Kapitola č.56: U sv. Munga

"Harry počkaj!" zavolal za ním George, ktorý mal čo robiť, aby svojho mladšieho priateľa dobehol. Podarilo sa mu to vo chvíli, keď Harry narazil na prvého mozkomora.

Neznáma sila akoby ho prikovala ku zemi a nedovoľovala mu sa ani pohnúť. Desivý tvor v dlhom plášti s kapusňou sa k Harrymu bez akéhokoľvek zaváhania blížil a on naňho len vyjavene civel. V mysli sa mu vynárali hrozostrašné obrazy z jeho života a do popredia sa stavali hlavne tie z posledných týždňov. Opäť mohol cítiť chlad a vlhkosť komby, v ktorej ho Malfoy väznil. Zúfalstvo, ktoré prežíval v tých dňoch a nociach bolo takmer hmatateľné. Čo bolo ešte prekvapujúcejšie, hoci v tej chvíli to bolo to najmenšie, čo ho trápilo, že okrem jeho spomienok sa mu na povrch drali i tie, ktoré mu Severus ukázal. Bolesť a žiaľ po smrti Albusa Brumbála, Severusova bolesť po Harryho údajnej smrti...

"Expecto Patronum!" začul jasný a rozhodný hlas kdesi za sebou a než sa stihol spamätať, prebehol okolo neho biely tiger a bez meškania zahnal približujúceho sa mozkomora.

"Si v poriadku, Harry?" uisťoval sa, konečne stojac vedľa neho.

"Vraveli mi, že je to strašné, ale toto..." jachtal Harry namiesto priamej odpovede. "Poďme, musíme Severusa nájsť!" rozhodol a hoci sa mu podlamovali kolená slabosťou zo stretnutia s mozkomorom, nepripúšťal si ju a vykročil ďalej do temnoty.

"Tu niekde by mal byť," zastavil ho tichým hlasom George a keď naňho Harry spýtavo pozrel, vysvetlil: "Ron toho veľa nepovedal, ale táto časť Azkabanu sa už dlho neobsadzuje a podľa otca, ak by sem niekto chcel nepozorvane dostať väzňa, ktorý má zmiznúť bez stopy, určite by ho dal sem. Dúfajme, že má pravdu," povzdychol si a kúzlom otvoril dvere prvej cely. Harry, keďže nemohol čarovať, mu dychtivo a nakukoval spoza ramena, či niekde v tmavej kobke nezbadá Severusa.

Žalúdok sa mu dvíhal pri pohľade na bezduché, prakticky sa rozkladajúce mŕtve telá väzňov, ktorých zjavne postihol osud, ktorý Ron pripravil i pre jeho manžela. Arthur sa teda nemýlil v tom, že práve tu končia osoby, ktoré majú zmiznúť nenávratne z povrchu zemského, uvedomil si a naďalej statočne znášal pohľad na tých úbožiakov v nádeji, že medzi tými, ktorým už nieto pomoci, nenájde i Severusa.

Trvalo im dobrých pätnásť minút, kým našli tú správnu celu. Sprvu sa zdala prázdna, ale tichý ston ozývajúci sa z rohu vlhkej kobky Harryho prinútil zastať medzi dverami.

"Severus?" srdce mu bilo ako splašené a nečakajúc na svetlo s Georgovho prútika, vrhol sa dnu, k telu muža, ktoré sa chúlilo v tom najtmavšom rohu. Nepotreboval svetlo k tomu, aby vedel, že je to on. Avšak keď lúč svetla dopadol jeho smerom, žalúdok i srdce mu zovrelo úzkosťou.

"Bože, čo ti to urobili?" hlesol s neskrývanou bolesťou a roztrasenou rukou jemne odhrnul Severusovi vlasy z tváre. Boli špinavé a zlepené krvou, tvár samá modrina, kde- tu dokonca hlboké rezné rany. Oči mal zavreté a nereagoval dokonca ani na svetlo, ktorým George osvetlil miestnosť, aby lepšie videli.

"Je v bezvedomí," skonštatoval George a začal nad jeho telom mávať rpútikom v zložitých oblúkoch. Harry chvíľu sledoval, čo robí, opatrne držiac Severusa za ruku.

"Fyzické zranenia nie sú také strašné," skonštatoval. "Dám mu nejaké lektvary a pomožem mu, ako možem, ale nie som liečiteľ. Potrebujeme ho čo najskor dostať do nemocnice," informoval Harryho, ktorý súhlasne prikývol.

"Budeš v poriadku, Severus!" uisťoval tichým hlasom svojho manžela. "Dostaneme ťa odtiaľto! Už ti neublížia!" opakoval neustále, zatiaľ čo Geroge používal jednu hojivé kúzlo za druhým. Severus bol celý čas v bezvedomí a ani na chvíľu sa neprebral, čo Harryho právom znervózňovalo.

"Bude v poriadku?" spýtal sa roztraseným hlasom a George si ticho povzdychol.

"Po fyzickej stránke, určite, ale ako na tom bude psychicky, to zistíme, až keď sa preberie. Ale Severus je silný muž a len tak niečo ho nezlomí. Verím, že bude v poriadku," uistil ho, hoci mal očividne pochybnosti o pravdivosti vlastných slov. Napokon, rozhodnutí nestrácať viac času, uložili Severusa na vyčarované nosidlá. Harry kráčal popri vznášajúcom sa lehátku s bezvládnym mužským telom a v duchu sa modlil, aby mal George pravdu.

K presunu do nemocnice použili letaxový krb v kancelárie vedúceho ochranky v Azkabane. Nepochybne by im to nedovolil, nebyť Arthura, ktorý na tom trval, ale to, ako si minister zjedná poriadok, bolo v tej chvíli pre Harryho nepodstatné.

Sedel v čakárni, sám ako prst a čakal. Nik mu nič nepovedal, nik sa oňho nezaujímal. Nik neprišiel, aby ho uistil, že jeho manžel bude v poriadku a tak sa zožieral vlastnými výčitkami kvoli tomu, že to nechal zájsť tak ďaleko a nepomohol mu skor. Jedna jeho časť vedela, že proti Ronovmu pamäťovému kúzlo bol bezbranný, ale i tak sa nemohol zbaviť dojmu, že mohol urobiť aspoň niečo, aby tomu nejako predišiel.

"Pane?" oslovila ho žena v nemocničnej rovnošate.

"Ako je na tom?" vyskočil okamžite, neskrývajúc svoje obavy.

"Teraz spí," usmiala sa naňho dievčina chlácholivo. "Zatiaľ sme preňho urobili, čo bolo v našich silách a ďalej uvidíme, keď sa zobudí. Ak chcete, možete ísť za ním," informovala ho a Harry súhlasne prikývol. Nechal sa odviesť k nemocničnej izbe, kde bola jediná obsadená posteľ. Teraz, keď nebola Severusova tvár špinavá od krvi a prachu, vyzeral ešte bledší než zvyčajne a tmavé modriny boli ešte výraznejšie, než keď ho zbadal prvýkrát dnes ráno v tej tmavej cele.

"Dali sme mu na to masť, takže do dvoch dní by tie modriny mali zmiznúť. Obávam sa však, že tá jazva na líci nezmizne, ale vždy ju može zakryť kúzlom," vysvetľovala, keď zachytila smer Harryho pohľadu. Chcela ho snáď uistiť, že bude vyzerať ako predtým? Myslela si, že jeho vzhľad je to, na čom mu záleží?

"Čo jeho myseľ?" spýtal sa priškrteným hlasom liečiteľky a sám medzitým podišiel až k posteli a chytil bledú ruku do vlasnej dlane.

"Vplyv mozkomorov na myseľ človeka je veľmi individuálna a nedokážeme presne určiť poškodenie, kým pacient nenadobudne vedomie. Zajtra snáď budeme múdrejší," odpovedala vyhýbavo a s tým ich nechala osamote. Mlčky sa posadil na kraj postele a uprene sledoval každú čtru Severusovej tváre, akoby si ju chcel vryť do pamäte navždycky. Veď možno za pár dní bude obraz jeho tváre v spomienke to jediné, čo mu ostane, uvedomil si bolestne. Prečo len sa tak unáhlil v tom rozhodnutí so stážou ?, nadával si v duchu. V skutočnosti si však za tým rozhodnutím stál. Nemohol tu zostať, či už so Severusom, alebo bez neho. Tento svet, ten nebol jeho. Už dávno nie. A i keby sa mu čisto náhodou jeho mágia niekedy vrátila, tak si nebol istý, či by ju prijal s nejakým veľkým nadšením. Jeho predošlý život, život Harryho Pottera, nebol obzvlášť pokojný a za každý kúsok šťastia zaplatil až príliš vysokú cenu. A teraz, po dvanástich rokoch, pri pokuse o návrat späť tam, kam podľa slov ostatných patril, to začalo všetko nanovo. Dvanásť rokov relatívneho pokoja vystriedalo pár týždňov nepredstaviteľného strachu, bolesti a zúfalstva. Najprv šlo o jeho život, teraz o Severusov... Kto bude ďalší? Kto ďalší zaplatí za to, že sa on pokúša vrátiť tam, kam už dávno nepatrí? Nie" Nemohol dopustiť, aby trpeli iní zaňho. A ani on už nechcel trpieť. Zvykol si na svoj nový život a hoci nebolo jednoduché žiť v nevedomosti a neustálej neistote, bolo to lepšie, než žiť s vedomím, že každý v jeho blízkosti by mohol byť prípadným terčom ďalších, podobne devastujúcich situácií, a to len kvoli nemu. Musí odísť! To bolo jasné a preto si ani na okamih nedovolil viac svoje rozhodnutie spochybňovať.

V priebehu dňa sa v nemocnici zastavili Arthur s Georgom, ktorým zo srdca poďakoval za pomoc a zvyšok dňa presedel mlčky pri Severusovej posteli, čakajúc, kedy sa preberie.