Kapitola č.51: Prekvapivý zvrat

Harry neveriacky pozeral do tváre muža, o ktorom toho za posledných niekoľko dní nepočul práve málo. A žiaľ, nemohol povedať, že to čo počul, bolo v pozitívnom duchu.

„Ahoj, Harry,“ ozval sa nesmelý hlas spoza dverí a skutočne sa zdalo, akoby bol mladý muž nervózny.

„Čo tu robíš, Ron?“ spýtal sa ho podozrievavo a mierne sa zamračil.

„Chcel som... mohol by som s tebou chvíľu hovoriť?“

„Nechápem, o čom. My dvaja si nemáme čo povedať,“ odpovedal Harry tvrdo.

„Vlastne som ti chcel len povedať, ako dopadol súd s Malfoyom. Tebe a Snapeovi, ak tu je,“ dodal rýchlo.

„Nie som si istý, či s tebou hoc i len jeden z nás chce hovoriť,“ trval na svojom Harry.

„No tak, Harry! Prišiel som sa ospravedlniť! Naozaj to musíme rozoberať medzi dverami?“ spýtal sa, nervózne sa obzerajúc okolo seba.

Harry sa na chvíľu zamyslel, no napokon sa rozhodol, že kým je s ním Severus, bude v bezpečí, ak by naňho chcel Ron nejako zaútočiť. Otvoril dvere trochu viac, aby mohol, jeho kedysi najlepší priateľ, vojsť dnu. Už- už chcel zavolať na Severusa, no ten sa práve objavil vo dverách vedúcich do obývačky a nenávistným pohľadom si premeriaval hosťa.

„Asi by ma nemala prekvapovať vaša neobmedzená drzosť, ktorá vás priviedla až sem, pán Weasley. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že ani ja, široko- ďaleko najzarytejší skeptik, by som nepredpokladal, že po tom všetkom nás prídete obťažovať už len svojou prítomnosťou,“ privítal ho tvrdo s citeľnou nenávisťou, odkvapkávajúcou z každého jeho slova.

„Prišiel som vás informovať o tom, že Draca Malfoya dnes odsúdili na doživotie v Azkabane,“ odpovedal Ron o poznanie chladnejším hlasom, než akým hovoril s Harrym.

„To nie je nič neočakávané. Je to to jediné, čo ste nám prišli povedať?“ odvrkol Secerus netrpezlivo a Ron nesúhlasne potriasol hlavou.

„Chcel som sa ospravedlniť za to, že som podcenil vážnosť situácie, v ktorej sa Harry ocitol,“ pripustil váhavo.

„Šťastie pre Harryho, že jeho život nezávisel od vašej chuti pomáhať tým, ktorí to aktuálne potrebujú,“ odfrkol Severus.

„Neboli dôkazy o tom, že...“ začal sa okamžite brániť Ron, z očí mu doslova sršali blesky, keď sa so Severusom vzájomne premeriavali pohľadom.

„Dôkazov bolo dosť, to len vy ste boli leniví zdvihnúť svoj zadok z teplého kresla vedúceho oddelenia a robiť niečo prospešné!“ rozhorčoval sa Severus ohnivo.

„Nemáte žiadne právo... Toto nemusím počúvať, Snape! Na niečo ste zabudli! To vy ste ten, čo by mal hniť v Azkabane! To vy ste sa účastnili tých zverstiev, ktoré boli na dennom poriadku, keď bol Voldemort pri moci a to vy ste zabili Albusa Brumbála!“ vykrikoval ako zmyslov zbavený.

„To by stačilo, Ron!“ okríkol ho Harry a jeho výraz bol azda ešte vražednejší, než ten Severusov.

„Vari to nechápeš, Harry? Všetko to robím len kvôli tebe!“ ohradil sa, s nečitateľným výrazom hľadiac na svojho bývalého priateľa. Potom však čosi v jeho rysoch stvrdlo a z kapsy svojho habitu vytiahol čosi neforemné.

„Toto je vaše, pane!“ povedal nenávistne a bez premýšľania to hodil Snapeovi, ktorý to nečakal, napriek tomu však neznámy predmet zachytil vo vzduchu. Hneď sa však preklínal, že tak urobil, keď pod pupkom zacítil známe trhnutie a neviditeľná sila ho razom premiestnila ďaleko od Harryho. Od muža, ktorý vyjavene civel na celú scénu pred sebou a nechápavo prechádzal pohľadom z Rona do miest, kde ešte pred okamihom stál jeho manžel.

„Kde je Severus? Čo si s ním urobil?“ oboril sa na Rona, keď mu došlo, že v tomto všetkom má prsty práve on.

„Dostal len to, čo si zaslúžil,“ odfrkol si Ron a zrazu bol ako vymenený. Po neistote, ktorú predstieral na prahu dverí, nebolo razom ani pamiatky a keď vytiahol svoj prútik, začal Harry podvedome cúvať ku stene. Už po druhý krát v priebehu posledných pár dní sa ocitol v situácii, z ktorej nevidel východisko. Jednak preto, že nad ním jeho protivník mal výhodu v podobe prútika a mágie, ktorou on už, žiaľ, nedisponoval.

„Ver mi, robím to pre tvoje dobro, Harry! Nikdy si ho nevidel v pravom svetle, tak ako ja. Bol si ním príliš pobláznený, ale ja to chápem. Poskytol ti ochranu a možno na teba bol dobrý, ale i tak...“ snažil sa mu vysvetliť Ron a jeho pohľad svedčal o tom, že bol doslova posadnutý presvedčením, že je Snape podliak.

„Kde je?“ spýtal sa Harry priškrteným hlasom a premýšľal, aké sú jeho šance, ak by sa na Rona vrhol a snažil sa s ním bojovať mudlovským spôsobom.

„Neboj, postaral som sa, aby jeho cela v Azkabane bola jedna z tých „lepších“,“ uškrnul sa mladík a vo chvíli, keď sa Harry vrhol jeho smerom, vystrelil naňho omračujúcu kliatbu. S tichým zadunením dopadlo Harryho bezvládne telo na podlahu. Ron ho hodnú chvíľu mlčky sledoval a rozhliadal sa po okolí. Naposledy si v duchu zopakoval svoj plán a s tichým Legillimens sa naklonil nad Harryho. Chvíľu si prezeral jednotlivé Harryho spomienky, týkajúce sa jeho manžela a potom... Len čo si bol istý, že si Harry nebude spomínať na nič kompromitujúce a nevhodné, zrušil omračujúcu kliatbu a prebral ho.

„Hej, Harry! No tak, kamoš, zobuď sa!“ zatriasol ním a keď naňho Harry konečne zaostril pohľadom, pomohol mu vstať.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa čiernovlasý muž zmätene a rozhliadal sa okolo seba.

„To mi povedz ty, kamarát! Prišiel som ti povedať ako dopadol súd s Malfoyom a začul som strašný krik. Snape odtiaľto vybehol, akoby ho naháňalo stádo trollov, mrmlajúc si čosi o tom, že nemieni strácať čas s niekým, kto nezvládne žiadne kúzlo a keď som vošiel dnu, našiel som ťa tu ležať,“ prišiel okamžite so svojou, dopredu pripravenou, historkou.

„Čože? Severus bol tu a odišiel? Ale... predsa nemohol...“ jachtal zmätený mladý muž a sťažka dosadol do najbližšieho kresla. Snažil sa spomenúť si, čo sa stalo, no všetko, čo sa aspoň okrajovo týkalo Severusa, bolo také zmätené, že nevedel, čo je pravda, a čo nie. Nechápal, čo sa stalo. Nespomínal si, prečo by tu mal byť, ani prečo by sa mali hádať. Vedel, že sa oňho po tom únose starala Hermiona a madam Pomfreyová, ale Severus...

„Si v pohode, Harry? Nemám ťa radšej vziať do nemocnice?“ navrhol Ron s ustaranou tvárou.

„Nie!“ vyhŕkol Harry okamžite. „Nič mi nie je, to len... Som trochu zmätený. Myslím, že sa čosi stalo, len netuším čo...“

„Možno ti ten bastard vymazal spomienky,“ nadhodil Ron nevinne. „Vôbec by ma to uňho neprekvapilo, po tom všetkom... Pozri, Harry, viem, že je to stále tvoj manžel a chcel som sa ospravedlniť za to, čo som o ňom hovoril, ale sám uznaj, že ťa ten podliak napadol a ktovie, čoho horšieho by bol schopný, keby som neprišiel,“ povzdychol si naoko ustarane.

„Hm...“ Harry ho len sotva vnímal. Snažil sa prísť na to, čo sa stalo. Naposledy si spomínal na svoj posledný rozhovor so Severusom v reštaurácii ešte pred jeho únosom a potom... všetko bolo akoby zahalené akousi hmlou a on nedokázal zachytiť jednotlivé spomienky a myšlienky, ktoré by sa týkali čiernovlasého muža.

„Ak mi vymazal spomienky, bol by si schopný mi ich obnoviť?“ spýtal sa Harry znenazdajky, prekvapujúc tak ryšavého mladíka.

„No, vieš, Harry... Nemyslím, že je dobrý nápad pokúšať sa zasahovať do už raz poškodenej mysle,“ ošíval sa nerozhodne. „Chápeš... Už tak si stratil pamäť na všetko, čo sa stalo pred dvanástimi rokmi a teraz toto... Naozaj nechápem, ako to ten bastard mohol urobiť! Mohol by si sa úplne zblázniť po takom zásahu, ale... Ak by si na tom trval, mal by si sa poradiť s ošetrovateľmi. Možno by vedeli...“ jachtal nesúvislo.

„Rozumiem,“ prikývol Harry chápavo. Rozhodne nemienil podstupovať akékoľvek neoverené zásahy do jeho mysle. Možno časom. Určite sa o tom poradí s Hermionou, no tá je teraz preč, však? Odišla s Charliem do Rumunska a nevráti sa skôr, než za dva týždne. Hm, dva týždne... Tak dlho bez vysvetlenia a nevedomosti toho, čo sa stalo... Ale zvládol predsa oveľa horšiu stratu, už keď nevedel, kto vôbec je a kam patrí, či nie? Ak Severus skutočne vymazal len spomienky, týkajúce sa jeho, čo sa zdalo najpravdepodobnejšie, pretože inak si s bolestným vedomím spomínal i na každú sekundu svojho mučenia, dokáže sa s tým zmieriť. Síce to nebude jednoduché, uvedomil si, ale zvládne to. Predsa to bol on, kto sa rozhodol vzťah medzi ním a Severusom ukončiť skôr, než to zájde ďalej, ale... i tak to bude ťažké. Ak však to je Severusove rozhodnutie a vôľa, musí to rešpektovať. Jeho manžel má nárok na to, aby žil svoj život, bez akejkoľvek jeho intervencie a on tiež. Konečne budú môcť pokojne pokračovať vo svojich zabehnutých životoch...

„Harry!“ prenikol k jeho ušiam opäť Ronov dotieravý hlas a prebral ho z akéhosi tranzu.

„Čo?“ spýtal sa nechápavo.

„Chcel som vedieť, či so mnou nezájdeš trebárs na pivo,“ zopakoval Ron svoju otázku a spýtavo hľadel na muža pred sebou.

„Prepáč, ale som ešte trochu unavený. Madam Pomfreyová povedala, že ešte chvíľu potrvá, kým budem úplne fit, takže to nemám preháňať,“ vyhovoril sa a bol rád, že si nemusí nič vymýšľať. Školská ošetrovateľka skutočne trvala na tom, že sa bude šetriť, ak mu povolí vstať z postele.

„Jasné, tak možno zajtra... Zastavím sa za tebou?“ spýtal sa už prakticky na odchode a keď Harry neprítomne prikývol, víťazoslávne sa sám pre seba uškrnul a nechal svojho najlepšieho priateľa osamote s jeho pochybami a chmúrnymi myšlienkami.