v nitrobrane. Bol schopný oklamať Voldemorta rovnako dobre, ako Severus sám.
Rukou si pretrel oči a zvraštil čelo. Hodiny s Harrym neboli jednoduché, no ich obojstranná snaha mala želané výsledky.
"Legilimens!" zamumlal a prútikom namieril na chlapca, ktorý mu statočne čelil s prútikom pripraveným na vlastnú obranu. Ani sa nepohol a nechal Severusa, aby hladko prenikol do jeho mysle. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď namiesto chlapca krčiaceho sa pred dobre mierenou ranou svojho strýka či utekajúceho pred bandou oveľa väčších a silnejších chlapcov, zbadal Harryho bezcieľne sa prechádzajúceho po ihrisku, letiaceho na metle či sediaceho v knižnici nad nejakou úlohou. Kútiky úst sa mu pritom mierne zvlnili v náznaku úsmevu. To bolo prvýkrát, čo mu Harry vedome podstrčil nepodstatné spomienky zo svojho života. Spomienky, ktoré by jeho nepriateľovi neposkytli zbraň, ktorú chcel získať proti nemu samému.
Obraz, ktorý Severus vnímal, bol súvislý a pevný, čo bolo dobré. Doposiaľ sa chlapcovi len párkrát podarilo vyhodiť ho zo svojej mysle a i to viac či menej neúmyselne, keď sa dostal k príliš osobným ukážkam "príbuzenskej lásky" jeho strýka či bratranca. Nikdy spolu nehovorili o tom, čo Harry prežíval u svojich príbuzných a zdalo sa, že to obom vyhovuje. Severusovi preto, že nevedel, čo by mal povedať, a Harrymu preto, že od svojho profesora očakával čokoľvek, len nie pochopenie. Nepotrebovali o tom hovoriť. Každý vedel svoje a to stačilo.
Severus sa naďalej prehrabával Harryho spomienkami a snažil sa nájsť akúkoľvek skulinku v jeho bariére, keď sa niečo zásadne zmenilo. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, čo sa deje a v Harryho mysli pocítil prítomnosť ďalšej osoby. Chcel sa okamžite stiahnuť, keď mu došlo, že ten niekto je Voldemort, no bol väzňom rovnako ako chlapec sám. Jeho ochrana, akokoľvek bola odolná voči Severusovi, nedokázala odporovať Voldemortovej vízii. A tak Severusovi neostávalo nič iné, než sledovať, ako Voldemort trestá jedného zo svojich služobníkov. Bol označený za zradcu a podľa Voldemortových slov dostával len to, čo si zaslúžil. Bol to strašný pohľad a Severus si želal, aby to čo najskôr skončilo. Nechcel sledovať koniec toho úbožiaka skrz Harryho myseľ a nechcel sledovať, čo ho čaká, keď by ho Voldemort odhalil. Rovnako krutá pomsta Temného pána čakala každého, kto by sa čo i len pokúsil o zradu a on... on bol zradcom predsa už niekoľko rokov. Naprázdno prehltol a jediné, čo v tej chvíli mohol urobiť, bolo uzavrieť svoju vlastnú myseľ a podporiť tak chlapcovu obranu. Tichým hlasom opakoval Harrymu, aby uzavrel svoju myseľ, no nezdalo sa, že by ho ten priveľmi vnímal. Keď sa mu konečne podarilo prerušiť spojenie s Voldemortom, ktorého si temný čarodejník našťastie zrejme nebol vedomý, zistil, prečo Harry nereagoval.
Útle telo čiernovlasého chlapca ležalo na zemi v nekontrolovanom trase. Z kútika úst mu stekal pramienok červenej krvi. Krvi, ktorá rovnako presakovala i spod jeho šiat a keď sa lepšie prizrel zraneniam, ktoré Harry utrpel, s hrôzou si uvedomil, že to dieťa, vlastne už mladý muž, trpel presne tak, ako ten smrtijed, ktorý čelil hnevu Temného pána.
"Do kotla!" zahromžil a opatrne ho zdvihol zo zeme. Vedel, že by s ním mal čo najrýchlejšie bežať na ošetrovňu, no ani zďaleka sa mu nechcelo čeliť rozzúrenej ošetrovateľke. A že by bola Poppy rozzúrená, o tom nepochyboval, keby k nej Harryho priviedol v tomto stave. Namiesto toho otvoril dvere vedúce do svojho bytu a uložil chlapca na pohodlný gauč. Bez meškania sa rozbehol do laboratória pre potrebné lektvary a po chvíli sa Harry, k jeho úľave prebral.
"Ako sa cítiš?" spýtal sa ustarane. Jeho hlas neniesol ani štipku sarkazmu či podráždenia, len čistú obavu.
"Bolo aj lepšie," zamumlal Harry popravde a pokúsil sa posadiť.
"Lež pokojne!" prikázal Severus ostro a podal mu ďalšiu fľaštičku s, pre Harryho, neznámym obsahom. "Čo to malo znamenať?" spýtal sa potichu, hoci odpoveď poznal.
"Myslím, že to bolo dosť jasné. Tuším to bol trest pre zradcu," zamumlal Harry a rukou si drel jazvu.
"To som si všimol. Mal som na mysli tvoju... účasť na celom tom procese," upresnil po chvíľkovom zaváhaní.
"Neviem, čo presne máte na mysli. Teda, neviem, ako to vysvetliť. Skrz to spojenie s jazvou mi Voldemort môže posielať sny, ktoré chce, aby som videl. Tie, ktoré sa s vašou pomocou snažím blokovať. Tieto... vízie, bývajú naopak nečakané a nie som si istý, či Voldemort vie, ako na mňa vplývajú. Môžem cítiť všetku tú bolesť, ktorú spôsobuje a..." zarazil sa a uprene pozrel na Snapea. Obaja mysleli na to isté. Ak niekedy Voldemort odhalí Severusa, dostane, čo si zradca zaslúži a Harry to všetko bude prežívať s ním.
"Nedovolím, aby sa to stalo!" prehovoril Harry rozhodne, čím Severusa prekvapil.
"Musíme pokračovať!" dodal a opäť sa, napriek Severusovmu zákazu, pokúsil vstať.
"Musím sa naučiť poriadne uzatvárať svoju myseľ, aby nezistil... že vy, že..." prekvapivo jemná ruka ho zatlačila späť na gauč.
"Upokoj sa, Harry!" prikázal Severus miernym hlasom, ktorý spolu s krstným menom, ktoré použil, spôsobil ďalší chlapcov šok. "Dokážem sa o seba postarať," dodal, keď videl, ako naňho chlapec spýtavo hľadí.
"Viem, že áno. No aj tak... ak sa mi dostane do hlavy a zistí, že mi pomáhate..." protestoval chlapec a panika v jeho hlase bola hmatateľná.
"Nezistí to. Dokážeš uzavrieť svoju myseľ a len moja prítomnosť a pokus o prekonanie tvojej obrany, ju sprístupnila tejto strašnej vízii," vysvetľoval Severus a bol potešený tým, že mu chlapec venuje svoju plnú pozornosť.
"Ste... ste si istý, pane?“ spýtal sa s nádejou.
"Samozrejme. Povedal by som, že tvoj dnešný výkon bol..." na okamih zaváhal, no napokon sa rozhodol, že niekedy nie je menšia pochvala na škodu a tak dokončil: "Prinajmenšom uspokojivý."
Harry sa pod váhou tých slov zapýril a na tvári sa mu usadil nesmelý úsmev. Pochvala a on Snapea? navyše po tom fiasku, keď sa mu doslova pred jeho očami dostal Voldemort do hlavy? To bolo nemysliteľné! No aj keby nad tým chcel dlhšie uvažovať, nemohol. Hlava ho príšerne bolela, napriek lektvaru, ktorý mu Snape dal.
"Mal by som ťa odviesť na ošetrovňu. Moje liečiace schopnosti zjavne nestačia," skonštatoval Severus, keď zachytil jeho bolestnú grimasu.
"Nie! Prosím! Hlavne nie ošetrovňa!" protestoval Harry. "Budem v poriadku. Potrebujem sa len vyspať," trval na svojom Harry a na dokaz svojich slov sa bez meškania začal súkať na nohy. Severus ho teda nechal a ostražito ho sledoval. V duchu musel uznať, že Potter zďaleka nie je taký arogantný idiot, za akého ho považoval. Za posledných niekoľko týždňov či mesiacov ho spoznal lepšie a musel dať za pravdu Albusovi, ktorý mu neustále prízvukoval, že Harry nie je jeho otec. Samozrejme, že nebol. Teraz to vedel.
Zachytil ho tesne predtým, než dopadol na zem. Jeho mučením oslabené svalstvo odmietalo poslúchať a tak nebolo divu, že sa mu kolená podlamovali pri každom kroku.
"Tak takto by to nešlo, Potter!" zamrmlal. "Bez pomoci sa odtiaľto nedostanete a keďže nemám najmenší záujem podopierať vás celú cestu do nebelvírskej veže, máte len dve možnosti. Buď vás letaxom dopravím na ošetrovňu, alebo..." nedokončil, pretože Harry náhle zdvihol hlavu a prosebne naňho pozrel.
"Mohol by som... nevadilo by vám, keby..." namiesto dokončenia ukázal na pohovku, odkiaľ práve vstal a Severus mlčky prikývol. Podoprel chlapca a pomohol mu dotackať sa späť na gauč.
"Len chvíľku. Kým sa trochu pozbieram," zaševelil Harry vďačne a sledoval, ako jeho profesor mizne za dverami, vedúcimi zrejme do laboratória. Vrátil sa s fľaštičkou s lektvarom a váhavo postával pred Harrym, kým mu ho napokon nepodal.
"Vypi to! Bez debát!" dodal ešte, keď sa chlapec nadychoval k akejsi odpovedi, no napokon predsa len poslúchol.
"Prečo všetky tie gebuzíny smrdia ako špinavé ponožky a chutia ako psie výkaly?" posťažoval si chlapec, vracajúc Snapeovi prázdnu fľaštičku.
"Nie som síce odborník na chuť psích výkalov, pán Potter, no možno tento váš poznatok bude mať vplyv na oveľa nižší počet hypochondrov medzi kúzelníkmi než u mudlov," uškrnul sa Severus.
"Hej, v tom to bude," pritakal chlapec ospalo a podozrievavo pozrel na Snapea. "Čo ste mi to dali?"
"Nič, čo by ti uškodilo. Spánok je v tomto prípade to najlepšie, čo môžeš urobiť, Harry," vysvetlil na svoju obranu, znova použijúc jeho krstné meno. Chlapec malátne prikývol a v sede sa oprel o Severusa sediaceho vedľa neho. Starší muž na chvíľu ustrnul, keď sa chlapcova hlava oprela o jeho rameno, no napokon zdvihol ruku a pevnejšie ho k sebe pritiahol. Objal ho.
"Sľúbte mi, že budete opatrný, profesor!" zamumlal Harry ospalo, no jeho hlas bol naplnený naliehavou prosbou.
"Vždy som opatrný," odpovedal a keďže medzi nimi zavládlo ticho, myslel si, že jeho študent konečne zaspal.
"Nesmiem ťa stratiť, Severus!" zašepkal Harry v poslednej chvíli predtým, než naozaj upadol do bezsenného spánku. V tej chvíli už nemohol tušiť, čo jeho jednoduché slová spôsobili a urobili s mužom sediacim vedľa neho. To úprimné vyznanie, ktoré si chlapec azda ani neuvedomil, ho zasiahlo ako blesk z jasného neba. Severus... to meno vyslovené tak jemne a s úctou... Premýšľal nad tým, prečo by mu niekto ako Harry Potter vravel niečo také, no jedna možnosť bola nepravdepodobnejšia než druhá. A tak sa rozhodol to v tej chvíli neriešiť a pripísať to na vrub ospalosti.
No aj tak... proti vlastnému presvedčeniu... sa naklonil k chlapcovi a jemne sa perami dotkol vrchu jeho hlavy. Pobozkal ho a na chvíľu tak zotrval.
"Nestratíš ma, Harry!" sľúbil potichu jemu i sebe. Tichý prísľub, ktorý v ten večer vyslovil, bol jeho hnacím motorom po nasledujúce mesiace. A nielen jeho...
Komentáre
Prehľad komentárov
za pochvaly. Nadin: To vieš, Tess sa rada predvádza, hlevne keď má náskok a môže rovno komentovať, však, drahá? :-D
Som rada, že sa vám to páči, aj keď tam zatiaľ nie je veľmi akcie. Ale bude... bude...
:))
(nadin, 16. 2. 2010 18:29)
Ako to, že nie som prvá???
Nevadí...
Krásna kapitolka!
Nesmiem ťa stratiť, Severus!
Nestratíš ma, Harry!
To ma dostalo...
prvý komentár bude môj,
(Tessa,, 16. 2. 2010 18:14)krásna poviedka, citlivo napísaná, čakám netrpezlivo na každú ďalšiu kapitolu a pri dialógoch, hlavne Severus verzus Mia sa dobre bavím :) Šup sem s ďalšou...
Vďaka
(Lucy, 16. 2. 2010 19:43)