Kapitola č.55: Azkaban

Harry s Georgom boli na mieste skor, než Arthur a tak im neostalo iné, než naňho počkať. Obaja s ustaranými pohľadmi pozreli na ostrov, na ktorom sa týčili vysoké kamenné múry kúzelníckeho väzenia. Už z diaľky na nich posobil veľmi deprimujúco, a čo ešte keď vstúpia dnu, pomysleli si nezávisle na sebe.

"Ako sa ti darí, Harry? Počul som, čo sa stalo s Malfoyom a mal by si vedieť, že by som Rona najradšej nakopal za to, ako sa zachoval," ozval sa do ticha gerogov smutný hlas.

"To je v poriadku," mávol nad tým rukou mladší muž. "Každý robíme chyby a pokiaľ šlo o mňa, Ron si pokojne mohol myslieť, že tie fámy oklo mojho únosu sú falošné. Ale to, čo urobil teraz..." ruky zatínal v päsť, aby ovládol vlastnú zlosť, ktorá v ňom neustále stúpala.

"Verím, že profesor bude v poriadku," snažil sa ho upokojiť. "Je to veľmi silný muž a za tú dobu, čo ho poznám viem, že sa nikdy nevzdáva. Ani keď sme my všetci pochybovali o tom, že si prežil, on sa svojej nádeje nevzdal. Určite by sa jej nevzdal teraz, keď ťa má späť," dodal a Harry prikývol. Presne v to totiž dúfal.

"Myslíš, že to tvoj otec myslel vážne? S tým, že Ron viac nie je jeho syn?" spýtal sa opatrne a Gerogov výraz sa ešte viac zachmúril.

"Naši rodičia si veľmi zakladajú na rodine a po pravde, tou prísnejšou bola vždy mama," usmial sa smutne. "Jej sme sa vždy báli viac než otca, ale ani jeden z nich by nikdy nezaprel žiadne zo svojich detí. Ron však prekročil hranice, o ktorých sme ani nevedeli, že existujú a teraz... Nikdy som otca nevidel takého nahnevaného a skutočne neviem, či šlo o plané vyhrážky z jeho strany. Ale aj keby nie, nemáš si čo vyčítať, Harry! Bola to Ronova chyba, nie tvoja či Severusova," uistil ho a v šere novégho rána vyzerala jeho tvár ešte staršie, než v skutočnosti.

Tiché puknutie ich oboch vyrušilo z prebiehajúceho rozhovoru a vzápätí na to sa k nim blížil ustaraný Arthur Weasley.

"Zistil si niečo?" spýtal sa George, hľadiac na otca.

"Bohužiaľ, nik o tejto Ronovej akcii nemá ani poňatia. Aspoň tak sa zdá. Dobrá správa je, že proti nemu nebolo vznesené žiadne obvinenie, ktoré by len uniklo mojej pozornosti," povzdychol si.

"Čo je na tom dobré? Je nevinný, nebol ani z ničoho obvinený a trčí dva týždne na tom najhoršom možnom mieste na svete!" rozhorčoval sa Harry, ktorého začala ovládať panika.

"Je to dobré preto, že nám nik nesmie brániť v tom, aby sme ho odtiaľ dostali, Harry," vysvetlil mu to pokojne George namiesto otca.

"Keby bolo vznesené nejaké obvinenie, muselo by sa to prešetrovať, a ani ja nemám takú moc, aby som ho odtiaľ dostal okamžite," pridal sa i Arthur.

"Rozumiem," hlesol Harry po chvíľke zamyslenia. "A aká je tá zlá správa?" spýtal sa opatrne, rozochveným hlasom.

"Ron ho tam poslal ako osobu bez identity, čo znamená, že po nich nik nebude pátrať a nik nebude vyšetrovať ich záhadné zmiznutie, či nedajmerlin, úmrtie," dokončil takmer nečujne Arthur a Harryho oči boli rozšírené od hrozy.

"Čože? Ale to predsa... prečo tomu nezabránite? Ako možete dopustiť, aby sa niečo také stalo?" vykrikoval Harry zúfalo, v mysli sa mu vynárali najhrozostrašnejšie možné scénare toho, čo sa moholo Severusovi vo väzení stať.

"Keby boli nejaké dokazy, Harry, rozhodne by som zakročil," uistil ho starší muž pevným a rozhodným hlasom. "Problém je ten, že ako osoby bez identity ich nik nehľadá, nik nevyhlási pátranie a... Pozri, chlapče, sám z celého srdca dúfam, že Severus bude v poriadku, ale..." na chvíľu sa odmlčal, hľadajúc vhodné slová.

"Musíme sa pripraviť i na možnosť, že Severusa nenájdeme," pripustil napokon so sklonenou hlavou. Harry naňho neprítomne hľadel, neschopný slova. Duchom úplne mimo sa nechal Georgom odviesť k menšej lodi, ktorá pristala pri brehu, aby ich previezla na ostrov. Nezaujíma sa o to, ako dozorci vedeli, že sú tam. Bolo mu jedno, či ich upozornil Arthur, alebo nejaké kúzlo, signalizujúce ich prítomnosť. Celou svojou mysľou bol totiž upnutý na myšlienku Severusovej záchrany. Nepripúšťal si, že by mohol prísť neskoro. Severus predsa nemohol byť mŕtvy! Vedel by to, tým si bol istý. Tak ako Severus dvanásť rokov veril tomu, že on žije, musel tomu teraz veriť tiež.

"Akú myslíš, že má šancu?" ozval sa tichý hlas za jeho chrbtom, no Harry na to nijako nereagoval. Otázka nebola určená jemu.

"Netuším, George," priznal popravde Arthur, ktorý bol azda rovnako ustaraný ako Harry sám. "Azkaban sám o sebe dokáže zlomiť človeka po pár dňoch. V Severusovom prípade... všetky tie roky v úlohe špióna ho poznačili tak veľmi, že sa desím toho, čo s ním može urobiť prítomnosť čo i len jedného mozkomora."

"Snape je silný," uistil ho George, no neznelo to príliš presvedčivo.

"Áno, silnejší než ktokoľvek, koho som mal možnosť poznať," pripustil Arthur, neprítomne hľadiac do diaľky. "Žiaľ, pochybujem, žeby jeho identita zostala utajená dlho. V Azkabane nie sú len mozkomori, ktorí by si na ňom radi zgustli, ale je tam i mnoho iných nástrah, ktoré by sa práve Severusovi mohli stať osudnými," vyslovil nahlas svoje obavy a Harryho striaslo od strachu, keď to počul.

"Už som skoro pri tebe, Severus! Teraz to nevzdávaj, prosím! Pomožeme ti, uvidíš!" snažil sa upokojiť svojho manžela skrz prívesok, no bez akejkoľvek odozvy.

Sotva pristáli na ostrove, rozbehla sa trojica k vrátam väznice. Arthurova funkcia ministra mágie im zaistila bezproblémový vstup. V mihu ich obklopil chladný vzduch, ktorý akoby tu bol ešte chladnejší, než priamo na otvorenom mori. Bol to nepochybne účinok prítomnosti mozkomorov, uvedomil si Harry, ktorý o týchto tvoroch počul dosť na to, aby vedel, že ich nemá rád.

"V poriadku?" oslovil ho Arthur a keď Harry mlčky prikývol, obrátil sa späť k vedúcemu dozorcov a ich ohnivému rozhovoru.Harry im nevenoval pozornosť, len sa snažil nevnímať všetko tú zúfalstvo, bolesť, beznádej a strach, ktoré ho obklopovali. Tentoraz však nešlo len o jeho vlastné pocity, o jeho strach o Severusa. Bol vo väzení, kde to týmito pocitmi bolo doslova presýtené.

"Musíme ho rýchlo nájsť," zašepkal smerom k Gerogovi, ktorý chápavo prikývol a čosi pošepol svojmu otcovi. Obaja vrhli nevraživé pohľady na dozorcu, ktorý čosi zamumlal a ukazoval do chodby vedúcej k väzenským celám.

"Daj pozor na Harryho a nájdite ho!" prikázal Arthur Georgovi, sám sa vydal opačným smerom, nasledujúc dozorcu. Či už sa ho chystal pokarhať, alebo s ním diskutovať o iných veciach, to bolo Harrymu fuk. On potreboval nájsť Severusa. To jediné bolo podstatné.

Nečakajúc na Georga, rozbehol sa smerom, kde tušil jeho prítomnosť. Akýsi šiesty zmysel ho viedol stále hlbšie a hlbšie do podzemia. Chodba sa prudko zvažovala smerom nadol a vzduch bol čím ďalej tým mrazivejší.

"Harry počkaj!" zavolal za ním geroge, ktorý mal čo robiť, aby svojho mladšieho priateľa dobehol. Podarilo sa mu to vo chvíli, keď Harry narazil na prvého mozkomora.