Na druhý pohľad: 37. Kapitola
Kapitola č.37: Únosca
Keď sa konečne vrátil do hradu, bolo poludnie. Celú noc nespal, no bolo mu to jedno. Strach a neistota by mu to aj tak nedovolili.
Sotva sa za ním zavreli dvere, ozvalo klopanie. Neraz sa sám seba pýtal, či Hermiona nemá niekde nejaké alarmové kúzlo, ktoré ju upozorňuje na jeho návrat do riaditeľne. Zavolal ju dnu a zatiaľ čo si objednával krbom kávu, usadila sa do svojho kresla oproti nemu.
„Zistil si niečo?“ spýtala sa netrpezlivo a ustarane. Kruhy pod jej očami svedčili o tom, že i ona má za sebou prebdenú noc.
„Zatiaľ nič. Obišiel som pár svojich starých kontaktov, no nik nič nevidel ani nepočul,“ zašomral unavene.
„Nájdeme ho!“ uisťovala ho, no hlas sa jej mierne triasol.
„Len dúfam, že nebude neskoro,“ povzdychol si.
„No tak, Severus! Nebuď pesimista!“ zahriakla ho.
„Ja som realista, Hermiona. Sama si určite uvedomuješ, že ak ho dostal niekto, komu ide o pomstu mne či jemu, je Harry bez svojej mágie úplne bezbranný. A ja ani len netuším, kde ho hľadať...“
„Možno sa jeho mágia vráti v okamihu, keď ju bude najviac potrebovať,“ navrhla Hermiona nesmelo, no Severus mlčal a neprítomne hľadel kamsi za ňu.
Nervózne si odkašlala a keď už ticho trvalo príliš dlho, rozhodla sa zmeniť tému.
„Ten včerajšok...“ začala váhavo. „Bolo to nutné?“ z tónu jej hlasu bolo zjavné, že sa jej to naozaj dotklo.
„Prepáč! Viem, že to nebolo správne, ale keby som to nepovedal, tajili by ste to vy dvaja prinajmenšom ďalší rok, ak nie viac a potom... nemohol som si nechať ujsť príležitosť. Ten výraz na tvári Rona Weasleyho... aspoň malé zadosťučinenie,“ pokrčil ramenami.
„A to ti nestačilo, že si mu zlomil nos?“ pokrútila hlavou pobavene.
„Nie, to mi len ušla ruka,“ uškrnul sa, no hneď opäť zvážnel. „To, že vám to prajem, som myslel vážne. Snáď budeš konečne šťastná, tak ako si zaslúžiš.“
„Ďakujem,“ zašepkala dojato. „Sama tomu stále ešte nemôžem uveriť,“ priznala rozpačito.
„Tak tomu ver! Konečne máš istotu, že to s tebou myslí vážne a nemusíš sa zožierať pochybnosťami, ako si to robila celý čas namiesto toho, aby si si to užívala,“ napomenul ju mierne.
„Ty si to vedel?“ spýtala sa prekvapene.
„Až donedávna som nevedel, že ide o Charlieho, ale áno, vedel som, že s niekým chodíš,“ pritakal. „Aj keď nechápem, prečo si to tak úzkostlivo tajila,“ pokrútil hlavou.
„Bolo to jednak kvôli tomu, čo bolo medzi mnou a Ronom a nevedela som, ako by sa tvárili Weasleyovci, najmä ak by to opäť nevyšlo. A potom... viem, že by si mi to nezazlieval, keby som si niekoho našla, ale keď som videla, ako sa stále trápiš kvôli Harrymu...“ pripustila potichu, na čo Severus opäť len pohoršene pokrútil hlavou.
„Vzhľadom k tvojej inteligencii nechápem, kde sa v tvojej hlave zrodilo niečo také hlúpe. Ani ja ani Harry by sme si za žiadnych okolností neželali, aby si sa kvôli nám vzdávala vlastného šťastia. Nemám síce veľa priateľov, ale pokiaľ si dobre spomínam, tak takto to medzi priateľmi naozaj nechodí,“ zatiahol sarkasticky.
„Ja viem, ale... Aj tak stále neviem, či robím dobre,“ priznala takmer nečujne a prosebne naňho pozrela.
„Máš ho rada?“
„Mám. Veľmi,“ prikývla.
„Tak potom nad čím ešte uvažuješ? Prestaň o sebe i o Charliem pochybovať a problémy rieš až vtedy, keď budú skutočne aktuálne. Užívaj si každú chvíľu, ktorú máte jeden na druhého! Nikdy nevieš, kedy môže byť tou poslednou...“ tentoraz to bol on, kto odvrátil pohľad a stíchol.
„Uvidíš, že ho nájdeme a potom, ak to bude nutné, urobím čokoľvek, aby som vás dvoch dala zase dokopy,“ vyhrážala sa, čím u Severusa vyvolala slabý, avšak smutný úsmev. Ani na ňu nepozrel, len naďalej hľadel kamsi do neznáma. Vedela, že tu viac nezmôže, preto sa rozhodla dať mu čas, kým si premyslí čo ďalej.
Zavrela za sebou dvere riaditeľne a zamierila k Remusovmu bytu. Hoci sa toho veľa nedozvedela, sľúbila, že ho bude informovať a chcela sľub dodržať.
Harry otvoril oči, no na tom, že stále nič nevidel, sa nič nezmenil. Obostierala ho nepreniknuteľná tma a nech sa akokoľvek snažil, nedokázal rozoznať ani len obrys tmavej miestnosti, v ktorej sa nachádzal už... ako dlho vlastne? Ani len to nevedel.
Rukou si ohmatal hlavu, ktorá ho bolela a pod prstami ucítil teplú lepkavú krv. Našťastie sa nezdalo, že by bola rana príliš hlboká. Musel sa buchnúť, keď ho ktosi omráčil, pomyslel si a snažil sa upokojiť. Avšak hrobové ticho, tma, chlad a tiež smäd a hlad, mu v tom nijako nepomáhali. Mohol len dúfať, že sa čo najskôr objaví niekto, kto mu pomôže dostať sa odtiaľto.
Nevedel, prečo ho tu niekto drží, ani ako sa sem dostal. Posledné, na čo si spomínal, bola večera so Severusom, nie práve pekné slová, ktorými sa s ním rozlúčil, krátky rozhovor s Remusom Lupinom a potom už len tma... Koľko času vlastne uplynulo? Podľa toho, ako mal vyschnuté v krku a ako ho bolela hlava, zrejme v dôsledku dehydratácie, to mohlo byť hádam aj viac ako deň, uvedomil si a hrdlo mu stiahlo úzkosťou. Nájde ho tu vôbec niekto? A kto vlastne? Hádam Severus?
Povzdychol si. Po tom, čo tomu mužovi povedal, by sa naozaj veľmi divil tomu, žeby ho práve on prišiel zachraňovať. Vlastne by sa mu ani nečudoval, keby ho už nikdy viac nechcel vidieť. Lenže mal snáď na výber? Mohol dovoliť, aby sa medzi nimi obnovilo to, čo podľa Severusových slov i spomienok medzi nimi bolo?
Samozrejme, sám si musel pripustiť, že mu Serverus zďaleka nie je ľahostajný a vedel by si predstaviť, že by s ním skúsil nadviazať i iný, než len priateľský vzťah, ale... Stále tu bolo to ALE menom Harry Potter. On bol predsa Jerremy Martin! Nebol tým, ktorého Severus miloval a po čase by na to prišiel. A potom by ho zavrhol, pretože by mu došlo, že Harry, ktorého si pred rokmi vzal za manžela, už dávno nie je. A on, Jerremy by potom zostal sám, sklamaný a zdrvený. Bolo preto lepšie zaraziť to všetko skôr, než si jeden druhému navzájom ublížia viac, než je nutné. Kiežby tak Severus bol schopný vidieť to, kým je teraz... keby ho prijal ako Jerremyho... ale nemohol mu zazlievať, že sa stále ešte upína k myšlienke na Harryho návrat. Po tom všetkom, čím si obaja prešli, by si zaslúžil byť šťastný.
Pohrúžený vo svojich myšlienkach si prakticky ani nevšimol, že sa dvere jeho tmavej kobky otvorili. Až keď ho oslepilo svetlo prenikajúce dnu spoza dverí a musel si rukou zacloniť oči, uvedomil si, že nie je sám. Šuchot krokov a tichý šialený smiech uprostred toho ticha, ktoré ho doteraz prakticky ohlušovalo, mu naháňali strach. Nebol blázon, aby nepochopil, že situácia, v ktorej sa ocitol, bola preňho viac než nepriaznivá. Podľa toho, čo videl v Severusových spomienkach, nemal pochybnosti o tom, že jeho pobyt tu nebude práve príjemný a jeho domnienky sa potvrdili, keď ho jeho väzniteľ konečne oslovil.
„Aké to nevýslovné potešenie, stretnúť opäť osobne veľkého hrdinu Pottera,“ ozval sa v tichu chrapľavý hlas, ktorý nepoznal a nebol schopný ho identifikovať ani podľa spomienok, ktoré videl.
„Čo chcete? O čo vám ide?“ spýtal sa bojovne, no rozhodne nebol ani zďaleka taký pokojný, akým sa snažil byť.
„Ale no tak, Potter! Nikdy si síce nebol práve najdôvtipnejší, ale toto by si si hádam domyslieť mohol,“ odfrkol si neznámy pohoršene. „Vieš, po pravde som už prestal dúfať, že budem mať to potešenie vyúčtovať sa priamo s tebou a myslel som si, že sa budem musieť zmieriť len s pomstou nášmu pánovi riaditeľovi a tým tvojim poskokom, ktorí sa nazývali priateľmi. Ale zdá sa, že sa karta obrátila a ja si svoju pomstu budem môcť užiť hneď dvakrát. Dve muchy jednou ranou, ako vravíte tam u vás, u mudlov, všakže?“ opäť ten šialený smiech, z ktorého Harrymu naskakovala
husia koža.
„Povedz, Potter! Aké to bolo, žiť na druhej strane? Bez všetkých tých fanatikov, ktorí ťa tak vrúcne zbožňovali?“ pokračoval ten muž, krúžiac okolo neho a až vtedy si všimol, že kríva. Vyzeralo to, akoby mal protézu namiesto nohy, pomyslel si a premýšľal, kto by to mohol byť. Svetlo, ktoré dnu prenikalo, mu žiaľ nijako nepomáhalo v tom, aby svojho únoscu identifikoval. Jediné, čo okrem chromej nohy zbadal, bola zjazvená tvár, no nič viac.
Na krátky okamih si Jerremy pomyslel, že by azda dokázal premôcť druhého muža, keby sa naňho vrhol a zhodil ho na zem. Predsa by mohol ujsť, no sotva sa tá myšlienka zrodila v jeho hlave, zasiahla ho doposiaľ nepoznaná bolesť. Rozpoznal Cruciatus len podľa toho, že ju jeho únosca vyslovil.
„Myslíš si, že ma dokážeš premôcť, ako si to urobil s Temným pánom? Nedaj sa vysmiať, Potter! Vždy si bol a navždy budeš úbožiak, rovnako ako ten slizký zradca, tvoj manžel,“ vysmieval sa mu zlomyseľne, zatiaľ čo on na zemi lapal po dychu a snažil sa nekričať od bolesti, ktorá ho zasiahla.
Rovnako rýchlo, ako ho kliatba zasiahla, i skončila, no bolesť neodoznela úplne a Harry vedel, že pokiaľ sa mu odtiaľto čo najskôr nepodarí odstať, necítil ju naposledy. Stále ešte sa snažil polapiť dych, keď k nemu neznámy muž pristúpil a drevenou nohou, teraz už o tom nepochyboval, mu šliapol na ruku.
„Au!“ uniklo mu inštinktívne a snažil sa si ju vytiahnuť, no márne. Namiesto aby ho muž pustil, ešte viac mu začal nohou drviť zápästie a z prstu mu nie práve šetrným spôsobom sťahoval prsteň.
„Som si istý, že sa všetci ešte veľmi dobre pobavíme,“ skonštatoval akoby mimochodom. „Čo povieš, ako tvoj manžel zareaguje na náš malý pozdrav?“ spýtal sa rečnícky, neočakávajúc odpoveď.
„Severusa z toho vynechaj!“ zavrčal Harry, za čo si vyslúžil kopanec do brucha a rebier a rozkašľal sa. Neznámy sa len uchechtol a opäť zamieril ku dverám, ktorými prišiel.
„Samozrejme, hrdina Potter! Nikoho nepotrebuješ, všetko zvládneš sám, všakže? No nebol by si tu, keby nebolo toľko oddaných idiotov, ktorí za teba celé roky nasadzovali vlastné životy. A ako poznám Severusa, pribehne ako poslušný psík a potom... Potom si vás vychutnám oboch,“ vyhrážal sa nebezpečne. „Ale možno sa v ten deň dobre vyspím a dovolím vás sa navždy rozlúčiť, och, vy moje hrdličky,“ vysmieval sa i naďalej a s tými slovami zanechal Harryho opäť samého. Boľavého, zmäteného a vystrašeného, presne ako to mal v pláne.
Komentáre
Prehľad komentárov
chudák :(
peknáá kapitola :D
http://glorilian.sblog.cz
(Glorilian, 23. 3. 2010 21:19)
Jde to rychle kupředu, konečně jsem se dočkala děje z Harryho pohledu.
Kdopak je únosce, musím uznat, že absolutně nemám páru, nepamatuji si, že by dle kanónu byl někdo tak zmrzačený.
Malfoy by to neměl být, protože ho před ohněm Potter zachránil a on žádnou ujmu asi neměl, pak Goil a ten druhý... ti to asi taky nejsou - na to ta řeč zněla moc inteligentně. =D
Tak kdo? Vhjo vážně nevím, nejvíc mi to sedí na Malfoye, ale... no nevím, nechám se jako vždy překvapit. =)
no, tak toto
(Tessa, 23. 3. 2010 10:09)
už nám to začína prituhovať a riadne. Ešte i chudáka Severusa tam chce mučiť. To je ale parchant. Zjazvený a kríva, to by som nečakala...
Kvalitka, len tak ďalej...
:)))
(Saskya, 24. 3. 2010 16:44)