Na druhý pohľad: 20. Kapitola
Kapitola č.20: Manipulácie Albusa Brumbála
Než sa Harry ponoril do prvej spomienky, ktorú mu Severus pripravil, zamyslene sedel na gauči a premýšľal, ako sa to všetko zomlelo a tak veľmi obrátilo... proti nemu. Zrejme niečo bude na tom, že vždy priťahoval problémy. Možno ho táto zvláštnosť neopustila dodnes, povzdychol si a zalovil vo vrecku, ktoré si priniesol zo Severusovho domu. Vytiahol z neho myslánku a rozložil si spomienky presne v poradí, v akom ich Severus označil. Sotva sa hrdlo sklenenej fľaštičky dotklo okraja kamennej misy, zväčšila sa, presne ako mu bolo povedané a on sa bezhlavo vrútil do scény na ošetrovni. Presne do tej, na ktorú Severus myslel v tom istom čase, len na inom mieste.
To, čo videl, ho primalo sa na udalosti v predchádzajúcich hodinách pozrieť z iného uhlu pohľadu. Chápal Severusa. Ani jemu by sa nepáčilo, keby vedel, že bol s niekým iným. Teda, za predpokladu, že by jeho city boli takými, aké cítil skutočný Harry Potter pred rokmi. Pretože hoci ani jeden z nich svoje vyznanie nevyriekol nahlas, nemohlo byť pochýb, že puto medzi nimi bolo viac než len priateľské.
Schúlil sa na gauč a k brade si pritiahol svoju obľúbenú prikrývku. Zdalo sa to také detinské, ležať tam a snažiť sa presvedčiť sám seba, že teplo, ktoré mu poskytovala deka, bolo ľudské teplo vyžarujúce z osoby, ktorá ležala vedľa neho, objímala ho a dávala mu pocit bezpečia a istoty, že na svete nie je nik a nič, čo by mu mohlo ublížiť.
Ako veľmi si prial vrátiť sa v čase a prežívať to znova... Nechcel zabudnúť! Nechcel to stratiť! Zdalo sa to také príjemné, krásne a nekonečné... a predsa tu ležal sám, premýšľajúc o tom, či kdesi vo svojom srdci nenájde niečo... čokoľvek! Aspoň maličký kúsok citu k mužovi, ktorý ho zachránil pred mnohými rokmi a teraz je tu opäť, aby mu podal svoju pomocnú ruku. A hoci bol Severus veľmi opatrný na to, čo povie či urobí, ponúkal Harrymu svoje srdci ako na dlani, azda si to ani neuvedomujúc.
Povzdychol si. Ako veľmi by to chcel prijať... ako veľmi túžil po tom, cítiť sa bezpečne a milovaný... No všetko to bolo stále príliš neznáme a cudzie, aby to bola pravda.
Schúlil sa do ešte menšieho klbka a po dvanástich rokoch, kedy si to zakázal, nechal osamelú slzu skotúľať sa po jeho líci a vsiaknuť sa do vankúša, na ktorom ležal. Čo na tom, že muži neplačú? Čo na tom, že bol príliš starý na slzy? Vari toho nestratil dosť na to, aby to mohol oplakať?
Jedna jediná slza. Len tá bola dôkazom toho, aká búrka sa odohrávala v jeho vnútri. Súboj rozumu a srdca, ktoré mu našepkávalo, aby na nič viac nečakal a vrhol sa v ústrety tomu, čo predstavovalo jeho šťastie. Čo na tom, že rozum velil STOP!? Vravel mu, nech zváži všetky pre a proti, aby si prezrel všetky spomienky, ktoré má k dispozícii, vypočul si tých, ktorí o ňom vedeli zďaleka viac, než on sám a až potom sa rozhodoval... Spomienky...
Pozrel na niekoľko ďalších fľaštičiek, ktoré ho vyzývali k tomu, aby odhalil ich tajomstvo.
Roztrasenou rukou sa natiahol pre tú, ktorá bola označená číslom dva. Podľa dátumu sa jednalo o polovicu júla, prázdniny pred začiatok jeho šiesteho ročníka v Bradaviciach. Premýšľal, či dnes má ešte silu odhaľovať ďalšie zákutia svojej minulosti, no zvedavosť bola silnejšia. A s ňou i túžba konečne zistiť, prečo teraz nemôže ležať v náručí muža, ktorý by za tú možnosť dal zrejme čokoľvek.
Opäť cinklo sklo o kameň a on sa nechal unášať ďalším vírom profesorových spomienok.
V miestnosti, v ktorej sa ocitol, ešte nebol. Všade, kam jeho oko dohliadlo, boli poukladané všakovaké podivné predmety a na policiach bolo poukladaných množstvo starých kníh. V rohu miestnosti, na bydielku, sedel zvláštne vyzerajúci vták a zvuky, ktoré vydával, plnili Harryho veľmi zvláštnym smútkom.
Až keď sa opäť obzrel, všimol si dvojicu mužov, sediacich oproti sebe a merajúcich sa vážnymi pohľadmi.
Bez problémov v nich spoznal Severusa a Albusa Brumbála, bývalého riaditeľa Bradavíc. Nepochybne sa teda táto spomienka odohrávala v riaditeľni a hoci tu Harry nebol, aspoň zatiaľ, zrejme sa tu odohralo niečo, čo potreboval vedieť. Inak by ho sem predsa Snape neposlal, či áno?
„Mal si ma zavolať skôr, Albus“ hlas profesora lektvarov znel nahnevane.
„Mal si dosť svojich starostí, Severus,“ mávol nad tým rukou starec. Prekvapivo, jeho druhá ruka ležala nehybná na stole a bola zvláštne skrútená a... Harry bol z nemocnice zvyknutý na rôzne zranenia, no pohľad na Brumbálovu spálenú čiernu ruku ho rozhodne netešil.
„Mohol som pomôcť!“ oponoval mu Severus. „Mohol som ti získať viac času!“
„Rok je viac, než v čo som dúfal, môj chlapče,“ uisťoval ho starec pokojne, no Severus pokojný rozhodne nebol. A Harry mohol chápať prečo.
„Nemôžeš sa tak ľahko vzdať! Potrebujeme ťa! Harry ťa potrebuje!“ oboril sa naňho zlostne, div že nezačal rozbíjať všetko, čo mu prišlo pod ruku.
„Áno, Harry... O seba sa skutočne nebojím, Severus. Zo smrti strach nemám, ale on... je toho ešte toľko, čo som mu nepovedal. Ešte toľko sa toho musí naučiť, kým dokončí, čo je mu súdené... Potrebuje, aby ho niekto chránil,“ povzdychol si starec a tentoraz znel skutočne ustarane.
„Ako pokročila tvoja misia, Severus?“ spýtal sa znenazdajky a zamyslene si zdravou rukou hladkal svoju dlhú bielu bradu.
„Voldemort sa rozhodol pomstiť za Luciusa celej jeho rodine. Poveril Draca veľmi delikátnou záležitosťou... tou, o ktorej sme už hovorili,“ zamumlal Severus a uprene sledoval svoje ruky, spojené do striešky. „Jeho matka, Narcissa, za mnou prišla s žiadosťou o pomoc,“ priznal po chvíli. „Nemohol som v tom toho chlapca nechať. Vina na jeho otca padla len kvôli mne a ja...“
„Nesmieš si to vyčítať, Severus!“ pokarhal ho Albus mierne. „Lucius Malfoy nebol dobrý človek a hoci si nik z nás nezasluhuje smrť, on sám bol zodpovedný za to, čo sa stalo Harrymu. Bolo to predsa v jeho záujme, či nie?“ snažil sa odľahčiť jeho výčitky svedomia.
„Zaviazal som sa neporušiteľnou prísahou, že Dracovi pomôžem dokončiť, čo mu Voldemort prikázal,“ priznal napokon priškrteným hlasom.
„Veľmi dobre, môj chlapče,“ odpovedal starec zamyslene, hľadiac na svoju znetvorenú ruku. „Verím, že keď príde správny čas, urobíš, čo musíš.“
„Ale to znamená...“ zvolal Severus zdesene.
„Áno, Severus. Viem, čo to znamená. A ja ťa žiadam, ako priateľa a syna, aby si vykonal, čo budeš musieť. Môj osud je spečatený a ty tak môžeš zachrániť viac, než len jeden nevinný život,“ usmial sa naňho riaditeľ smutne.
„To odo mňa nemôžeš žiadať, Albus!“ rozhorčoval sa Severus.
„A predsa žiadam... Sľúb mi to, Severus! Sľúb, že urobíš, čo budeš musieť!“ naliehal na profesora lektvarov, ktorý v návale zlosti i zúfalstva vstal a zamieril ku dverám. Bez slova odporu, či prísľubu, ktorý od neho riaditeľ žiadal.
„Ešte niečo, Severus!“ zavolal za ním a hoci to Snapea stálo veľa premáhania, s kamenným výrazom na tvári sa k nemu otočil.
„O čo ide?“ spýtal sa ľadovým hlasom.
„Hovorili sme o Harrym... a o jeho ochrane...“ pripomenul Albus a ako si Harry mohol všimnúť, Severus okamžite spozornel.
„V súčasnej dobe je u svojich príbuzných, no príde čas, keď ho ani kúzlo pokrvnej ochrany za múrmi domu jeho tety, nebude schopné chrániť tak, ako je nutné,“ povzdychol si Albus.
„Čo navrhuješ?“ spýtal sa mladší z mužov.
„Možno by sa našiel spôsob, akým...“ zamyslel sa a ťažkým, až unaveným krokom zamieril k polici s knihami, ktoré mal po svojej pravici. Chvíľku akoby bezcieľne blúdil medzi titulmi, ale napokon radostne zajasal a vytiahol to, čo hľadal.
„Zaujímalo ma, či už si s Harrym hovoril, Severus,“ prehovoril opäť a jeho nebesky modré oči sa upierali na Severusa s tým vševedúcim pohľadom, ktorý mu bol tak dôverne známy.
„Hovoril o čom?“ zaváhal na okamih.
„Oh, hlas srdca býva niekedy naozaj tichý a chvíľku potrvá, kým ho konečne začujeme,“ usmial sa Brumbál a šibalsky na Snapea žmurkol.
„Naozaj neviem, o čom hovoríš!“ ohradil sa.
„No, zrejme už moja starecká myseľ rokmi otupela... To nič, môj chlapče!“ pokrútil nad tým hlavou a mávol rukou. „Ale keby predsa len... Možno nejaké ľahšie čítanie pred spaním... A menší rozhovor by tiež nebol na škodu. Vlastne... mohol by si mi urobiť láskavosť a priviesť sem Harryho v priebehu tohto víkendu? Spolieham sa na teba, že vymyslíš nejaký bezpečný a diskrétny spôsob, ako ho sem bezpečne dopraviť,“ usmial sa naňho a s tým naznačil Severusovi, že ich rozhovor je u konca.
Spomienka skončila a Harry sa vrátil spať do svojej obývačky ešte zmätenejší, než bol predtým. Nechápal úplne všetky súvislosti, no závery, ktoré sa mu podarilo z tohto krátkeho rozhovoru vyvodiť, boli viac než hrôzostrašné a desivé. Naozaj videl a počul to, čo si myslí? A ak áno...
Keďže volať Severusa a žiadať vysvetlenie len niekoľko hodín po tom, čo sa tu odohralo, sa mu nezdalo vhodné, neostalo mu iné, než svoju zvedavosť uspokojiť jediným možným spôsobom, akým sa mu ponúkal. Spomienka číslo tri putovala do misy a on hneď za ňou.
Komentáre
Prehľad komentárov
No čakať 12 rokov bolo pre Severusa ťažké, hoci nevedel, či Harry žije. Ale čakať teraz, kým si jeho manžel spomenie... Je to o život a dušu spasenú!
:))
(nadin, 1. 3. 2010 20:08)Čo sa musí stať, aby si Harry naozaj spomenul? Účel síce svätí prostriedky, ale snáď to nebude niečo moc desivé...
Spomienky
(Grid, 2. 3. 2010 7:56)