Na druhý pohľad: 25.Kapitola
Kapitola č.25: Príkazy
Tma za oknami svedčila o tom, že čas pokročil a on strávil pozeraním spomienok opäť niekoľko hodín. Keď pozrel na stolík a spomienky, ktoré mal ešte prejsť, zvažoval, či nemal to stretnutie so Severusom predsa len naplánovať až na neskôr. Ale bol rozhodnutý už to nemeniť a tak sa natiahol pre ďalšiu fľaštičku, ku ktorej bol priložený odkaz.
Táto obsahuje spomienku na svadobnú noc a priložil som ju len pre prípad, že by si mal záujem sa na vlastné oči presvedčiť, že to celé nebol len plán, ako ťa udržať na žive. SS
Harry=Jerremy civel na lístok a niekoľkokrát naprázdno prehltol. Svadobná noc...
to akože... och bože... Už len pri tej predstave mu po tele naskakovala husia koža od vzrušenia a v žalúdku cítil zvláštne šteklenie, keď trasúcou sa rukou odložil fľaštičku so spomienkou nabok. Nie, nemôže sa na ňu pozrieť. Rozhodne nie teraz. Na to proste nemal... odvahu. Bál sa, čo by s ním ten pohľad urobil, keď už samotná svadba ho tak rozhodila. Ale možno neskôr, keď...
Radšej sa nezamýšľal nad tým, kedy či prečo si tú spomienku pozrie neskôr, a aby zaplašil možné pokušenie, siahol po ďalšej a bez meškania ju nalial do myslánky.
Ocitol sa vedľa Severusa stojaceho v akejsi veži, tvárou v tvár Brumbálovi, ktorý sa znavene opieral o hradný múr a pomaly sa zosúval stále bližšie a bližšie k zemi.
„Severus! Prosím!“ žiadal starec naliehavo a výraz Severusovej tváre ešte viac stvrdol.
„Avada Kedavra!“ vyriekol s prútikom namiereným na riaditeľovu hruď a jeho už tak zošúverené a unavené telo zasiahol lúč zeleného svetla tak prudko, až telo prekonalo bezpečnú hranicu múru a prepadlo sa do ničoty.
Až vtedy si Jerremy všimol, že tu Severus nebol sám, ale obklopený nejakými ľuďmi, čo vo chvíli Brumbálovej smrti začali nadšene jasať. Nepoznal nikoho, okrem Severusa a zjavne otraseného Draca Malfoya, no poľahky si domyslel, že to boli Voldemortovi prisluhovači.
„Ideme! Rýchlo!“ vyštekol Severus ostrý príkaz, surovo zdrapil Draca za habit a tlačil ho ku dverám. Všetci si náhlivo razili cestu von z hradu a Jerremy sa neubránil tomu, aby podvedome neuhýbal kliatbam, ktoré lietali všade naokolo, či už od smrtijedov, Severusa, či členov Rádu i podaktorých študentov. Snažil sa ignorovať všetky tie zranené a bezvládne telá, ktoré pritom prekračoval a nasledoval náhliaceho sa Severusa.
Sotva sa ocitli vonku, na otvorenom priestranstve pred hradom a obostrela ich tma, ozval sa v tichu zúfalý výkrik.
„Snape!“ ten hlas patril Harrymu a Jerremy videl, ako sa Severus pri zvuku svojho mena zarazil. „Snape!“ ozvalo sa znova a tentoraz spozorneli i ostatní, čo ho sprevádzali.
„Bežte! Musíme odtiaľto zmiznúť!“ zasyčal na nich zlovestne a sám sa ani len neobzrel smerom k svojmu manželovi. Nedokázal mu čeliť. Nezniesol by pohľad do jeho očí, naplnených hnevom, pohŕdaním a nenávisťou. Bol si istý, že týmto svojim činom ho navždy stratí a nevedel, ako sa s tým vysporiadať.
Jerremy si následne uvedomil, že sa premiestnili a namiesto v tmavom lese sa razom ocitol v plne osvetlenej miestnosti. Okamžite zbadal Severusa, ktorý s ostatnými smrtijedmi, účastniacimi sa nočnej akcie, stál pred svojim pánom.
„Skvelá práca, Severus! Dnešný deň je veľkým krokom k nášmu víťazstvu a odmena za tvoj čin ťa neminie,“ ozval sa odrazu hrôzu naháňajúci hlas za Harryho chrbtom, blížiacim sa k nemu a k Severusovi.
„Som poctený, môj pane!“ zamumlal Severus a sotva sa Voldemort priblížil,
padol na kolená s hlavou pokorne sklonenou.
„Vedel som, že sa na teba môžem spoľahnúť. Na rozdiel od nášho mladého priateľa!“ zavrčal Voldemort nebezpečne a jeho pohľad spočinul na bledej tvári Draca Malfoya. Už- už naňho chcel zoslať kliatbu, ktorá by určite nebola príjemná, keď sa znovu ozval Severus.
„Odpusťte, môj pane. Bola to moja chyba, že Draco zlyhal!“ zastal sa chlapca a odvážil sa pozrieť na Voldemorta.
„Tvoja chyba?“ spýtal sa podozrievavo.
„Keď som prišiel do veže, Draco mieril na Brumbála a bol pripravený vykonať vašu vôľu. Nechal som sa však zaslepiť vlastnou nenávisťou k tomu starcovi a nenechal som chlapca, aby dokončil to, po čom som ja túžil celé tie roky,“ vysvetľoval Severus pevným a chladným, avšak naoko pokorným hlasom. Harrymu= Jerremymu sa pri pohľade naňho naozaj zatmelo pred očami a nevedel, čo si o celej veci myslieť. Tvrdil, že Brumbála nenávidel a ten výraz v jeho očiach tam na veži...
„Dovolil si si odporovať mojim príkazom, Severus?“ zasyčal Voldemort zlovestne a namiesto na Draca sa opäť zameral na tmavovlasého muža.
“Môj pán povedal, aby som to urobil, ak chlapec zlyhá. Keďže zlyhal vo svojich predchádzajúcich pokusoch, nedokázal som sa viac prizerať, ako to pokazí i tentoraz. Bolo na čase sa Brumbála zbaviť,“ bránil sa Severus pevne, strnulo čakajúc na trest, ktorý nevyhnutne musel prísť.
„Máš pravdu... úplnú pravdu, Severus. Nuž, povedal som, že ťa odmena neminie, takže... Crucio!“ vykríkol nenávistne a Severusovo telo sa zosunulo k zemi a zovrelo sa v bolestnom kŕči, kým Voldemort kúzlo nezrušil. „Tvojou odmenou budiž, že sa to dnes obíde len s miernym pokarhaním. Nabudúce však... neznesiem akékoľvek previnenie proti mojim príkazom! Je to jasné?“ oboril sa naňho.
„Úplne jasné, môj pane. Ďakujem, pane!“ zamumlal Severus lapajúc po dychu s pohľadom upretým do zeme.
„Som rád, že si rozumieme. A teraz... stiahneš sa niekam, kde ťa nik nenájde a počkáš, kým ťa zavolám. Mám s tebou svoje plány, len treba počkať na vhodný čas,“ zasyčal Voldemort a s tým mu pokynul, že môže ísť.
Bola už hlboká noc, keď sa Severus vrátil domov, do jeho a Harryho domu. Jerremy mohol jasne vidieť, že sa na nohách drží len silou vôle, no netušil, či je príčinou fyzická bolesť a únava, alebo je to dôsledok jeho vnútorného boja.
Muž sa ani len nenamáhal tým, že by rozsvietil svetlo a potme sa dotackal ku kreslu, do ktorého sa zvalil. Neprítomne a bez jediného pohybu hľadel pred seba, no bolo na prvý pohľad jasné, že svet okolo seba nevníma.
„Severus!“ ozval sa do tmy tichý a plačlivý hlas. Severus však nereagoval, dokonca ani vtedy, keď sa svetlá náhle rozsvietili a na zem pred neho si kľakol Harry s tvárou zmáčanou od sĺz.
„Severus!“ zvolal naliehavejšie a mierne ním zatriasol. „Tak hovor so mnou! Si zranený? Ublížil ti ten bastard nejako?“ pýtal sa, zúfalý obavami o svojho manžela.
„Harry?“ zamumlal Severus neprítomne a jeho hlas akoby prichádzal z veľkej diaľky.
„Som tu, Severus! Pozri sa na mňa, prosím!“ naliehal mladík. Jeho ruky spočinuli na mužovej tvári a otočili ju k sebe. „Čo ti urobil?“ spýtal sa znovu priškrteným hlasom.
Severusov pohľad akoby sa konečne vyjasnil a pri pohľade na Harryho jeho neprítomný výraz stvrdol do kamennej masky.
„Čo tu robíš, Potter?“ vyštekol naňho a prudko ho od seba odstrčil, ani čo by sa spálil.
„Čakal som na teba,“ hlesol Harry prekvapene.
„Takže pán čakal na mňa! A nemal by si byť len tak náhodou v Bradaviciach? Pokiaľ viem, je dávno po večierke!“ zavrčal hrozivo, stojac k nemu otočený chrbtom.
„Ľudia v Bradaviciach majú teraz úplne iné starosti než kontrolovať, či sú študenti vo svojich posteliach. Navyše som mal oprávnený strach o svojho manžela, takže mi nehovor, čo mám robiť!“ bránil sa Harry ublížene.
„Och, iste! Strach o mňa...“ odfrkol si a konečne sa mu rozhodol čeliť. Ich pohľady sa stretli a z oboch v tej chvíli prakticky šľahali blesky. „A to si naozaj myslíš, že je dôvod k tomu, aby si riskoval svoj život, keď všetci ostatní robia všetko preto, aby ťa chránili? To vždy, keď sa dostaneš do nejakého problému, budeš sa odvolávať na strach o niekoho, o kom si podľa svojich naivných predstáv myslíš, že ho miluješ?“
Namiesto odpovede pristála na jeho tvár tvrdá ruka čiernovlasého mladíka.
„Už nikdy... opakujem, nikdy, nespochybňuj úprimnosť mojich citov!“ okríkol ho naštvane. „Zo všetkých ľudí na svete práve ty vieš, že to pre mňa nikdy nebola a nebude žiadna hra! Milujem ťa a na tom sa nič nezmení ani za sto rokov. Počuješ?“
„Nevieš, o čom hovoríš!“ odvrkol Severus, nehybne stojac pred rozčúleným mladíkom. „Nevieš...“
„Viem to lepšie, než ty! Viem, čo sa dnes večer stalo! Bol som priamo tam, pod neviditeľným plášťom!“ skočil mu do reči náhle.
„Výborne,“ zatiahol Severus sarkasticky. „Tak teda vieš, že sa tu práve vyznávaš z lásky vrahovi,“ pokračoval a s tým sa od Harryho opäť odtiahol.
„V tejto chvíli hovorím so svojim manželom,“ odpovedal Harry potichšie a jeho hlas bol naplnený smútkom. „S mužom, ktorému som sľúbil svoju vernosť, ochranu a opateru v dobrom a zlom,“ pokračoval a zozadu podišiel k Severusovi, ktorý s napätím očakával prúd výčitiek a nenávistných urážok, ktoré nepochybne museli prísť.
„Severus,“ povzdychol si Harry a zozadu ho objal. „Ty, viac než ktokoľvek iný, vieš, že vojna so sebou prináša nutné obete. A dnes...“ hlas mu zlyhal, no jeho zovretie okolo Severusa nepovolilo a prekvapivo... Severus sa tomu poddal a jeho telo ochablo. Div, že sa nezosunul k zemi.
„Ja som ho zabil...“ zašepkal zlomeným hlasom. „Je to, akoby som zabil vlastného otca... Brumbál...“ jachtal úplne z cesty, čo jasne svedčilo o tom, že výraz v poriadku bol na hony vzdialený tomu, v akom bol stave.
„Ja viem, Severus! Ja viem!“ chlácholil ho Harry a po tvári mu opäť stekali slzy. Tentoraz však nielen kvôli riaditeľovej smrti.
„Mal by si ma nenávidieť,“ zašepkal Severus sotva počuteľne a Harryho zovretie zosilnelo.
„Teba nemôžem nenávidieť. Ani keby som chcel,“ usmial sa smutne a pustil Severusa, čakajúc, či sa k nemu otočí. „Hnevám sa na Albusa... za to, že ťa k tomu prinútil, hoci vedel, ako veľmi ti to ublíži,“ priznal, hľadiac do Severusových, bolesťou naplnených očí.
„Ty si...“
„To vedel? Myslíš, že sa to jedného dňa stane?“ spýtal sa Harry a prikývol. „Povedal mi to ešte pred svadbou. Chcel si byť istý, že nenastane to, čoho si sa bál, teda, že by som ťa zavrhol a nenávidel ťa. Vysvetlil mi všetky dôvody, prečo to tak musí byť a čo všetko sa ešte musí stať, aby to konečne skončilo,“ povzdychol si a jeho tvár sa ešte viac zachmúrila.
„Čo sa ešte musí stať?“ spýtal sa Severus opatrne.
„Nič, s čím by si si mal teraz robiť starosti,“ uistil ho Harry jemne a naklonil sa k nemu, aby ho pobozkal. Len tak jemne... letmo na tvár.
„Vieš, čo teraz potrebuješ?“ spýtal sa potichu, vedúc Severusa ku schodom.
„Hm...?“
„Horúci kúpeľ s tebou urobí divy,“ pokračoval Harry pokojným hlasom a viedol svojho manžela smerom ku spálni. „Napustím ti vaňu,“ informoval ho, keď sa Severus znavene posadil na kraj postele.
„Som viac než schopný sa okúpať sám,“ odvrkol na protest, no Harryho smutný pohľad od dverí ho umlčal.
„Viem, že áno. Ale je to to najmenšie, čo pre teba v tejto chvíli môžem urobiť. Dovoľ mi to, prosím!“ žiadal a Severus nemal silu protestovať. Nie proti tomuto.
O chvíľu neskôr už sedel vo vani, z ktorej v jemných obláčikoch stúpala para. Hlavu mal položenú na pokrčených kolenách a so zavretými očami sa nechával Harryho pokojným hlasom unášať ďaleko od reality. Mladík zatiaľ sedel na kraji vane, s rukávmi košele vyhrnutými nad lakte a jemne mu žínkou mydlil a masíroval chrbát.
„Vždy som chcel vidieť pláž zaliatu slnkom. Cítiť, ako sa mi piesok zabára medzi prsty a keď vkročím do vody, ako mi ich vlny zmáčajú... Keď toto všetko skončí, urobíme si výlet, súhlasíš? Viem, že budeš zrejme celý deň rozvalený na lehátku, zakrytý od hlavy až k päte v nejakom svojom habite, so slnečníkom nad hlavou a nosom zaboreným do príručky lektvarov, ale... Prejdeš sa so mnou aspoň pri západe slnka, však?“ usmial sa pri tej predstave a jemne prstom prešiel po jednej z mnohých jaziev na Severusovom chrbte.
„Čokoľvek budeš chcieť...“ zamumlal Severus ospalo.
„A tiež mi musíš ukázať Londýn. Určite o ňom vieš viac, než som sa dočítal v knihách. Moji príbuzní mi nikdy nedovolili tam zájsť a prezrieť si pamiatky... Chcel by som to napraviť... s tebou,“ pokračoval Harry v nezmyselnom plánovaní ich spoločnej budúcnosti a Jerremy, sledujúci toto všetko od dverí kúpeľne, niekoľkokrát naprázdno prehltol.
„Vážne veríš tomu, že to raz skončí?“ spýtal sa zachrípnutým hlasom a konečne pozrel na svojho manžela, ktorý sa k nemu posunul bližšie, nedbajúc na to, či sa namočí, alebo nie.
„Samozrejme, že to skončí. Nedokážem ti povedať kedy a ako, ale skončí to. Postarám sa o to, sľubujem!“ odpovedal Harry vážnym hlasom.
„Čo chceš urobiť?“ spýtal sa Severus zamračene a narovnal sa.
„Len to, čo musím, Seve...“ odvetil ticho.
„Harry! Nesmieš urobiť nejakú hlúposť!“ vyhŕkol náhle Severus a len Harryho ruka na ramene mu zabránila, aby vyskočil z vane a zastavil pred nejakou nerozvážnosťou hoc i vlastným telom.
„Mal si svoje príkazy od Brumbála a teraz máš nepochybne nejaké od Voldemorta, však?“ zamračil sa mladík. „Vrátiš sa do Bradavíc?“ spýtal sa, hoci odpoveď poznal skôr, než ju dostal.
„Nie, kým si to Voldemort nebude želať. Dovtedy sa mám držať mimo,“ priznal tlmene.
„Poslúchni všetko, čo ti prikáže! A myslím tým naozaj všetko, Severus! Síce ma chce zabiť sám, ale aj keby to prikázal tebe, musíš to urobiť!“ naliehal naňho zúfalo.
„Čože? Nie! To radšej...“ bránil sa Severus a razom sa cítil veľmi zraniteľný a bezmocný, sediac vo vani a počúvajúci Harryho, ktorý mal v tej chvíli navrch. Nechal sa do tejto situácie vmanipulovať a teraz...
„Počúvaj ma, Severus! Postarám sa o seba a ty sa postaraj o seba! Nesmieš sa prezradiť! Nechceš predsa, aby Brumbálova obeť bola zbytočná! Musíš naďalej pokračovať v hre, ktorú sme začali, nech bude akokoľvek ťažká!“ neustával Harry a hoci sa veľmi snažil, cestu po jeho tvári si brázdili ďalšie, podľa jeho mienky nepochybne, otravné slzy.
„Harry... čo sa má stať? Povedal ti Brumbál, čo je v tom proroctve? Povedal ti, ako Voldemorta poraziť?“ jeho hlas bol naplnený obavami, keď hľadel na mladého muža pred sebou.
„Áno, viem, ako to urobiť,“ prikývol Harry s plachým úsmevom na tvári.
„Preto budem musieť na nejaký čas odísť. A preto ty musíš byť opatrný, pretože keby som stratil i teba...“ z hrdla sa mu vydral bolestný vzlyk.
V tom sa Severusova ruka natiahla k jeho tvári a zotrela mu osamelo sa kotúľajúcu slzu.
„Už som ti predsa sľúbil, že ma nestratíš. Sľubujem, že tu na teba budem čakať a keď sa vrátiš a bude po všetkom... vezmem ťa, kam len budeš chcieť,“ uistil ho odhodlaným hlasom.
„Ďakujem,“ odmenil ho Harry. „Cítiš sa lepšie?“ spýtal sa po chvíľke ticha a sledoval, ako sa Severus postavil a začal svoje telo utierať do veľkej, tmavo zelenej, osušky, ktorú si následne obmotal okolo pása.
„Trochu,“ pripustil stojac tvárou v tvár Harrymu. „Zrejme sa ešte potrebujem vyspať. Zostaneš?“ spýtal sa, ukazujúc hlavou smerom k spálni, no Harry nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Už budem musieť ísť, kým McGonagallová nezistí, že tam nie som. Nechcem jej pridávať ďalšie starosti,“ povzdychol si a dovolil Severusovi, aby ho objal.
„Vie ešte niekto, že som to bol ja?“ spýtal sa priškrteným hlasom.
„Myslím, že nie. Podľa toho, čo som počul, je to práca smrtijedov a ja som to nikomu nepovedal...“ uistil ho Harry. „Tak je to lepšie!“
„Aj tak si budú myslieť, že som zradil...“ povzdychol si Severus.
„A je to potrebné, aby si posilnil svoju úlohu. Dôkazy o tvojej nevine vyjdú najavo v správny čas. Ver tomu!“ uisťoval ho mladík a bolo jasné, že ani jeden sa od toho druhého nechce oddeliť. „Už musím...“ zašepkal zronene.
„Ja viem...“ povzdychol si Severus, vtisnúc letmý bozk na vrch Harryho hlavy.
„Buď opatrný, Harry! Vráť sa mi späť!“ zašepkal.
„Tak ľahko sa ma nezbavíš,“ uškrnul sa mladík a nastavil tvár, aby ho Severus mohol pobozkať. A on neváhal... ktovie, na ako dlho to bude ich posledný bozk...
Jerremy sa vrátil späť do reality a cítil sa oveľa horšie, než pred zhliadnutím tejto spomienky. Ako dlho bude toto ich mučenie pokračovať? Ako dlho mali Harry a Severus znášať nástrahy, ktoré boli pre nich pripravené a ako to vôbec dokázali takto zvládnuť?
S hrôzou si uvedomoval, že toto všetko predchádzalo dnešnej situácii. Nevedel ešte síce, či Harry skutočne odišiel a vrátil sa, a až potom opäť zmizol na dvanásť dlhých rokov, alebo... Odpoveď bola zrejme v jednej z posledných troch fľaštičiek naplnených spomienkami. Teda... vlastne štyroch.
S povzdychom pozrel na hodiny, ktoré ukazovali štyri hodiny ráno a keďže už i tak bol z tých spomienok unavený, rozhodol sa pokúsiť aspoň na pár minút zavrieť oči, kým nazrie do zvyšku a odhalí to najhoršie, čo ho čakalo.
Krásne,
(nadin, 6. 3. 2010 12:34)