Na druhý pohľad: 19. Kapitola
Kapitola č.19: Prečo? Preto!
Do svojho domu sa vrátil len preto, aby aktivoval potrebné ochranné kúzla a potom sa bez meškania krbom premiestnil do Bradavíc, do riaditeľne.
„Ahoj, Severus! Si tu skoro,“ skonštatovala Hermiona sediaca za jeho stolom, v jeho kresle, s neskrývaným úsmevom na perách. Ten však veľmi rýchlo zmizol, keď zbadala jeho výraz. V mihu bola na nohách a hnala sa k nemu.
Jeho hrozivý pohľad spolu s nebezpečným zavrčaním ju však zarazili kdesi na pol ceste k nemu.
„Nechaj ma, pre Merlina, aspoň raz v živote na pokoji!“ zrúkol na ňu a zamieril smerom k svojmu bytu. Napokon si to však rozmyslel a vydal sa ku dverám vedúcimi do hradu.
„Severus!“ zavolala za ním pohoršene i vystrašene zároveň a už- už ho chcela nasledovať, keď u zastavil hlas z portrétu.
„Tentoraz by som počúvol, moja drahá!“ poradil jej Albus mierne.
„Ale... čo sa mohlo stať? Ešte včera znel tak... nádejne a dnes... čo sa to s ním deje? Jeho nálada je premenlivejšia než nálada tehotnej ženy, v ktorej sa búria všetky možné hormóny,“ povzdychla si strápene. Neznášala, keď ho videla takéhoto.
„Obávam sa, že tentoraz je to skor súboj srdca a rozumu,“ opravil ju Albus s tajuplným úsmevom.
„Srdce a rozum proti sebe? V kombinácii so Severusovou povahou? Tak toto rozhodne nemože dopadnúť dobre,“ vyjadrila svoje opodstatnené obavy. „Ste si istý, že by som ho nemala nájsť a...“
„Nie, dieťa! Toto si musí vyriešiť Severus sám. S Harrym,“ dodal ešte a Hermiona, hoci myšlienkami úplne mimo, sa vrátila ku svojej práci.
Severus prechádzal pozemkami školy a jeho kroky viedli, kam inam, než k jazeru, na jeho obľúbené miesto. Hnev z neho postupne vyprchával a nahrádzalo ho sklamanie. Vedel, že Harrymu nemá právo vyčítať, že za dvanásť rokov, počas ktorých ani netušil, kto je, nezostával sám. Bolo prirodzené, že hľadal niekoho, na koho by sa v živote mohol spoľahnúť a o koho sa oprieť. Ale vedieť to, neznamenalo to i chápať a prijať to ako fakt. Samozrejme, nič iné mu neostávalo, ak nechcel Harryho stratiť. Musel sa s tým zmieriť, len keby... keby to tak nebolelo, do kotla! Azda viac než to, že Harry žil tak, ako by žil každý normálny človek, ho škrel fakt, že on sa celých dvanásť rokov, deň za dňom zožieral výčitkami a pocitom viny kvoli tomu, že ho nedokázal ochrániť. Nedokázal zabrániť tomu, aby sa jeho manželovi stalo niečo strašné. Predsa mu sľúbil, že už to nikdy nikomu nedovolí, či nie? A predsa...
Zamyslene počúval, či sa ho Harry nepokúsi kontaktovať pomocou prívesku, no ten zostával mĺkvy. I to ho hnevalo. Lenže po tom, akú scénu stropil, sa vlastne nedalo čakať nič iné, všakže? A ten prsteň... samozrejme, že ho nemohol vidieť! Sám sa postaral o to, aby ho nevidel nik, len oni dva a i k tomu bolo nutné, aby každý z nich bol kúzelník. Ak Harry spolu so svojimi spomienkami prišiel i o mágiu, nemal šancu prsteň na svojom prste odhaliť. Do kotla! Do kotla! A ešte raz do kotla! Prečo veci proste nemohli byť jednoduché? Najma tie, čo sa týkali jeho a Harryho...
Posadil sa to tieňa, ktorý mu poskytoval košatý strom pri jazere a premýšľal, či Harry napriek tomu, čo sa stalo, nazrel do jeho spomienok. Tie, ktoré preňho vybral teraz, boli, ako už spomínal, príliš osobné na to, aby ich sledoval spolu s ním. To mu však nezabránilo, aby sa k nim nevrátil sám...
Stál pri dverách ošetrovne a váhal, či má, alebo nemá vojsť. V tejto jeho nerozhodnosti ho pristihol Albus, ktorý práve odchádzal od chlapcovho ložka.
„Ako je na tom?“ spýtal sa zachmúrene.
„Bude v poriadku. Vieš, že Poppy dokáže doslova zázraky,“ usmial sa smutne a potľapkal svojho profesora lektvarov po ramene. „A čo ty, chlapče? Ako sa cítiš?“ vyzvedal starec.
„Nič mi nie je. Mám len pár vecí na premýšľanie,“ zamumlal potichu.
„Napríklad, prečo sa Harry rozhodol ti zachrániť život?“
„Mimo iné,“ prikývol Severus.
„Nuž, obávam sa, že na túto otázku ti može odpovedať len jediný človek,“ usmial sa naňho povzbudivo a prekvapivo chápavo Albus. „Možno by si za ním mohol na chvíľu zájsť a trochu ho povzbudiť,“ navrhol.
„Ja a povzbudiť? Jediné, čo mi teraz napadá, že by som mu povedal je, aký je idiot, keď nepočúvol, čo som mu prikázal a nielen že tým ohrozil svojich priateľov a členov Rádu, ale že sa ešte potom ako idiot vrhol rovno do cesty smrtiacej kliatby. To by asi nebolo veľmi povzbudzujúce,“ odfrkol si podráždene. „Niekedy vážne pochybujem, že to ten chlapec má v hlave v poriadku.“
„Myslím, že jeho najvačšou slabosťou i silou zároveň, je príliš dobré a veľké srdce. Jeho schopnosť milovať nás ešte neraz prekvapí, no jeho samého určite ešte neraz zraní,“ povzdychol si Albus a pohľadom spočinul v mieste, kde ležal spomínaný chlapec. „No, tak ja pojdem informovať ostatných, že je Harry v poriadku. Prajem dobrú noc, Severus! Odpočiň si, chlapče!“ rozlúčil sa a s tým zanechal Severusa na prahu ošetrovne, naďalej váhať.
„Profesor?“ ozval sa po chvíli do ticha neistý hlas. Severus sa od prekvapenia zamračil a zaťal zuby, no napokon sa predsa len odhodlal a pristúpil k chlapcovej posteli. Našťastie na ošetrovni okrem nich nebol nik.
„Pán Potter,“ kývol hlavou na pozdrav a spýtavo na chlapca hľadel.
„Chcel som vám poďakovať, pane,“ zamumlal Harry nesmelo, no pevne. „Že ste ma odtiaľ zachránili,“ dodal, keď sa Severus nemal k tomu, aby mu pomohol s tým, čo chcel povedať.
„Síce ste si po tom, čo ste výslovne nepočúvli príkaz svojho profesora, zaslúžili poriadny trest, no nie som zástancom telesných trestov a rozhodne nie mučenia,“ odpovedal Severus naoko nezúčastnene.
„Ale aj tak... ohrozilo to vašu pozíciu a keby vás Voldemort odhalil... nestalo sa to, však nie?“ spýtal sa naliehavo a z jeho hlasu zaznieval strach. Severus si povzdychol a sadol si na kraj Harryho postele.
„Nie, neodhalil ma a dúfam, že sa toho okamihu ešte dlho nedočkám,“ odpovedal a zamyslene sa na Harryho zadíval. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa znenazdajky, hlasom bez akejkoľvek irónie či sarkazmu. Vlastne v tom tóne bol len čistý... záujem a starosť?
„V pohode,“ zamumlal a odvrátil zrak od svojho profesora. Ten nad tou reakciou len pokrútil hlavou a úplne netypicky... chytil chlapa za bradu a prinútil ho pozrieť naňho. V Harryho očiach sa ligotali potláčané slzy a jeho pery, pevne stisnuté k sebe, svedčili o tom, že sa len veľmi ťažko ovláda.
„Neklam mi,“ napomenul ho mierne a jemne prstom prešiel po jeho tvári. Netrvalo dlho a ucítil, ako chlapcovi po tvári steká prvá osamelá slza.
„Všetkých som vás mohol zabiť,“ hlesol a opať sklopil zrak, neschopný znášať Severusov pohľad. „Bol som nezodpovedný a Sirius kvoli tomu zomrel. A vy... Červíček vás skoro zabil...“
„Vďaka tebe sa mu to nepodarilo,“ oponoval mu Severus jemne a sám sa pri tej spomienke striasol hrozou.
„Ale vy ste tam boli len kvoli mne! Keby ste ma nemuseli zachraňovať, nikdy by...“ nesúhlasil Harry a ticho vzlykol. Bol naozaj na konci so silami, uvedomil si Severus a premýšľal, ako predísť hysterickému záchvatu.
„Počúvaj ma, Harry!“ začal vážnym hlasom a pozrel chlapcovi priamo do očí. „To, čo si urobil, nebolo správne a ja naozaj nie som ten, kto by podobné nerozvážnosti ospravedlňoval. Ale faktom stále zostáva, že si tam šiel s úmyslom zachrániť niekomu život,“ prihováral sa chlapcovi pevným, rozhodným tónom.
„Ale on zomrel!“ vzlykol Harry ublížene.
„Tvoj krstný otec vedel, do čoho sa púšťa a riskoval svoj život dobrovoľne. Tak ako ty, keď si sa rozbehol mu na pomoc. Ty sám si za to skoro zaplatil životom!“ dodal s mierne zvýšeným hlasom.
„Zaslúžil som si to. Za to všetko...“ zamumlal a pri tých slovách Severusovi stiahlo hrdlo úzkosťou.
„To už nikdy nehovor!“ napomenul ho prudšie, než mal v úmysle. „Nikto si nezaslúži byť mučený a prežiť to, čo si prežil ty! Žiaden človek, a už vobec nie niekto tvojho veku...“ dodal tichšie.
„Prečo?“ spýtal sa Harry zmatene a dokonale tak zmiatol i Severusa.
„Prečo si to nezaslúžiš?“ spýtal sa zamračene.
„Nie,“ pokrútil hlavou chlapec. „Prečo to pre mňa robíte? Mali by ste mi nadávať a zatracovať ma za to, akú hlúposť som vyviedol a miesto toho...“
„Niekedy si vážne natvrdlý, Potter,“ povzdychol si Severus, premýšľajúc, čo by mal povedať. „Pre Merlina, ty... Každý iný na tvojom mieste by fňukal, aké to bolo strašné, všetko to mučenie a ponižovanie, ktoré máš za sebou a ty namiesto toho tvrdíš, že si si to zaslúžil a že je vlastne nespravodlivé, že si prežil! Kam si dal mozog?“ oboril sa naňho Severus, teraz už nervózne prechádzajúc sem a tam popred jeho posteľ.
„Zrejme mám miesto neho v hlave blato,“ uškrnul sa Harry skrz slzy, ktoré sa mu voľne zase spustili z očí.
„Áno, to nepochybne,“ pokrútil hlavou a opať sa posadil. „Teraz je rad na mne,“ začal váhavo, nespúšťajúc z Harryho oči. „Prečo?“
„To sa tento večer zmení na otázky Prečo a odpovede Preto?“ zasmial sa smutne Harry a statočne odolával tomu spaľujúcemu pohľadu.
„Prečo si sa vrhol medzi mňa a tú Červíčkovu kliatbu?“ upresnil Severus, ignorujúc Harryho pokus o vtip, či azda oddialenie toho, čo malo prísť.
„Myslíte nejaký iný dovod okrem toho, že s vami by som stratil i poslednú nádej na záchranu?“ spýtal sa chlapec vyhýbavo.
„Nemal som pocit, že by ti príliš záležalo na vlastnom živote, keď si svoje telo použil ako živý štít,“ zahriakol ho Severus. Harry nad tým len pokrčil ramenami.
„Vravel som vám, že... že...“jachtal nesmelo.
„Že čo, Harry?“ naliehal Severus.
„Ževásnechcemstratiť!“ vyhŕkol náhle a vytrhol sa ruke, ktorá ho zrejme nevedomky zvierala a otočil sa k Severusovi chrbtom.
„Nestratíš,“ vyslovil nečujne, keď mu došlo, čo práve Harry povedal. Na okamih zaváhal, no potom sa rozhodol, že aspoň raz... jeden jedinýkrát... by mohol riskovať a...
Posteľ sa pod váhou jeho tela prehla a Harryho telo sa naplo, keď si uvedomil, že profesor lektvarov si ľahol vedľa neho. Čakal, čo sa bude diať a keď ho Severusova ruka objala okolo pasu, neodtiahol sa, ba naopak, užíval si to teplo, ktoré sa jeho telom začalo šíriť.
Ani jeden netušil, čo by mal povedať a tak svorne mlčali. Mlčali a uvoľnene ležali vedľa seba, kým sa Harryho dych celkom neupokojil a nezaspal. To bola chvíľa, ktorú Severus považoval za najvyšší čas na odchod, i keď sa mu ani v najmenšom nechcelo.
Napriek tomu sa pomaly odtiahol a chystal sa vstať, keď ho zastavil tichý šepot.
„Neodchádzaj, prosím!“
Pohľadom spočinul na Harryho tvári, ktorá sa na chvíľu v spánku zamračila. S tichým povzdychom si ľahol spať a jeho ruka bola v ďalšom okamihu uvaznená v tej Harryho.
„Dobrú noc,“ zašepkal do ticha a pohodlne si uložil hlavu vedľa spiaceho chlapca. „A ďakujem,“ dodal ešte tesne predtým, než i on na chvíľu zavrel oči a ponoril sa do snov.
:))
(nadin, 28. 2. 2010 15:45)