Kapitola č.49: Pochybnosti a neistota

"Ahoj, Harry!" pozdravil starší muž zvesela.

"Dobrý deň, pán Lupin," odzdravil zdvorilo a snažil sa v posteli narovnať ako to len šlo.

"Aký pán Lupin? Hovor mi Remus, prosím! Vždy si mi tak hovoril a..." zarazil ho, podídúc bližšie k Harryho posteli.

"Ehm... ja... Hermiona alebo Severus vám nepovedali..." Harryho nervozita rástla každým okamihom.

"Že si stratil pamäť? Áno, tuším také čosi vraveli. Ale nevidím dovod, prečo by..." v tom sa Remus odmlčal a pristúpil ešte bližšie. Harry sa mimovoľne natlačil viac k čelu postele, no nemal kam utiecť. "Moje meno je Remus Lupin. Priatelia mi hovoria Remus a ja dúfam, že my dvaja by sme mohli byť priateľmi," prehovoril s jemným úsmevom na perách a natiahol k vyplašenému mužovi svoju ruku. Harry si ju chvíľu premeriaval, prekvapený Remusovým správaním, napokon však ponúkanú ruku prijal.

"Jerremy Martin alias Harry Potter, teší ma, že ťa poznávam, Remus," učinil slušnosti zadosť a samého ho prekvapilo, ako málo stačilo k tomu, aby sa znova trochu upokojil.

"Dávaš prednosť tomu, aby ťa ľudia oslovovali tvojim súčasným menom, Jerremy?" spýtal sa Remus úplne prirodzene, hoci v jeho očiach nebolo možné prehliadnuť smútok.

"Ja ani neviem," pripustil popravde. "Neposadíš sa?" ukázal na voľné kreslo, v ktorom v noci pristihol spiaceho Severusa. Remus vďačne prijal ponúkané miesto, ale ani na chvíľu z neho nespustil zrak.

"Posledných niekoľko dní muselo byť pre teba veľmi stresujúcich," usmial sa smutne. "V skutočnosti si nedokážem predstaviť, žeby som po niekoľkých rokoch zistil, že som niekto úplne iný. Muselo ťa to veľmi prekvapiť," skonštatoval a Harry váhavo prikývol.

"Stále je to veľmi zvláštne. Človek sa zobudí, nevie kto je, kde je, ani či má niekoho, komu by mohol chýbať... A keď sa konečne postaví na vlastné nohy, rozhodnutý zahodiť tieto starosti súvisiace s chýbajúcou minulosťou, objaví sa niekto, kto jeho svet obráti hore nohami," povzdychol si. "Ono keď sa na teba na verejnosti vrhne rozzúrený chlap a vykrikuje niečo o zrade a podobne, nie je to príjemné," uškrnul sa pri spomienke na jeho prvé stretnutie so Severusom.

"To že Severus urobil?" i Remus sa zdal tou predstavou pobavený.

"Áno, na jednej akcii, ktorej som sa pred časom zúčastnil. Vtedy som prvýkrát počul meno Harry Potter a dodnes ma neprestalo prenasledovať," pripustil váhavo.

"Bol by si radšej, keby sa to nikdy nestalo? Keby ti nik nepovedal, kto v skutočnosti si?" neustával so svojimi otázkami Remus a zdál sa tým vskutku zaujatý.

"Možno. Nedokážem to posúdiť, pretože... Myslím, že keby som nestretol Severusa, moj život by ďalej pokojne plynul, zrejme by som sa zahrabal do práce a ktovie, čo by bolo. Lenže..." zarazil sa a nervózne v rukách žmolil roh svojej prikrývky.

"Lenže by si nepoznal svojho manžela a priateľov, ktorí ťa sprevádzali životom predtým, než sa stalo to nešťastie," dokončil zaňho starší muž chápavo.

"Presne," prikývol. Neodvážil sa však na Remusa pozrieť. "Vždy som mal pocit, akoby ma kúsok chýbal a teraz..." mumlal potichu.

"Čo ťa tak veľmi trápi?" spýtal sa druhý muž ľútostivo.

"Prosím?" Harry nechápal, prečo práve tomuto mužovi rozpráva toto všetko a ešte viac ho prekvapovalo, ako ho Remus prekukol.

"Vieš, Jerremy... Harry," oslovil ho váhavo a keďže neprotestoval proti svojmu skutočnému menu, pokračoval smelšie ďalej. "To, že si so spomienkami stratil časť svojho života neznamená, že si prišiel o svoju osobnosť. Stačí, aby som na teba len pozrel, a teraz nehovorím o fyzickom vzhľade, a viem, že hoci starší, múdrejší a s bohatšími životnými skúsenosťami, si stále ten istý človek, ktorého sme všetci poznali a mali radi," vysvetľoval trpezlivo.

"Nebolo by na škodu, keby som toto dokázal vidieť i ja sám," povzdychol si Harry. "Čo ak všetci vidíte len to, čo chcete vidieť? Čo ak sa mýlite?" spýtal sa frustrovane.

"Príliš sa strachuješ, Harry," napomenul ho Remus mierne a prisunul si kreslo bližšie k posteli. "Viem, aké to je, cítiť sa ako vyvrheľ v spoločnosti, v ktorej žiješ. Dokážem si predstaviť, ako sa asi cítiš, aspoň čiastočne. Bez toho, aby si sa o to niekoho prosil, bolo ti povedané, že si celosvetovo známy hrdina kúzelníckeho sveta, idol malých detí, hrdina tých, čo spomínajú na kruté časy, ktoré vďaka tebe pominuli. Lenže namiesto toho, aby si sa v plnej sile vrátil tam, kam patríš, si nielenže nespomínaš na to, kto si, ale bolo ti uprená i jedna z tých mála vecí, na ktorých ti v živote záležalo, tvoja mágia. Bojíš sa, že keď to ľuďom dojde, otočia sa k tebe chrbtom, pretože spoznajú, že nie si tým, za koho ťa považujú. Bojíš sa toho, že keď sa pokúsiš nájsť šťastie opäť v našom svete, čaká ťa sklamanie, s ktorým by si sa len ťažko zmieroval," hovoril remus tichým, avšak vážnym hlasom a každé slovo ťalo priamo do živého. Všetko to, čo povedal, totiž presne odrážalo Harryho pocity. jeho obavy, nádeje, pochybnosti...

"Čo mám robiť?" spýtal sa zúfalo a s takou naliehavosťou, až z toho Remusovi zovrelo srdce. "Nechcem znovu stratiť to, čo som tak dlho hľadal. Aj tak, kým si nespomeniem, nikdy to nezískam späť úplne, ale..."

"Ver svojim priateľom a blízkym, Harry!" poradil mu mierne. "Záleží nám na tebe a tiež o teba nechceme prísť! Chceme ti pomocť, ako to len bude možné, aby si tú stratu pociťoval čo najmenej. Len nás musíš nechať, aby sme ti mohli pomocť!" povzbudzoval ho.

"Ale ja... som mukel! Nepatrím viac do vášho sveta a časom to zistíte i vy!" jeho zúfalstvo bolo doslova hmatateľné a pri tom pomyslení, že i tých pár skutočných priateľov, ktorých konečne našiel, raz stratí, sa mu do očí tlačili slzy.

"Nezmyslel!" zahriakol ho Remus. "Hermiona je mudlovského povodu, jej rodičia sú muklovia a má určite i nejakých priateľov v muklovskom svete. Ja som vlkodlak a na moj druh sa v kúzelníckom svete i dnes pozerá skrz prsty. Napriek tomu mám pár skutočných priateĺov, ktorí ma vždy budú brať takého, aký som. Pretože nejde o to, či si kúzelník, alebo nie. Si súčasťou malej rodiny, ktorej na tebe záleží a nie je nič, kvoli čomu by sme ťa mohli zavrhnúť!" snažil sa ho presvedčiť a slabo sa usmial, keď v tých slzami naplnených očiach zbadal zažiariť svetielko nádeje.

"Myslíš, že Severus... on..." jachtal Harry, neschopný sformulovať to, čo ho najviac trápilo.

"Aj keby sa proti tebe obrátili všetci na svete, vrátane mňa či Hermiony, čo sa samozrejme nikdy nestane, Severusa sa nezbavíš. Neviem o nikom, kto by preňho v živote znamenal viac, než ty. On jediný sa nikdy nevzdal nádeje na to, že žiješ!“ uisťoval ho o vlastnom presvedčení vlkodlak.

„Prečo si si tým taký istý? Pokiaľ som správne pochopil, nebol si vidinou nášho manželstva dvakrát nadšený,“ nechápal Harry.

„Nebol som, ale len dovtedy, kým si mi sám neotvoril oči a nepresvedčil ma o tom, že on je pre teba ten pravý. Vo vašom prípade to bolo vzájomné. Musíš pochopiť, že môj vzájomný vzťah so Severusom nebol nikdy nijak dobrý. Len trochu sa to zlepšilo práve vďaka tebe. Takže si naozaj dovolím tvrdiť, že sa nemusíš báť, že by si Severusa sklamal,“ potľapkal ho po ramene v snahe dodať mu trochu viac sebaistoty, keď sa dvere spálne otvorili a dnu vstúpil čiernovlasý kúzelník s misou polievky.

„Nechcel som vás rušiť, no Hermiona trvala na tom...“ začal okamžite, no v tom si všimol napätý výraz na Harryho tvári a oči, z posledných síl zadržujúce slzy. „Čo sa stalo? Lupin! Čo si mu urobil?“ oboril sa naňho bez premýšľania a prudko odložil misu s polievkou na nočný stolík.

„Nič, Severus! Len sme sa zhovárali,“ vysvetľoval Remus v snahe ho upokojiť, no zjavne sa mu to nedarilo.

„Tak zhovárali,“ odfrkol si Severus naštvane. „Harry potrebuje odpočívať a nie sa zbytočne rozčuľovať!“ rozhorčoval sa, až kým nezasiahol Harry.

„Remus sa mi len snažil pomôcť! Vážne Severus, nič sa nestalo!“ naliehal.

„To vidím,“ skonštatoval pohoršene. „A preto sa trasieš ako osika a máš slzy na krajíčku,“ odfrkol si.

„Možno by pomohlo, keby si nabudúce zaklopal, než vpadneš doprostred súkromného rozhovoru,“ to už bol nahnevaný i Harry.

„No tak, vy dvaja! Predsa sa nebudete hádať,“ vmiesil sa medzi nich Remus. „Harry, ty by si mal naozaj odpočívať. Mrzí ma, ak som ťa nejako rozrušil. To skutočne nebol môj zámer,“ ospravedlňoval sa kajúcne.

„Naopak. Myslím, že presne tento rozhovor som potreboval,“ pripustil najmladší muž s miernym úsmevom, zámerne ignorujúc Severusov zamračený výraz.

„Tak ja vás už nechám osamote. Rád som ťa zase videl, Harry. Skoro sa uzdrav!“

„Ďakujem. Musíme sa zase niekedy stretnúť,“ navrhol Harry, ktorý sa teraz, po pár minútach v Remusovej spoločnosti rovnako dobre, ako v tej Severusovej.

„Samozrejme, ale obávam sa, že to nebude skôr, než na konci prázdnin,“ odpovedal a s tým sa otočil k Severusovi.

„Potrebujem si zariadiť ešte nejaké veci kvôli svojmu návratu sem. Stačí, keď sa vrátim týždeň pred začiatkom roku?“ spýtal sa a Severus, stále ešte zjavne nahnevaný, len mlčky prikývol.

„Skvelé. Tak sa teda majte. A Severus, dávaj na Harryho pozor!“ žmurkol naňho a zamieril ku dverám.

„Samozrejme,“ odvrkol riaditeľ a konečne sa trochu uvoľnil, keď s Harrym osamel.

„Nemusel si byť naňho taký nepríjemný. Snažil sa mi len pomôcť,“ pokarhal ho mladší muž mierne.

„S čím takým ti pomáhal? Ako ťa čo najskôr dostať do blázinca?“ odfrkol si Severus a znova vzal do rúk Hermioninu polievku a usadil sa na kraj postele, aby Harrymu pomohol s jedením.

„Naopak, aby som sa tomu blázincu vyhol. Tak ako ty,“ snažil sa utíšiť jeho hnev. „Neviem, či by som to zvládol, keby som sa s tým mal vyrovnávať sám. Preto som vďačný za každú pomoc, či už od teba, Hermiony, alebo teraz i Remusa,“ priznal svoju slabosť a dúfal, že sa mu Severus za jej prejav nebude vysmievať. Nestalo sa. Namiesto toho zakryl jeho ruky, zložené v lone, svojou dlaňou. Jeho ruka bola chladná a mierne sa triasla, čo Harryho prekvapilo. Zmätene vzhliadol k svojmu manželovi, na ktorého tvári sa zračila obrovská starosť a únava.

„Nie si v tom sám,“ uistil ho Severus vážne.

„Ja viem, len... je ťažké sa spoliehať na prakticky úplne cudzích ľudí a veriť tomu, že tu pre mňa budú stále aj potom, keď už budem v poriadku,“ povzdychol si a z nejakého dôvodu, po rozhovore s Remusom, bolo preňho jednoduchšie to priznať i pred Severusom.

Tvár staršieho muža sa stiahla v bolestnej grimase, akoby mu niekto jednu vrazil. Harry vedel, že to preňho nie je ľahké, počúvať takéto reči, no ak chceli začať nanovo, musel Severus vedieť, ako to celé vníma on. Musel vedieť, aký je Harry neistý v celej tejto záležitosti a podľa toho mohli ďalej postupovať.

„Viem, že mi teraz povieš, že nie ste cudzí ľudia a pre Harryho by to bola pravda. Pre mňa však... Prosím, snaž sa to pochopiť! Viem, že ti môžem veriť, a že tu so mnou budeš vždy, keď budem potrebovať. Ale bude to tak vždy? Čo za mesiac? Za rok, za dva... keď už sa nebudeme môcť klamať myšlienkou na to, že sa moja mágia a spomienky vrátia,“ vysvetľoval ďalej skľúčene, no bol rozhodnutý povedať všetko, keď už raz začal.

„To nemôžeš vedieť,“ pokúsil sa ho prerušiť Severus, no Harry len nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Len si to priznaj nahlas, Severus. Pravdepodobnosť, že sa to všetko vráti, je mizivá. Jednou z aplikovaných metód na návrat spomienok je i prežitie veľkého šoku. Myslím, že ten únos bol viac než dostatočný šok, ktorý by mi mal vrátiť spomienky, ak by sa to malo stať. Alebo si ani na chvíľu nezadúfal, že sa mi následkom toho mučenia náhle rozsvieti?“

„Nikdy by som nedovolil, aby si podstúpil niečo také z takéhoto dôvodu. Radšej sa zmierim s vedomím, že si na nič nespomínaš, než ťa vystaviť niečomu takému!“ oboril sa naňho nahnevane.

„Samozrejme, že by si to nedovolil. To, čo sa stalo, nebola tvoja chyba, tak si to prestaň vyčítať. Ale skutočne ťa ani len nenapadlo, že teraz už sa moje spomienky musia vrátiť?“ naliehal Harry, napäto sledujúc Severusa pochodujúceho sem a tam popred jeho posteľ.

„Vlastne... Na chvíľu... nebolo to správne! Nemal som žiadne právo na to čo i len pomyslieť!“ hneval sa sám na seba, naštvaný o to viac, že mal Harry pravdu. Skutočne si chvíľu myslel, že situácia tak podobná tej, ktorú Harry prežil pred rokmi, by mohla byť potrebným impulzom k tomu, aby sa Harryho stratená pamäť obnovila.

„Aj ja som na to myslel, Severus,“ priznal Harry potichu. „V každej chvíli, keď som bol v tej tmavej kobke sám a mal som čas premýšľať, snažil som sa pátrať vo svojej mysli po akomkoľvek náznaku toho, že sa spomienky vracajú. Ale nič sa nedialo. A nedeje sa ani teraz. Myslím, že je to nezvratné, Severus. Ja sa s tým musím zmieriť rovnako ako ty. A obaja sa musíme zamyslieť nad tým, či to spolu zvládneme znovu, alebo nie. Nechcem, aby si so mnou zostával len z ľútosti alebo kvôli vlastnému pocitu viny, keď ťa po čase omrzí moja neschopnosť použiť akékoľvek kúzlo či nevedomosť podstatných faktov z nášho života,“ vyzradil a s očakávaním hľadel na Severusa, ktorý sa snažil vstrebať obsah jeho slov.

„Takže si myslíš, že som s tebou zo súcitu a z akéhosi zvráteného zmyslu pre povinnosť?“ vyštekol starší muž. Jeho tvár bola teraz úplne nečitateľná. Opäť nasadil svoju masku, za ktorou skrýva svoje pocity, uvedomil si Harry a skľúčene si povzdychol.

„Nie,“ hlesol potichu. „nemyslím, že je to súcit či povinnosť, kvôli ktorým si mi opäť zachránil život a kvôli ktorým sa o mňa tak staráš. Kdesi vnútri viem, že to tak nie je, lenže v tejto chvíli je pre mňa ťažké tomu veriť úplne bezvýhradne. A práve s tým sa mi pokúšal Remus pomôcť, pretože ja tomu chcem veriť!“ dodal a statočne opätoval skúmavý pohľad tých ónyxových očí.

„Prekliaty vlkodlak aj s tou jeho psychológiou!“ zaklial podráždene, no konečne sa zdalo, že sa trochu upokojil a posadil sa späť do kresla. „Bol by som rád, keby si sa nabudúce so svojimi pochybnosťami zveril mne.“

„Prepáč, ale nechcel som ťa s tým zbytočne obťažovať. A mimo to, až po rozhovore s Remusom tie moje zmätené myšlienky dostali aspoň akú- takú reálnu podobu. Bol som, a stále som veľmi zmätený, ale myslím, že už je to lepšie,“ snažil sa to odľahčiť.

„Tak snáď aspoň niečo,“ povzdychol si Severus. „Dáš si tú polievku?“ navrhol a keď Harry súhlasne prikývol, opäť sa presunul z kresla na kraj postele a začal Harryho kŕmiť. Ten si síce pripadal ako nejaké batoľa, ale nepovedal ani slovo a poslušne hltal jedno sústo za druhým, až kým nebol tanier prázdny.

„Ešte?“ spýtal sa Severus, rozhodnutý priniesť ďalšiu porciu, no Harry mal dosť.

„Nie, myslím, že si na chvíľu ľahnem,“ odpovedal zamietavo a zosunul sa zo sedu do ľahu.

„Budem vedľa, keby si niečo potreboval,“ zamumlal starší muž, dvíhajúc sa na odchod, no Harryho ruka ho zastavila skôr, než stihol vstať.

„Tiež by si si mal oddýchnuť. Ako dlho si už nespal?“ spýtal sa ustarane.

„Nie som unavený,“ oponoval, no výraz jeho tváre a tmavé kruhy pod očami ho zrádzali.

„Nezmysel!“ nedal sa odbiť Harry. „Poď, ľahni si na chvíľku ku mne,“ nabádal ho a keď Severus stále ešte váhal, posunul sa viac ku kraju. „Ale no tak, hádam sa nebojíš, že by som ti odhryzol z nosa,“ pokúsil sa o žart.

„Nie, ale nemyslím, že by to pre teba bolo veľmi pohodlné. Navyše, mám niečo...“

„Posteľ je dosť veľká pre nás oboch a mne sa bude spať lepšie s vedomím, že na mňa dávaš pozor. Práca ti neutečie,“ nevzdával to mladší muž. „Prosím, Severus!“

Tomu prosebnému pohľadu a naliehavosti v Harryho hlase proste nešlo odolať. S tichým povzdychol si Severus opatrne ľahol vedľa svojho manžela a dokonca mu dovolil, aby si uložil hlavu na jeho ramene. Len táto ich vzájomná blízkosť spôsobila, že z neho opadol všetok stres posledných dní a dovolil si trochu sa uvoľniť. Harry bol predsa v bezpečí, snáď bude čoskoro úplne v poriadku a dokonca vyžaduje jeho prítomnosť. V čo viac by ešte mohol dúfať, premýšľal, pomaly zaspávajúc. Snáď len, aby to nikdy neskončilo... Nikdy!