Na druhý pohľad: 18. Kapitola
Kapitola č.18: Životný dlh
Až ďalší hrnček kávy primal Severusa zdvihnúť k nemu pohľad.
„Prepáč, nechal som sa tým príliš uniesť. No všetko sa mi to vrátilo v plnej sile, tak ako v tú noc,“ priznal potichu, stále ešte vyvedený z miery.
„No, je zrejmé, že som to prežil vcelku bez následkov, ale nerozumiem tomu. Nebola to smrtiaca kliatba, ktorá ma vtedy zasiahla?“ spýtal sa, keď sa zdalo, že je Severus schopný o tom hovoriť.
„Áno. A ty si v tú noc opať dokázal to, čo nik pred tebou. Prežil si,“ uškrnul sa Severus. „Ale chvíľu som si naozaj myslel, že je koniec a... spolu s tebou akoby zomrela časť mňa samého. Až dovtedy som si odmietal priznať, čo pre mňa znamenáš a zistil som to vo chvíli, kedy som ťa stratil. Aspoň tak som si to vtedy myslel,“ pripustil a hoci nebolo ľahké to priznať nahlas, cítil, že to Harrymu musí povedať.
„Zrejme...“ začal váhavo Harry a Severus naňho spýtavo pozrel. „Je mi ľúto, že ani po všetkých tých spomienkach, ktoré si mi ukázal, si na nič nespomínam, ale... Možno som to vtedy cítil rovnako a preto som nemohol dopustiť, aby som stratil ja teba,“ zašepkal a teraz viac než predtým, nechcel nič iné, než spomenúť si a pochopiť, aké boli jeho skutočné city k tomuto mužovi. Neistota ho užierala a mohol vidieť, že na Severusa jeho váhavý a neistý postoj posobí priam mučivo. Ale či azda mohol predstierať niečo, o čom nevedel, či je skutočné? Áno, všetky tie spomienky o tom svedčili, ale i tak...
„Keď si znova upadol do bezvedomia, zavolal som Brumbála a spoločne sme sa rozhodli, že najbezpečnejšie bude, ak ťa vezmeme do Bradavíc. Madam Pomfreyová sa netvárila nadšene, keď ťa videla v tom stave, v akom si bol, ale ako vždy, dokázala hotové zázraky a dala ťa do poriadku. Psychicky si na tom bol horšie než fyzicky, vzhľadom k Blackovej smrti,“ vysvetľoval trpezlivo. „Čo sa týka toho tvojho záhadného prežitia, Brumbál si myslel, že to bolo Červíčkovým životným dlhom ktorý voči tebe mal. Ušetril si jeho život a preto ťa on zabiť nemohol. Jeho kliatba sa obrátila proti nemu.“
„A čo ty? Vrátil si sa k Voldemortovi?“ spýtal sa Harry stiesnene.
„Áno, vrátil. Nemal som na výber. Ale ako som už spomínal, Lucius Malfoy nemal alibi na svoju prítomnosť na panstve a len on, Červíček, ten smrtijed, s ktorým som bojoval a Bellatrix Lestrangeová, tam mali prístup. Vina padla na jeho hlavu a zaplatil za domnelú zradu. Prekvapilo ma, že o mne Voldemort nepochyboval, ale to bolo len dobre, pretože som následne mohol svoju pozíciu v jeho radoch posilniť.“
„A čo my dvaja? Čo bolo po návrate do Bradavíc? Začali prázdniny, či nie?“ hádal Harry a premýšľal, či sa vrátil k príbuzným, alebo ho Brumbál nejakým sposobom zadržal na hrade.
„Áno, prázdniny... veci sa dali do pohybu rýchlejšie, než som čakal. Nie, žeby som to ľutoval,“ dodal náhle. „Len som nikdy nemyslel, že sa vobec ožením a ani v najmenšom, že to bude tak náhle. Ale bude lepšie, keď sa na to pozrieš. Mám však návrh,“ začal a s tým vstal z gauča. Dlhé sedenie na jednom mieste a prehrabávanie sa v starých, často bolestných spomienkach, nebolo nič preňho.
„Počúvam,“ odvetil Harry a čakal.
„Zájdeme si na obed a ja ti poviem pár doležitých faktov, ktoré potrebuješ vedieť, aby si pochopil to, čo bude následovať. Potom ťa vezmem domov a ja sa vrátim do Bradavíc,“ vyzradil mu svoje plány.
„Počkaj! Nevravel si, že mi ukážeš ďalšie spomienky?“
„Nechám ti k dispozícii myslánku a všetky spomienky, ktoré považujem za doležité pre tvoju potrebu. Obávam sa však, že nebudem schopný ťa na ceste tými spomienkami sprevádzať. Mnohé sú... príliš osobné,“ povedal váhavo a Harry chápavo prikývol.
„Dobre. Pozriem sa na ne sám. Prídeš za mnou neskor?“ spýtal sa a hoci to na sebe nedal znať, chcel, aby Severus prišiel.
„Ak budeš chcieť, myslím, že tajomstvo prívesku si už odhalil,“ odvetil a zatváril sa trochu ublížene.
„Takže si to naozaj počul...“ povzdychol si Harry a na jeho tvári sa usadil previnilý výraz. „Mrzí ma to, ale bol to pre mňa dosť veľký šok. Bol som zmatený a nevedel som, čo si o tom myslieť... musíš pochopiť, že som tým nemyslel nič zlé a už vobec... už vobec nič proti tebe!“ bránil sa ohnivo a frustrovane rozhodil rukami, keď naňho Snape len uprene, bez slova, hľadel.
„Vieš čo? Zabudni na to! Nie som hladný. Proste ma vezmi domov, aby sme sa s tými spomienkami konečne niekam dostali,“ povzdychol si unavene a čakal čokoľvek, len nie to, že sa Severus zvrtne na podpatku a odíde.
V duchu zaklial a premýšľal, čo by mal urobiť. Mal len tak odísť? Veď nevedel, kde je, ani ako sa dostane domov. No ísť v tej chvíli za Severusom a dožadovať sa nejakej láskavosti, to sa mu naozaj nechcelo. Dokonca aj tá povestná nebelvírska odvaha a blbosť ho v tej chvíli opustili.
Našťastie ho pred nutnosťou niečo vymýšľať, zachránil paradoxne práve Severus, ktorý sa vrátil zhruba o desať minút s akýmsi vrecúškom.
„V každej fľaštičke je spomienka. Sú očíslované podľa toho, v akom sú poradí a na každej je napísaný dátum, kedy sa to stalo,“ vysvetlil neutrálnym tónom a tak nezaujato, až mal Harry chuť ním zatriasť a hoc i vytĺcť z neho nejakú reakciu. Akúkoľvek, len nie tento nezáujem. Napokon však nepokúšal svoje šťastie a sledoval, ako Severus kúzlom zmenšil kamennú misu a pridal ju do vrecúška so spomienkami.
„Stačí do nej naliať spomienku a zvačší sa na svoju skutočnú veľkosť,“ informoval ho, podávajúc mu všetko, čo preňho pripravil.
„Ďakujem,“ zamumlal Harry a vďačne to prijal.
„Pripravený na návrat domov?“ spýtal sa a keď Harry prikývol, prikázal mu, aby sa sústredil na svoj domov. Učinil tak a Severus opatrne nazrel do jeho mysle, aby túto myšlienku mohol využiť a premiestniť sa priamo k nemu.
Sotva sa o pár minút ocitli uprostred útulne zariadenej obývačky, rozozvučal sa bytom zvonček pri vchodových dverách.
„Tak ja pojdem,“ zamumlal Severus zamračene, no Harryho ruka na ramene ho zastavila.
„Počkaj ešte chvíľu, prosím! Hneď to vybavím. Bude to zrejme len nejaký otravný sused,“ vysúkal zo seba a vrhol na Severusa prosebný pohľad. „Bude to len minútka,“ dodal ešte a po Severusovom úsečnom prikývnutí zamieril ku dverám, rozhodnutý zbaviť sa neodbytného privandrovalca čo najrýchlejšie.
Avšak jeho plány boli razom preč, sotva sa dvere otvorili a spoza nich naňho vykukla strapatá červená hlava ženy, zhruba v jeho veku.
„Monika? Čo ty tu robíš?“ spýtal sa s jasnou nevoľou v hlase a dvere otvoril len tak, aby s ňou mohol hovoriť.
„Tiež ťa rada vidím, Jeremy!“ zavrčala žena podráždene a nedbajúc na to, že jeho postoj jasne naznačoval, že ju do bytu nemieni pustiť, bez okolkov ho odstrčila a prešmykla sa dnu.
„Nechala som ti na záznamníku najmenej pať odkazov. Je také ťažké zdvihnúť telefón a zavolať mi spať?“ oborila sa naňho, len čo bola dnu. O Severusa nezavadila ani len pohľadom.
„Myslím, že som sa vyjadril dosť jasne, Monika. Nemám záujem už s tebou o tom hovoriť. Je koniec, rozumieš? Tentoraz definitívne!“ odpovedal jednoznačne unavený týmto rozhovorom, ktorý nebol prvý a žiaľ zrejme ani posledný.
„A čo mám povedať našim? Vieš, koľko ma už stáli prípravy na svadbu? A ty si to len tak rozmyslíš... kto si myslíš, že si? Ty úbožiak jeden!“ kričala ako zmyslov zbavená a kabelkou, ktorú pevne zvierala v ruke, doňho začala tĺcť.
„Ehm... nepredstavíš nás?“ ozval sa konečne, veľmi nebezpečným hlasom, Severus. Tón, ktorý použil, i pohľad, ktorý na Harryho uprel, mladšiehu muža prinútili naprázdno prehltúť.
„A toto je zas kto? Ďalší z tých tvojich pomatencov z laborky?“ odfrkla si posmešne a premeriavala si ho od hlavy k pate.
„Monika, toto je Severus Snape, starý známy,“ predstavil svojho manžela vyhýbavo, na Severusa pritom nepozerajúc. „Severus, toto je Monika Dawsonová, moja bývalá priateľka.“
„Boli sme zasnúbení, ty idiot! Nie som len nejaká tvoja bývalka!“ oborila sa naňho, neberúc na vedomie Severusov doslova vražedný pohľad, ktorým prepaľoval nielen ju, ale i Harryho.
„Vraj nie je na manželstvo pripravený! A kto je? Kým to človek neskúsi, nedokáže to objektívne zhodnotiť! Ale ty si proste zbabelec, Jeremy Martin! Nič iné, než prachsprostá nula!“ kričala naňho ako zmyslov zbavená a s tým zamierila ku dverám. Tie sa za ňou s tresknutím zavreli a Harry so Severusom osameli.
„Vysvetlím ti to!“ otočil sa Harry okamžite čelom k Severusovi, ktorého sebaovládanie bolo na hranici.
„Myslím, že nie je čo vysvetľovať. Bolo celkom jasné, o čo tu išlo. Tvoj starý známy bol práve svedkom nepríjemnej mileneckej hádky. Alebo sa to dá vysvetliť i inak? Pretože ak áno, tak počúvam!“ oboril sa naňho tentoraz starší muž.
„A čo som jej mal asi tak povedať? Hej, počuj Monika, toto je moj manžel! Vieš, nevedel som o ňom, kým ma nenašiel a preto si ťa nemožem vziať, ani keby som chcel?“ bránil sa Harry zúfalo.
„Takže ty si ju chceš vziať? Využiješ moju ústretovosť, aby si zistil všetko o svojej minulosti a potom mi pod nos podstrčíš rozvodové papiere, aby si mohol byť s tou... tou... fúriou?“
„Nie! Samozrejme, že nie! Rozišiel som sa s ňou skor, než si sa ty zjavil v mojom živote!“ odsekol Harry, zdesený tým, kam sa tento rozhovor uberá a aké škody by mohli jeho slová, i tie Severusove, napáchať.
„Mrzí ma, že ti to musím pripomínať, ale ja som v ňom bol oveľa skor, než sa zjavila ona.“
„Dobre vieš, ako to myslím, Severus! Nespomínam si na nič zo svojho predchádzajúceho života! Nevedel som, že som ženatý! To som mal dvanásť rokov žiť ako mních?“ oboril sa naňho pohoršene.
„Ja som naše manželstvo ctil a nič na tom nezmenil fakt, že som si to s tebou nemohol rozdať, kedykoľvek som chcel či len potreboval uspokojiť svoju potrebu!“ zavrčal Severus.
“To je niečo iné! Ty si vedel, že sme manželia!“
„Áno vedel. A tak ako všetci tvoji priatelia a ľudia na celom svete som si mohol svoje skutky ospravedlniť jednoduchým: Ale mal si byť mŕtvy! Ako by bolo tebe, keby si sa vrátil, spomenul si si na všetko, čo medzi nami bolo a našiel ma s niekým iným?“
„Nemal by som právo ti to vyčítať,“ zamumlal Harry rezignovane.
„Nepýtam sa na to, či by si mal právo, alebo nie,“ zavrčal znovu a pristúpil k Harrymu nebezpečne blízko, až to mladšieho muža naozaj vystrašilo. „Pýtal som sa, ako by si sa cítil.“
„Zrejme by mi to nebolo po voli, ale keby som ťa naozaj miloval... Lenže ja som na čele nemal napísané: Nesiahať! ŽENATÝ!“ pokúsil sa o ďalšiu chabú obranu, no to už Severus prudko švihol prútikom a siahol po Harryho ruke.
„Na čele možno nie, ale stačilo sa lepšie pozrieť na toto!“ zrúkol, ukazujúc na Harryho ruku, konkrétne na prsteníček, na ktorom sa skvel jednoduchý krúžok z bieleho zlata. Obrúčka, ktorá bola dokazom daného manželského sľubu. Keď sa Harry pozrel bližšie, všimol si, že na Severusovom prste sa zjavil rovnaký prsteň, ktorý tam predtým nebol.
Už- už chcel niečo povedať a upokojiť muža pred sebou, no ten s naozaj raneným pohľadom pustil jeho ruku a tichým „PUK“ ... zmizol.
Komentáre
Prehľad komentárov
Dobre vie, že Harry stratil s pamäťou aj magické schopnosti, tak ako by mal vidieť ten prsteň???
Len ho ešte viac dorazí...
Kapitolka krásna, ja už neviem aké superlatíva použiť, tak pardon, ak sa opakujem...
ďakujem...
Aj Severus je pako!!
(nadin, 27. 2. 2010 11:37)