Kapitola č.53: Svadobná noc

Najbližšie dva týždne boli pre Harryho úplne neznesiteľné. Nevedel, čo so sebou. Stále ho kváril ten pocit bezmocnosti, úzkosti a nepochopeného strachu. Netušil, z čoho tie pocity pramenia, ani prečo ho neustále prenasledujú na každom kroku. Bolo to, akoby ho sledoval temný tieň, ktorý sa ho snaží pomaly, ale isto úplne pohltiť a zničiť.

Snažil sa naplno venovať svojej práci a aspoň ňou na chvíľu zahnať to, čo naňho opäť tvrdo doliehalo, len čo prekročil prah svojho domu a osamel. Ešte niekoľkokrát za ním prišiel Ron Weasley s pozvaním na pivo či večeru, ale vždy ho odmietol. Nechcel byť v jeho prítomnosti, no sám netušil prečo. Všetko bolo proste také zvláštne a on nedokázal prísť na to, čo je zle. Jediné, čo vedel bolo, že odtiaľ musí čo najskôr vypadnúť, inak by sa zrejme zbláznil. Mal by prijať ponuku na tú stáž v Amerike. Všetci mu to neustále opakovali a on musel uznať, že majú pravdu. Veď čo už ho tu len drží? Práca? Tej bude mať v Amerike viac než dosť. Bude sa môcť učiť nové veci, pomáhať s oveľa významnejším výskumom a sám učiť svojich mladších kolegov tomu, v čom vynikal.

Nechcel snáď odísť kvôli svojim priateľom? Ale kto boli jeho priatelia? Kolegovia z práce, ľudia, ktorí ho pred dvanástimi rokmi nenechali padnúť až na samé dno a pomohli mu dostať sa tam, kde dnes je. Áno, vďačil im za veľa, no práve oni trvali na tom, že by mal využiť tú jedinečnú príležitosť, ktorá sa mu núkala. Okrem nich tu boli ešte Hermiona s Remusom... Vedel, že medzi nimi je niečo viac, než známosť trvajúca pár dní. Cítil kdesi vo svojom vnútri, že sú jeho skutočnou rodinou, že sú a budú vždy súčasťou jeho rodiny. A práve preto by toto jeho rozhodnutie určite tiež podporili. A potom tu bol ten, kvôli ktorému sa tak veľmi trápil. Severus Snape. Čo by on povedal na jeho odchod? Považoval by to za zbabelý útek, či by mu to bolo vonkoncom jedno?

Bolo už dosť neskoro, keď sa v ten deň vrátil domov. Zámerne sa zdržal v laboratóriu, no napokon musel ísť domov, tak ako každý večer. Do prázdneho domu, kde ho nečakalo nič, len tma a úzkosť sprevádzajúca ho na každom kroku. Dnes sa však vracal s vidinou, že to už nebude trvať dlho. Prijal ponuku na stáž a plánovaný odchod bol už za týždeň. Desil sa toho okamihu tak veľmi, ako sa na svoj odchod tešil.

Nebol hladný. Nie, žeby toho v ten deň zjedol veľa, ale z akéhosi dôvodu nemal vôbec na nič chuť. Jedla sa za posledných pár dní sotva dotkol, ale vôbec sa tým netrápil. Boli predsa horšie veci na svete, či nie?

Po asi pol hodine márneho sa prehadzovania na posteli, kedy ho spánok opäť obchádzal, rozhodol sa využiť čas na niečo užitočnejšie. Mohol by začať s triedením vecí, ktoré bude so sebou potrebovať. Veď čím skôr začne, tým má väčšiu šancu, že sa vyhne chaosu tesne pred svojim odchodom, či nie? Náhodne otvoril prvý šuflík, ktorý mu prišiel pod ruku a... Aké bolo jeho prekvapenie, keď ho na dne čakala zmenšená verzia kamennej misy, ktorú mu dal Severus na prezretie svojich spomienok. Nespomínal si, žeby ju tam dal, ani žeby to urobil Severus, no to nebolo až také podstatné. Čo bolo dôležitejšie, že vedľa nej ležalo úhľadne uložených niekoľko sklenených fľaštičiek s tekutým obsahom striebristej farby. Všetky už ich videl... Všetky, až na tú jednu, poslednú... Vedel, že nie je dobré trýzniť sa ešte viac a ten náhly nápad bol číro číre šialenstvo. Vedel to, no napriek tomu nemohol odolať tomu pokušeniu. Vedel, že rany na duši to len viac prehĺbi, no potreboval to predsa vedieť. Musel poznať všetko, o čo prišiel a čoho sa, hoc nie vlastnou chybou, musí zriecť.

Misu postavil na stol, odzátkoval fľaštičku so spomienkou a bez meškania ju vylial do myslánky. S hlbokým nádychom sa ponoril do striebristej, víriacej tekutiny.

Severus stál pri krbe a so zájmom pozoroval svojho manžela, ako sa zo seba snaží zhodiť spoločenský hábit. Kravata mu voľne visela okolo krku. Povolil si ju už pred pár hodinami, uvedomil si Severus a musel sa veľmi premáhať, aby odolal pokušeniu dostať Harryho z toho habitu jedným švihnutím prútika. Nie, žeby s tým mal problém, ale Harrymu by sa to nemuselo páčiť, pomyslel si a tak len zadumane upíjal zo svojho pohára s whisky a sledoval ho.

Trvalo ďalšie dve či tri minúty, kým si mladší muž uvedomil, ako sa naňho upiera prenikavý pohľad tých tajomných čiernych očí.

"Deje sa niečo?" spýtal sa, s lícami červenými od rozpakov.

"Jeden by si myslel, že ti nikdy nik neukázal, ako sa obliekat či vyzliekať," odfrkol si Severus naoko posmešne, no v očiach sa mu blyslo niečo, čo Harry nedokázal identifikovať. Avšak dobre si uvedomoval Severusopv dvojzmysel a ešte viac sa zapýril.

"Možno by ste mi to mohli ukázať, pán profesor," zamumlal hlasom zastretým neskrývaným vzrušením. Severusovi to rozhodne nemusel hovoriť dvakrát. S tichým cinknutím skla položil na krbovú rímsu svoj pohár s whisky a opatrne podišiel k Harrymu, ktorý sa mierne chvel. Po celý čas boli ich pohľady zakliesnené jeden do druhého, akoby sa vzájomne pokúšali zhypnotizovať. Opak však bol pravdou. Jeden u druhého hľadali potvrdenie, že všetko bude v poriadku. Spolu to predsa zvládnu. Odteraz sú tu jeden pre druhého a nič ich nemože rozdeliť.

Severusova ruka sa natiahla k chlapcovej kravate a dvoma skúsenými pohybmi ruky uvolnil uzol. Kus látky sa ako had zviezol k Harryho nohám, no on to všetko vnímal akoby vo sne. Severusove prsty jemne prechádzali po línii jeho tváre... Primäl ho k tichému, vzrušenému stonu, ktorý zanikol v mäkkom, nežnom bozku. Nikdy by neveril, že Severus dokáže byť tak nežný.

Severus si uvedomoval,ako veľmi sa Harryho telo pod jeho dotykmi uvoľnovalo a vláčnelo, preto si dal záležať na tom, aby nevynechal jeho jediný kúsok. Bez meškania, nenásilne, vyvliekol postavu pred sebou z habitu a potešene zavrčal, keď pod ním našiel odhalenú bledú hruď svojho manžela. Prstami sa dotkol tej jemnej pokožky a Harry opäť spokojne vzdychol. Konečne prestal byť v roli toho pasívneho a začal skúmať telo milovaného muža s rovnakou opatrnosťou, ako to robil Severus. Tomu sa dych doslova zadrhával v hrudi. Nik sa ho nikdy nedotýkal takto... Tak opatrne, jemne až nežne, túžobne...

Dotyky boli sprevádzané vzájomnými bozkami, ktoré ich okrádali o drahocený vzduch. V tej chvíli pre nich však vzájomná blízkosť bola to jediné, čo potrebovali. Mali jeden druhého a to bolo viac, než si mohli priať.

Harry= Jerremy ich nasledoval, keď sa presunuli do spálne, aby pokračovali v tom, čo začali v obývačke. Nehľadel však na nich. Stál otočený k oknu, s očami pevne stisnutými a snažil sa nemyslieť na to, že toto všetko stratil. Severus ho miloval, o tom viac nebolo pochýb. Počul, ako sa starší muž uisťuje, že je Harry pripravený, tak ako Harryho nesúhlasné vrčanie z nastalej pauzy. Premýšľal, čo sa tak veľmi zvrtlo, že ho Severus opustil, bez jediného slovka vysvetlenia a navyše ho okradol o jeho spomienky. Čo v nich bolo, že si Severus neprial, aby si ich uchoval? Podelil sa s ním o tieto, tak prečo mu vzal tie súčasné, jeho vlastné?

Čosi sa však zmenilo v okamihu, keď sa miestnosťou rozľahol Harryho výkrik a tiché vzdychy sa zmenili na pokojné oddychovanie oboch mužov.

"Milujem ťa, Severus!" zašepkal mladší muž predtým, než sa ponoril do snov. Harry=Jerremy riskol pohľad smerom k posteli, kde ležali dve nahé, spoločne prepletené telá, letmo zakryté dekou. Harryho tvár zdobil šťastný úsmev a jeho spánok bol pokojnejší, než kedykoľvek predtým či potom. Severus pritom, jemne prstami prehrabával chlapcove havranie vlasy a upretým pohľadom ho sledoval. Strážil jeho spánok a jeho šťastie. Bola to predsa jeho povinnosť ako manžela, chrániť ho a...

"Aj ja teba, Harry," priznal nečujne a hoci Harry spal a len ťažko ho mohol počuť, ešte viac sa k nemu pritúlil. "Už nikdy nechcem byť sám... bez teba. Už nikdy..." s tými slovami sa i on nechal ukolísať do spánku a Harry= Jerremy sa vrátil späť do reality, späť do svojej prázdnej obývačky.

Severusove posledné slová mu zneli v hlave ako ozvena. Ozvena, ktorá začala rúcať hradby okolo jeho zablokovaných spomienok. Všetko do seba razom začalo zapadať a on si s hrozou uvedomil, čo sa stalo.

"Severus!" zvolal zhrozene a bezmyšlienkovite sa rozbehol k šuflíku, v ktorom ako vedel, mal uložený svoj prívesok. Myslel si, že viac už zdesený byť nemohol, no keď v tom istom šuflíku objavil i Severusov prútik, doslova ho zachvátila panika. Severus je v Azkabane, bez pomoci, bez svojho prútika...

"Severus!" tentoraz to zavolal prostredníctvom svojej mysle, dúfajúc, že jeho volanie začuje. "Prosím, ozvi sa mi, Severus! Povedz, že si v poriadku!" opakoval dookola, a jeho nádej v kladnú odpoveď pohasínala každou ďalšou uplynulou sekundou. Vedel, že mu musí pomocť, no ako? Ani len netušil, kde ten Azkaban je, hoci o hrozach za jeho kamennými múrmi počul dosť na to, aby vedel, že už tak stratil veľa času. Nemohol ani čarovať, aby podnikol niečo na vlastnú pesť. Tak čo má robiť? Ako mu má pomocť?