Na druhý pohľad: 42. Kapitola
Kapitola č.42: Gobelín
Vyrušil ho podivný škrabavý zvuk. Pri pohľade na hodiny zistil, že sa mu na krátku chvíľu podarilo zaspať. Hrdlo mu stiahlo úzkosťou, keď si spomenul, že zaspal s myšlienkou na Harryho, zatiaľ čo Harry sám je ktovie kde a nepochybne trpí nejakým hrozným spôsobom.
Rýchlo sa snažil zaplašiť tie dotieravé myšlienky a obrazy takmer mŕtveho tela, a zamerať sa na zvuk, ktorý ho zobudil.
Jeho kroky viedli k oknu, na ktoré netrpezlivo škrabala neznáma sova. Chvíľu si spoza zavretého okna prezeral malý balíček, ktorý mala sova priviazaný k nohe, napokon však otvoril. Tým, že by ju tam nechal celý deň škrabať na okennú tabuľu by predsa nič nevyriešil.
Niekoľkými diagnostickými kúzlami prekontroloval zásielku prv, než sa jej vôbec dotkol a odbremenil poštovú sovu. Podľa rukopisu, ktorým bola nadpísaná obálka, vedel, že je to ďalší sľubovaný kúsok do hry, ktorú Draco začal Harryho únosom. Chvíľu si myslel, že by mohol na sovu použiť lokalizačné kúzlo a doviedla by ho priamo k Dracovmu miestu úkrytu, no na nohe malého operenca si všimol štítok označujúci ju ako jednu z verejných poštových sov zo Šikmej uličky. Draco nebol taký hlúpy, aby poslal vlastnú sovu, uvedomil si Severus. Inokedy by bol možno hrdý na to, ako takticky a opatrne jeho študent postupuje, no dnes si prial dostať toho zmetka čo najskôr a vďaka jeho obozretnosti to môže trvať ešte dlho.
Práve chcel odstrániť obal, keď sa ozvalo naliehavé klopanie na jeho dvere. Povzdychol si a šiel otvoriť. Nemal najmenšie pochybnosti o tom, kto je to tentoraz.
„Tak čo? Našli ste niečo? Je Harry v poriadku?“ vychrlila naňho Hermiona, len čo ho zbadala medzi dverami. Jej pohľad bol naplnený obavami.
„Tiež ti prajem dobré ráno,“ zamumlal a v rýchlosti na seba neverbálne začaroval čistiace kúzlo, pretože si uvedomil, že spal v tom istom oblečení ako včera a so sprchou sa neobťažoval. A teraz ráno to ešte nestihol.
„Dobré,“ odpovedala Hermiona netrpezlivo. „Takže? No tak už hovor, Severus!“ zvolala zúfalo.
„Harryho sme nenašli,“ odpovedal zachmúrene a premýšľal, či nebude lepšie zatajiť jej skutočnosť, že je Harry zrejme slepý. „Len sme si potvrdili domnienku o tom, že únoscom je Draco Malfoy. Predpokladám, že Harry zatiaľ žije,“ v rýchlosti ju informoval, keď si spomenul na to, že nová informácia stále ešte leží zabalená v tom záhadnom balíčku.
„Čo je to?“ spýtala sa Hermiona obozretne, keď si všimla, ako váhavo prevracia balíček v rukách.
„Nie som si istý, no pochybujem, že je to niečo, čo by sa mi páčilo,“ zamumlal a opatrne roztrhol baliaci papier. Vypadlo z neho niečo, čo nedokázal presne identifikovať, zato Hermiona prekvapene zhíkla.
„To je diktafón,“ odpovedala na jeho spýtavý pohľad a roztrasenou rukou mu ho vzala. Netušiac, čo čakať, spustila prehrávanie.
Miestnosťou sa rozľahlo bolesťou naplnený výkrik. Harryho výkrik. A nie jeden, ale za ním ďalší a ďalší...
„Merlin!“ hlesla Hermiona roztrasene a po tvári sa jej samovoľne začali kotúľať slzy. „Už dosť! Nie! To nemôže byť...“ krútila hlavou v snahe zahnať dotieravé predstavy mučeného priateľa. Diktafón jej vypadol z ruky, no mäkký koberec stlmil dopad a nič sa mu nestalo. Ani ten krik neustával. Namiesto toho sa odrážal od kamenných stien a znel stále zúfalejšie a naliehavejšie.
Severus šokovane hľadel na neznámy predmet na zemi a nevedel, čo robiť. Harryho krik... jeho bolesť... akoby to všetko cítil s ním. Vedel, aké to je, cítiť bolesť, no toto sa zdalo byť azda ešte stokrát horšie. Jeho Harry... Prečo to musí byť vždy on? Prečo musí tak trpieť? Ako mu len pomôcť? Ako tomu zabrániť?
Každý ston, každé tiché zakvílenie, každý výkrik trhali jeho dušu na márne kúsky. Jeho manžel tam niekde trpel a on mu nemohol nijako pomôcť. Nemohol zabrániť Malfoyovi, aby v tomto nepokračoval ďalej. Mohol byť len bábkou v jeho hre, kým konečne nenájde spôsob, ako Harryho zachrániť. No kedy sa tak stane? Stihne to včas?
Stál tam ako socha, nevediac, ako dlho to už trvá. Až keď ním niekto niekoľkokrát mocne zatriasol, prebral sa z akéhosi tranzu, v ktorom neexistovalo iné, než Harryho náreky a volanie o pomoc.
Zmätene pozrel na Hermionu, akoby ju videl prvýkrát a nechápal, čo tam robí. Uvedomil si, že tie hrôzostrašné zvuky konečne utíchli. Lenže čo na tom? Vo svojej mysli a vo svojom srdci ich bude počuť navždy. Nikdy nezabudne na to, ako Harry trpel. Nikdy...
„Čo budeme robiť? Musíme ho nájsť!" vzlykala zúfalo. Prekvapivo, jej slzy a záznam, ktorý si práve spoločne vypočuli, mali požadovaný účinok. Jeho myseľ sa konečne trochu vyjasnila a on bol konečne schopný zahnať všetky tie strašné prízraky trpiaceho a zlomeného Harryho do úzadia. Rozhodol sa ich nateraz nepustiť ďalej, než za hranice, ktoré im vymedzil, aby sa mohol sústrediť len na to, čo bolo podstatné. Nájde ho! Urobí preňho všetko! A potom sa spolu vysporiadajú s následkami. Celý ich život, nielen ten spoločný, ale i pred a po, bol jeden veľký boj. Boj, ktorý stále ešte neskončil, hoci sa nechali ukolísať vábivou ilúziou slobody. Nie! Ich boj neskončil a oni sa nikdy nevzdávajú. Budú bojovať až do konca...
"Ty nebudeš robiť nič!" prikázal Severus ostro a bez meškania si z vešiaka za dverami vzal svoj plášť.
"Nemienim tu sedieť a čakať, kým príde ďalšia sova, s oveľa horším obsahom v balíčku!" ohradila sa nahnevane.
"Presne to urobíš! Nepohneš sa z tohto hradu!" prikázal a jeho tmavý pohľad spočinul na nej. "Sama nikam nechoď," povedal zmierlivejšie, naliehavo. "Ak budeš potrebovať niekam ísť, nech je s tebou Charlie, alebo Lupin. Stačí, že musíme zachraňovať Harryho. Nerád by som, aby sa niečo stalo i dakomu inému," povedal všeobecne, ale v skutočnosti hovoril o nej. Nechcel, aby sa niečo stalo JEJ. Bola jediný skutočný priateľ, nielen jemu, ale i Harrymu. Ak toto všetko všetci prežijú v zdraví, Harry bude potrebovať podporu každého človeka, ktorý mu ju bude ochotný poskytnúť. A ak by Harry odmietol jeho pomoc, stále je tu ešte Hermiona...
"Chcem ti pomôcť, Severus!" snažila sa mu odporovať, no on rázne pokrútil hlavou.
"Oveľa užitočnejšia budeš tu, v Bradaviciach. Zožeň Poppy a čakajte, kým sa vrátim. Harry bude potrebovať každú pomoc, keď sa vráti," snažil sa jej dohovoriť.
"Čo chceš urobiť, keď ho nájdeš?" spýtala sa s obavou v hlase.
"To, čo bude nutné," odvetil vyhýbavo.
"Severus! Nemôžeš..." začala vystrašene, no jediným posunkom ju zastavil.
"Tu nejde o mňa!" okríkol ju netrpezlivo. "Harry tam niekde trpí a ten zvrátený bastard sa tým baví. Urobím všetko, aby som ho odtiaľ dostal a myslím tým naozaj všetko!" zopakoval zlovestne, až z jeho tónu naskakovali Hermione zimomriavky.
"Hlavne ho odtiaľ dostaň!" zamumlala napokon, chápajúc, že viac nezmôže. "Ale pamätaj na to, že z Azkabanu Harrymu nijako nepomôžeš," dodala ticho a s tými slovami ho nechala osamote.
Severus nestrácal čas. Vedel, že má Hermiona pravdu, no zároveň vedel, že pokiaľ ide o Harryho bezpečie, nezastaví sa pred ničím. Dokonca ani pred vraždou, ak by to bolo nutné. V rýchlosti skontroloval, či má svoj prútik, náhradný prútik, niekoľko fľaštičiek so základnými lektvarmi, ktorými by Harryho mohol dať snáď aspoň trochu do poriadku, než ho dostane k Poppy. Keď si bol istý, že na nič nezabudol, krbom sa premiestnil do svojho domu a bez meškania sa premiestnil späť k Malfoy Manor. Už to tam síce raz s Kingsleym prezreli, no mal pocit, že niečo prehliadli. Niečo, čo ho dovedie priamo na miesto, kde sa on a Draco konečne stretnú a zúčtujú sa.
Malfoy Manor bol rovnako tichý a opustený, ako keď s Kingsleym odchádzali. Nič nenasvedčovalo, že by bol v dome okrem neho ešte niekto iný, no on nemienil nič riskovať. Nie, keď išlo o Harryho život.
Pomaly, takmer uvážlivým krokom prechádzal jednu miestnosť za druhou. Čas bol jeho nepriateľom a on to vedel, ale neuvážlivým a unáhleným jednaním by nič nevyriešil. Celá táto Dracova hra spočíva v detailoch a práve tie potreboval nájsť. Vedel, že odpoveď nájde tu. Ale kde presne? A čo má vlastne hľadať?
Ocitol sa v knižnici. Dnes už bol v tejto miestnosti druhýkrát a bezradne sa obzeral okolo seba. Takmer bez povšimnutia prešiel okolo starého gobelínu, ktorý znázorňoval rozvetvený čarodejnícky rod Malfoyovcov a Blackovcov, a pristúpil k veľkému masívnemu stolu. V tom sa zarazil.
Ako to mohol prehliadnuť? Ako to, že to nevidel predtým? Nemohol predsa prehliadnuť... Na stole pred ním ležala starodávna dýka s ručne vyrezávanou rukoväťou. Už ju kedysi videl, no nedokázal si spomenúť, kedy a kde. Čo však primälo jeho srdce vynechať niekoľko úderov, bola krv na jej ostrí. Vtedy zároveň pochopil, prečo ju tu neobjavil skôr. Tá dýka sa tu musela objaviť tesne pred jeho príchodom, alebo bol Draco v dome presne vo chvíli, keď i on? Nie! To by si predsa všimol!
Opatrne vzal do ruky dýku a snažil sa prísť na to, kde ju videl. Vedel, že keď si spomenie, nájde Dracov úkryt. Tá dýka bola rozhodne vodítkom.
Snažil sa nepremýšľať nad tým, či je krv na noži Harryho alebo nie, hoci odpoveď bola celkom jednoznačná. Stále však nestrácal nádej, že Harry žije a jeho život závisí od toho, ako rýchlo si spomenie. Tak už si spomeň, do kotla! V duchu si nadával a snažil sa vybaviť si všetky možné okamihy, v ktorých prišiel do akéhokoľvek styku s nožmi a dýkami. Nedarilo sa mu to. Aspoň nie dovtedy, kým kútikom oka nezavadil o vypálenú dieru na starom gobelíne. Kedysi tam bolo meno... Meno muža, ktorý mu neustále strpčoval život, uvedomil si, keď hneď vedľa čiernej spáleniny zbadal meno Regulusa Blacka. Sirius Black, čierna ovca rodiny Blackov... Aké patetické, pomyslel si v duchu, no skutočnosť, ktorá plynula z toho, čo práve zistil, mu nedovoľovala ďalej sa zaoberať myšlienkami na Siriusa. Teda, rozhodne nie tak, ako by rád.
Znovu pozrel na dýku na stole a vtedy si všimol malý erb na spodnej časti rukoväte. Nebolo pochýb. Toto bol jeden z tých vzácnych skvostov, ktoré objavil pred rokmi pri upratovaní Blackovho domu. V tom roku, keď bol dom sídlom Fénixovho Rádu a všetci do jedného sa podieľali na veľkom upratovaní. Vrátane neho samotného, hoci o tom mnohí nemali ani potuchy. Brumbál mu zveril na starosti podzemné laboratórium Siriusovho otca. A presne tam našiel i dýku, ktorú držal v ruke a na ktorej každou sekundou zasychala nepochybne Harryho krv. Jeho vlastná krv v žilách mrzla, keď mu došla ďalšia, tentoraz oveľa desivejšia skutočnosť.