Na druhý pohľad: 38. Kapitola
Kapitola č.38: Oko za oko...
Hermiona sa vrátila do svojich komnát a znavene sa zosunula do najbližšieho kresla. Z kútikov zavretého oka sa jej samovoľne začali kotúľať slzy a ona sa ani len nenamáhala ich zotrieť. Prečo po tom všetkom nemôžu mať konečne pokoj, pýtala sa v duchu sama seba.
Keď sa čiasi ruka dotkla jej tváre a jemne jej prstom zotrela slzy, prekvapene otvorila oči.
„Charlie,“ hlesla tichúčko a natočila si tvár tak, aby mohla lepšie vnímať dotyk jeho ruky na svojej tvári.
„Zase bude dobre, Mia,“ upokojoval ju a posadil sa na opierku kresla, aby si ju k sebe mohol pritiahnuť a skryť ju vo svojom náručí.
„Kedy to všetko skončí? Kedy sa konečne aj tí dvaja prestanú trápiť? Prečo nemôžu nájsť svoje šťastie tak, ako som ho konečne našla ja?“ vzlykala s hlavou pritisnutou na jeho hrudi.
Charlie krúživými pohybmi hladil jej chrbát v upokojujúcom geste a nechal ju, aby to zo seba dostala. Vedel, aká je silná, avšak zraniteľná zároveň a to bol jeden z nemála dôvodov, prečo ju skutočne miloval.
„Ak chceš, môžeme tu dnešnú večeru u našich zrušiť,“ navrhol, keď sa konečne trochu upokojila. Odtiahla sa od neho a hodnú chvíľu mu hľadela do očí, nevediac, čo na to povedať.
„Viem, ako veľmi ti na Harrym záleží a naši to tiež pochopia,“ uisťoval ju, nespúšťajúc z nej pohľad.
„Ďakujem,“ zamumlala a s miernym úsmevom na perách sa k nemu opäť privinula.
„Ale tu aj tak nie som nič platná a rozhovor s vašimi sme odkladali už pekne dlho. Predpokladám, že Molly je nedočkavosťou celá bez seba, ak jej to včera tvoj otec prezradil.“
„Vlastne si myslím, že si to zatiaľ nechal pre seba. Ak to neprezradil Ron, o čom pochybujem, tak to bude pre mamu veľké prekvapenie,“ upresnil Charlie svoje domnienky.
„Tak prečo potom to náhle pozvanie na večeru?“ nechápala Hermiona.
„Možno otec len naznačil, že je niečo, čo by som rád svojej rodinke povedal a ona sa toho hneď ujala. Veď ju poznáš. Vieš, aká je spontánna a keď môže pripraviť hoc i len jednoduchú rodinnú večeru, nik by jej v tom nezabránil, ak si to raz vezme do hlavy.
„Máš pravdu,“ usmiala sa a konečne vstala. „Pôjdem sa pripraviť,“ oznámila mu, nakláňajúc sa k nemu, aby ho mohla pobozkať.
„Chceš pomôcť?“ spýtal sa s neskrývaným pobavením a šibalským úsmevom, typickým pre Freda a Geroga, čo ju priviedlo k myšlienke, kto sa ten úsmev od koho naučil.
„Obávam sa, že to by sme sa k vašim nemuseli dnes dostať,“ odvetila jemne a vymanila sa z jeho zovretia.
„Fajn, tak sa pre teba zastavím o piatej,“ informoval ju na ceste ku dverám.
„Radšej sa stretnime pri vstupnej bráne. Zájdem za Severusom, povedať mu, že odchádzame a kde nás nájde, pre každý prípad,“ priznala potichu a sledovala jeho reakciu. Mlčky na ňu skúmavo hľadel, no napokon len prikývol a s úsmevom na perách ju nechal samu.
S tichým zakliatím bežala po schodoch a nadávala sama sebe za to, ako sa zdržala. Už teraz nestíhala prísť včas za Charliem a to ani neinformovala Severusa. Do kotla aj s časom!
Práve zadýchaná dobehla ku kamennému chrliču, keď zbadala vysokú postavu postávať tam a skúšať všemožné heslá.
„Kingsley? Čo tu robíš?“ oslovila bývalého bystrozora prekvapene a razom zabudla na to, že sa ponáhľa.
„Ah, Hermiona! Si moja záchrana,“ vydýchol si úľavou. „Prišiel som za Severusom a už najmenej desať minút skúšam vymenovávať všetky možné prísady do lektvarov, no to by som tu mohol stáť hoc aj do rána,“ vysvetľoval.
„To áno,“ usmiala sa chápavo a otočila sa ku kamennému chrliču. „Hadí jazyk,“ prezradila heslo a hoci sa Kingsley zatváril prekvapene, nekomentoval to. Spoločne došli až ku dverám riaditeľne, na ktoré Hermiona pohotovo zaklopala, no na vyzvanie nepočkala. Bez meškania vošla dnu a rozhliadla sa.
„Nie je tu,“ skonštatovala, keď si bola istá, že na ňu Severus nevybafne zo žiadneho rohu miestnosti a zamierila ku dverám, vedúcim do jeho súkromných komnát.
„Och, obávam sa, že ani tam ho nenájdete, moja drahá,“ ozval sa známy hlas z portrétu, ku ktorému sa razom stočili dva páry očí.
„Viete, kde by sme ho našli?“ spýtala sa Hermiona prívetivo, no z hlasu jej zaznievala zvedavosť a netrpezlivosť.
„Myslím, že by ste to mali skúsiť v knižnici,“ inštruoval ich starý riaditeľ a so smutným úsmevom sledoval, ako sa obaja rýchlymi krokmi vydali tam, kam ich poslal.
Brumbál sa nemýlil, pomyslela si Hermiona, keď zbadala odchýlené dvere do knižnice. Vbehla dnu ako veľká voda, rozhliadajúc sa naokolo. Nikde Severusa nevidela, avšak zo zadnej, len zriedka kedy využívanej časti, sa ozývali akési zvuky. Obaja na seba veľavravne pozreli, kým sa vydali smerom, kde predpokladali riaditeľovu prítomnosť.
„Severus, čo tu robíš?“ spýtala sa Hermiona zmätene, keď zbadala hromadu zvitkov pergamenu váľajúcich sa po zemi všade naokolo.
„Niečo hľadám,“ zavrčal netrpezlivo, ani len na ňu nepozrel.
„To síce vidím, ale madam Pinceová nebude nadšená, keď uvidí tú spúšť,“ skonštatovala s rukami založenými vbok.
„Môžeme ti nejako pomôcť?“ ozval sa konečne i Kingsley, dvíhajúc do ruky jeden z pergamenov, ktorý mal pri svojich nohách.
„Kingsley? Čo tu robíš?“ spýtal sa Severus prekvapene a konečne na moment ustal v tom, čo práve robil.
„Vraj má pre teba nejaké novinky a v riaditeľni ťa nenašiel. Počuj, ja chápem, že sa snažíš urobiť všetko pre to, aby si Harryho našiel, ale čo si myslíš, že nájdeš medzi študentskými ročníkovými prácami?“ spýtala sa, stále ešte nechápajúc, prečo je Severus práve tu a prehrabáva sa starými školskými esejami.
„Odpoveď na to, kto Harryho uniesol,“ odpovedal netrpezlivo a začal porovnávať akýsi kúsok papiera, ktorý vytiahol z vrecka, s jedným z pergamenov, ktoré tu ležali už celé roky. Z tváre sa mu vytrácal aj zvyšok farby a keď pozrel na Hermionu, striasla sa pri spomienke na onú noc, keď takmer vykrvácal po uhryznutí hadom.
Vtedy mala jeho tvár rovnako smrteľný odtieň, ako dnes. Vystrašilo ju to a váhavo k nemu podišla.
„Severus, si v poriadku?“ spýtala sa temer šeptom.
„Čo presne sa stalo, keď začala horieť Komnata najvyššej potreby pred dvanástimi rokmi?“ spýtal sa chrapľavým hlasom a pohľadom doslova prepaľoval Hermionu stojacu pred ním.
„No... ja neviem... už si presne nespomínam, ako to bolo, ale... Bol tam Malfoy s tými svojimi gorilami, Crabbom a Goylom... Chceli získať viteál a... Potom začalo horieť,“ spomínala si na jednu z najhorších nocí svojho života.
„A čo potom?“ Severus s ňou prudko zatriasol, aby ju popohnal. Možno keby to urobil pred pár rokmi, zľakla by sa tej prudkosti a zmeny jeho nálady, no dnes v jeho očiach mohla vidieť len strach a zúfalstvo. Tie zatemňovali jeho myseľ a preto bol taký, aký teraz bol. Chápala to. Chcela mu pomôcť.
„Dostali sme sa von v poslednej chvíli,“ pokračovala rozhodnejšie. „Harry sa vrhol dnu, aby pomohol tým trom, no ten výbuch ho vymrštil von. Keby zašiel len o kúsok ďalej... bolo to strašné,“ dokončila s pohľadom upretým do zeme.
„Si si istá, že ani jeden z tých troch sa nikdy nedostal z Tajomnej komnaty?“ spýtal sa Severus naliehavo.
„Čože? Nie! Samozrejme, že nie! Harry im chcel pomôcť, no bolo neskoro. Ten výbuch nemohli prežiť a iný východ tam určite nebol. Ale čo... Prečo sa ma na to všetko pýtaš, Severus?“ nechápala súvislosti, no zdalo sa, že bola sama. Dokonca i Kigsley akoby začínal tušiť, kam Severus mieri.
„Ak Malfoy, Crabbe a Goyle naozaj uhoreli v Tejomnej komnate, ako mi vysvetlíš toto?“ zamumlal Severus a pod nos jej strčil ten malý kúsok pergamenu, ktorý stále zvieral vo svojej dlani.
Hermiona naňho chvíľu nechápavo hľadela, než si prečítala tých pár slov, adresovaných Severusovi.
Prišiel čas zúčtovania, profesor. Oko za oko, zub za zub.
Civela na to a nevedela, čo si myslieť. Bola zmätená.
„Prišlo to pred chvíľou a bolo pri tom priložené toto,“ zamumlal a roztvoril zovretú dlaň. Na nej sa, k Hermionimu obrovskému prekvapeniu, skvel krúžok z bieleho zlata.
„To je... on má...“ jachtala.
„Harryho prsteň a áno, toto je správa od jeho únoscu,“ pritakal Severus s nepreniknuteľným výrazom na tvári.
„Myslíš, že by to mohol byť jeden z tých troch? Zdá sa mi to nemožné,“ pokrútila hlavou neveriacky Hermiona, no vzápätí na to už držala v ruke starú školskú prácu. Písmo na staršom pergamene bolo o dosť úhľadnejšie, no nemohlo byť pochýb o tom, že patrilo tomu istému človeku, ktorý písal i dnešný odkaz Severusovi. Pohľadom rýchlo skĺzla na meno na spodnej strane práce o lekvtaroch a zalapala po dychu.
„Predpokladám, že vás teraz už neprekvapí, čo som zistil ja,“ ozval sa Kingsley, nazerajúc ponad Hermionino rameno na pergamen. Spýtavo naňho pozreli a čakali.
„Zachytil som to skôr, než na to prišiel ktokoľvek z oddelenia, takže Ron ani nik iný o ničom nevedia,“ dodal ešte a obaja súhlasne prikývli.
„Dnes ráno boli narušené ochrany Malfoy Manor. Nepreveroval som to, pretože som predpokladal, že tam budeš chcieť ísť tiež,“ pozrel na Severusa, ktorý okamžite prikývol.
„Myslíte, že Draco Malfoy mohol prežiť ten požiar a výbuch? Veď to je nemožné!“ snažila sa reálne uvažovať Hermiona, no dôkazy, ktoré mala v rukách, boli
nesporné.
„Za nemožné sme považovali i to, že Harry žije a kde sme dnes,“ odvrkol Severus.
„Myslíš, že by mu Malfoy mohol nejako ublížiť?“ spýtala sa priškrteným hlasom a už len pri tej predstave ju striaslo.
„Nesmieme zabúdať na to, že bol smrtijedom a nemáme ani potuchy o tom, kde a ako trávil posledných dvanásť rokov svojho života,“ odpovedal namiesto Severusa Kingsley.
„Tak nejak pochybujem o tom, že by si vzal príklad z Harryho a vyštudoval mudlovskú medicínu,“ odfrkol si Severus. „Navyše, je to syn svojho otca a Lucius bol šialenec. Nemienim testovať, obzvlášť nie na Harrym, čoho všetkého je schopný Draco,“ uzavrel Severus a významne pozrel na Kingsleyho. „Ideme?“ spýtal sa, čakajúc na bystrozorov vsúhlas.
„Idem s vami!“ okamžite vyhŕkla i Hermiona, no jeho pohľad zarazil čokoľvek ďalšie, čo by chcela povedať.
„Nie, to teda nejdeš. Ty teraz pôjdeš za svojim snúbencom, ktorý na teba už pekne dlho čaká pri vstupnej bráne a pôjdeš s ním na tú večeru u Weasleyovcov. A nemienim o tom diskutovať!“ uzavrel Severus.
„Čože? Ako vieš, že mám niekam ísť? Ešte som ti to nepovedala,“ ohradila sa urazene.
„Povedal mi to Charlie. A teraz bež za ním, inak si to s tebou ešte nebodaj rozmyslí a nechá mi ťa celý život na krku ako starú dievku,“ odfrkol si. Vedel, že tým zatne do živého, no nechcel jej dovoliť, aby s ním šla. Navyše, jej šťastie nebolo o nič menej dôležité, než Harryho bezpečný návrat domov. A o ten sa postará sám.
Hermiona ho zlostne prepaľovala pohľadom a tvárila sa ako veľké trucovité decko, no naňho to neplatilo. Napokon jej neostávalo iné, než poslúchnuť, aj keď rozhodnutie v jej očiach jasne svedčilo o tom, že táto ich debata nezostane bez odozvy.
„Hlavne ho nájdite!“ zavolala ešte od dverí, na čo Severus prikývol a spolu s Kingsleym sa odobrali opačným smerom, k jeho kancelárii. Potrebovali vymyslieť plán a rozhodne nebude na škodu pár lektvarov, ktoré mal vo svojich súkromných zásobách, pomyslel si Severus, náhliac sa do riaditeľne.
...
(Eressië, 24. 3. 2010 18:29)