Kapitola č.52: Samota a strach

Severus niekoľkokrát naprázdno zalapal po dychu, keď dopadol na chladnú kamennú podlahu temnej cely. V hlave si zas a znovu premietal celý rozhovor s Ronom Weasleym a v duchu si nadával za to, že sa tak ľahko nechal napáliť. Malo mu byť jasné, že ten ryšavý idiot sa ani v najmenšom neprišiel ospravedlňovať. Rozhodne nie po tom, čo ho sám minister, len zhodou okolností Ronov vlastný otec, uistil, že za svoju nerozvážnosť a neprofesionálne správanie ponesie následky. Severus síce nezávidel Arthurovi, že musí potrestať vlastného syna, ale spoliehal sa na to, že je to spravodlivý človek a nechal preto trest skutočne na ňom. Zatiaľ síce nevedel, či mladý Weasley dostal len pokarhanie, či dačo horšie, no až do dnešného dňa ho to skoro ani nezaujímalo. Teraz však...

Chladný vzduch obstúpil jeho telo a on sa podvedome otriasol pri pomyslení na to, čo ho tu čaká. Nevedel, za čo konkrétne sa mu Weasley chce pomstiť tentoraz, no temná kobka bez okien a dverí rozhodne nebolo nič, čo by mal brať na ľahkú váhu. V tme, na ktorú si jeho oči konečne trochu privykli, sa mu podarilo rozoznať prenášadlo, ktoré stále ešte zvieral v ruke. Bola to stará smrtijedská maska.

Znechutene ju odhodil čo najďalej od seba, pobúrený tým, že si ten sopliak dovolil obviniť ho z tých ohavností, ktorými sa smrtijedi bavili. On to predsa nerobil pre potešenie! Dobre, na začiatku mal veľmi skreslené predstavy a upieral sa k pochybným ideálom Temného pána, no veľmi skoro si svoju chybu uvedomil a nikdy ju neprestal ľutovať. Nikdy si nemyslel, že by mohol dosiahnuť akékoľvek milosrdenstvo a odpustenie za to, čo robil v mene väčšieho dobra, ako to tak ušľachtilo nazýval Albus. Teda, nemyslel si to, kým sa v jeho živote neobjavil Harry. On bol tým najlepším, čo mohol kedy mať a hoci stále nechápal, čím si jeho lásku zaslúžil, rozhodol sa nepátrať po jej pôvode a prijať ju, takú akou bola. Čistý a krehký cit bol tým potrebným vykúpením z jeho vlastných výčitiek svedomia.

Márne sa pokúšal nájsť svoj prútik. Veľmi dobre si uvedomoval, že ho nemal pri sebe, keď sa s Harrym po boku rozhodol čeliť mladému, nahnevanému bystrozorovi. Kam len dal rozum? Vedel však, že je márne teraz sa nad tým zamýšľať. Potreboval sa odtiaľto dostať, a to čo najskôr. Kontaktovať Harryho cez prívesok bolo zrejme márne, keďže sa ho stále ešte nerozhodol nosiť, ale za skúšku nič nedal. Aspoň to skúsil. Bez odpovede, ale čakal snáď niečo iné? Nemal na výber. Musel si z tejto šlamastiky pomôcť sám. Rozhodol sa preto trochu preskúmať priestor, v ktorom sa ocitol. Nebude to trvať dlho, pomyslel si sarkasticky. Kobka, do ktorej ho prenášadlo doslova vhodilo, bola malá, zatuchnutá, chladná a tmavá. V jednom rohu ležal starý, potkanmi rozožratý matrac, vedľa neho plechová miska, zrejme na vodu. Keď došiel až ku dverám, uvedomil si Severus, že svoj súčasný stav opäť raz výrazne podcenil. Nebol totiž uväznený len tak hocikde. On bol totiž v Azkabane.

Na dôkaz jeho slov sa ku dverám cely niekto, alebo lepšie povedané niečo, blížilo. Vzduch okolo neho sa ochladil ešte viac, ak to vôbec ešte bolo možné, končeky jeho vlasov akoby zamrzli a pokiaľ išlo oňho samotného, srdce akoby mu zovrela ľadová ruka a opanovala ho obrovská úzkosť a zúfalstvo. Zo všetkých síl sa snažil zachovať si čistú myseľ, nepodľahnúť pôsobeniu tých príšerných tvorov, ktorí Azkaban strážili. No proti mozkomorom boli i jeho schopnosti oklumencie úplne bezvýznamné. Bez svojho prútika nebol schopný brániť sa vplyvu mozkomora.

V jedinom okamihu, keď sa dvere otvorili a dnu takmer nečujne vkĺzol tvor v dlhom tmavom plášti, nebezpečne chrčiac, vyvstali v Severusovej mysli jeho najhoršie spomienky, najväčšie obavy a predstavy. Harry... jeho krik, zúfalstvo, bolesť... obraz jeho zmučeného tela, chlapec zvíjajúci sa v bolestných kŕčoch... Mozkomor sa k nemu blížil a živil sa jeho prežívaným mentálnym utrpením a zúfalstvo. Po chvíli si Severus prestal uvedomovať jeho prítomnosť. Nevšimol si ani, kedy dnu vstúpili ďalší. Jeho myseľ bola zameraná len a len na Harrym. Krik unikajúci z jeho úst bol ten najhorší možný zvuk, aký si len Severus dokázal predstaviť. Chcel ho zachrániť. Chcel mu pomôcť, ušetriť ho toho trápenia, no nemohol. Bol bezmocný a Harry... Jeho Harry trpel tak, ako by to neprial ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi. S rukami chrániacimi si hlavu, zviezol sa na podlahu, zakrýval si uši, akoby chcel zabrániť tým dotieravým zvukom, aby ho zas a znovu ohlušovali a trápili. Chúlil sa v kúte, vydaný na milosť a nemilosť temným stvoreniam, ktoré boli skutočne nenásytné.

Harry sa chúlil vo svojej posteli a hoci bol unavený, nemohol zaspať. Z nejakého dôvodu bol nervózny a necítil sa najlepšie. Premáhala ho úzkosť a on ani len netušil, prečo. Iste, necítil sa dobre kvôli Severusovmu odchodu a určite na tom mala podiel i jeho manipulácia s Harryho spomienkami. Ale predsa... nezdalo sa mu, že by to bol jediný dôvod jeho nervozity a strachu.

Áno, bál sa. Jeho byt bol po niekoľkých dňoch opäť úplne tichý a on sa cítil rovnako osamelý, ako po celé tie roky predtým. A predsa... Ešte pred pár dňami mal pocit, akoby bolo všetko inak. Akoby v jeho živote bolo niečo, čo mu dodávalo pocit istoty a pomáhalo mu vyrovnať sa s traumou, ktorú zažil. Žeby taký účinok naňho mala Hermionina prítomnosť? Alebo to bol azda Severus, kto tu s ním trávil istý čas a pritom si uvedomil, že s ním vlastne nechce mať nič spoločné? Došlo Severusovi, že jeho spomienky ani mágia sa už nevrátia a tak je preňho Harry skôr bremenom, než rovnocenným partnerom, ktorého očakával? Potom teda, je lepšie, že si to uvedomil skôr, než neskôr, pomyslel si Harry. Keby medzi nimi totiž došlo k niečomu viac a až potom by ho od seba Severus odohnal, asi by to bolo ťažšie sa s tým len tak zmieriť.

Ľahké to však nebolo ani teraz. Cítil sa zradený a ten pocit zrady v ňom zas a znova oživoval nepríjemné spomienky. Opäť sa ocitol v temnej kobke, neschopný vidieť nič, čo sa okolo neho delo a takmer mohol cítiť každý záchvev bolesti, ktorý jeho telom prestupoval.

Vedel, že ho v skutočnosti nič nebolí. Postarali sa oňho vskutku dobre, ale i tak... fantómová bolesť, opakoval si dookola a snažil sa na to nemyslieť. Cítil sa predsa dobre, po fyzickej stránke, tak prečo sa z to neteší, namiesto aby sa poddával depresii? Nevedel. Srdce mu zvieralo úzkosťou, do očí sa mu tlačili slzy, no zakázal si plakať. Mal pocit, že za posledných niekoľko týždňov prelial viac sĺz, než za posledných dvanásť rokov. Ale vtedy predsa nevedel, o čo prišiel, všakže?

Jeho zmätené myšlienky mu nedovolili sa uvoľniť a už vôbec nie zaspať. Vstal ešte pred svitaním, unavený azda viac, než keď šiel večer do postele, ale bolo mu to jedno. Akosi sám seba presviedčal, že únava a prípadná bolesť, ktorá by sa snáď ešte mohla vyskytnúť, sú len dôkazom toho, že stále ešte žije. Síce to zrejme bude život bez Severusa, ale tak sa predsa rozhodol i on sám pred časom, či nie? Tak načo ľutovať stratu niečoho, čo nikdy nemal?

Naučenými pohybmi vykonal rannú hygienu, obliekol sa a pripravil na cestu do práce. Volal síce so svojim priamym nadriadeným a dokonca i s Dickom. Vysvetlil im svoju situáciu, teda, v rámci možností im povedal, že sa stal obeťou akejsi nehody a teraz sa z nej zotavuje. Obaja ho uistili, že sa bez neho ešte chvíľu zaobídu, ale on dnes viac než čokoľvek iné, chcel byť v práci radšej než doma. Vlastne to nebol až taký neznámy pocit. Za posledných dvanásť rokov bol preňho tichý a prázdny byt skôr väzením, než domovom, v ktorom by sa cítil dobre. Bol síce útulný, účelne i pohodlne zariadený, no bol prázdny. Chýbal v ňom akýkoľvek cit, ktorý tak veľmi k životu potreboval. A tak sa utiekal ku svojej práci a venoval všetku svoju pozornosť výskumu a svojim pacientom, ktorí to vedeli oceniť.

Áno, presne tak žil doposiaľ, než do jeho života vpadol Severus Snape ako veľká voda a strhol ho ako mocný prúd do sveta, v ktorom naňho číhalo mnoho neznámeho. A hoci to neznámo bolo čímsi fascinujúce, čímsi lákavé, bolo zároveň i hrôzostrašnejšie než čokoľvek, čo by ho mohlo stretnúť v mudlovskom svete. Samozrejme, ani tu sa mu nevyhýbali problémy úplne, ale dokázal si s nimi poradiť.

Dokázal prežiť a to bez toho, aby bol na niekom závislý. Kvárila ho len jeho samota a tá bola, žiaľ, neoddeliteľnou súčasťou jeho minulého a zrejme i budúceho života.

Na prchavý okamih si myslel, že by tomu mohlo byť inak, ale mýlil sa. Mýliť sa je ľudské, pomyslel si a s povzdychom za sebou zavrel dvere svojho domu. Zamieril do práce. Kancelária. Chápavá, milá tvár jeho sekretárky, ustarané tváre pacientov, šťastné tváre pacientov, kolegovia... to je život, ktorý žil, ktorý poznal a chcel i naďalej. Ale...?