Na druhý pohľad: 17. Kapitola
Kapitola č.17: Jedna z najhorších
Severus preniesol kamennú misu do vedľajšej miestnosti, kde sa obaja usadili na oveľa pohodlnejší gauč. Prečo to neurobili už včera, sa Harry nepýtal a nijako to nekomentoval. Len slepo nasledoval muža, ktorý bol teraz zamračenejší, než akého ho kedy dovtedy videl.
„Spomienka, ktorú teraz uvidíš, sa odohráva tri dni po tom, čo si zmizol,“ začal Severus s vysvetľovaním. „Keď sme sa vrátili z ministerstva a informovali Brumbála, čo sa stalo, hneď zvolal pátraciu skupinu a všetci ťa začali hľadať. Všetci, okrem mňa,“ zavrčal.
Harry mlčal. Cítil, že by ho nemal prerušovať a jeho inštinkty ho zvačša nesklamali.
„Trval na tom, že musím zostať v škole a čakať na ďalšie príkazy. Mal som čakať, kedy ma Voldemort zavolá, pretože to bola podľa Brumbála, najlepšia šanca ako ti pomocť,“ pokračoval ďalej a hoci sotva vstal, unavene si trel spánky.
„Poslúchol si?“ spýtal sa Harry opatrne.
„Keby áno, bol by si mŕtvy,“ odfrkol si. „Vedel som, ako sa Voldemort vyžíva v mučení a tiež som si bol vedomý toho, že ty si preňho bol tou najcennejšou korisťou. Mal pre teba pripravené niečo extra a ja som sa desil toho, čo by ti mohol urobiť. A keďže Voldemort stále nepovažoval za nutné ma informovať a vyzvať do svojho kruhu...“ odmlčal sa a zamyslene hľadel na striebristú tekutinu, ktorá teraz vírila v myslánke.
„Čo si urobil?“ spýtal sa Harry priškrteným hlasom.
„Lucius Malfoy viedol skupinu na ministerstve a bol to on, kto ťa uniesol. Povedzme, že som vykonal spoločenskú návštevu na jeho panstve a primäl ho, aby mi nielen prezradil, kde ťa väznia, ale aby ma tam dostal,“ priznal a jeho výraz bol nepreniknuteľný.
„Ako si to urobil? Ty si...“ jachtal neisto.
„Či som ho zabil? Nie, také šťastie ten idiot nemal. Použil som síce neodpustiteľnú kliatbu, ale na rozdiel od Avady bol Imperius v tomto prípade neškodný. Potreboval som ho len, aby ma dostal na Voldemortove panstvo, kam malo prístup len niekoľko vyvolených smrtijedov, vrátane neho. Sám som sa potom len poistil vymazaním jeho spomienok na moju návštevu a uspávacím lektvarom, ktorý ho na čas vyradil z hry.“
„Čo máš na mysli tým šťastím?“
„Myslíš si, že jeho zrada zostala Voldemortom nepovšimnutá?“ odfrkol si Severus. „Lucius si nezaslúži tvoju ľútosť, Harry. Ver mi! Bol rovnako krutý a chladnokrvný, ako Voldemort. Nebyť toho, že bol jeho patolízalom, sám by viedol smrtijedov a páchal by rovnaké zlo ako on. Zaslúžil si, čo dostal,“ odpovedal Severus tvrdo a rozhodne.
„Napriek tomu to bol človek!“ namietal Harry pobúrene.
„Človek, ktorý ťa chladnokrvne mučil a nielen preto, že mu to Voldemort prikázal,“ odsekol Severus a než sa Harry nazdal, vtiahol ho do svojej spomienky.
Severus prechádzal temnou chodbou a snažil sa splynúť s prostredím. Obklopovala ho len tma a ticho, ktoré bolo doslova ohlušujúce. Harry v spomienke nasledoval svojho sprievodcu i muža prežívajúceho daný okamih.
Došli k akýmsi dverám, pri ktorých sa zastavili. Snape zo spomienky sa obozretne rozhliadol na obe strany chodby a keď si bol istý, že ho nik nevidí, kúzlom si otvoril dvere cely a nenápadne vkĺzol dnu.
V miestnosti bolo šero, no keď si naň jeho oči privykli, mohol v kúte rozoznať schúlenú postavu.
„Potter!“ zasyčal potichu a na okamih zaváhal, keď sa telo v roku ani len nepohlo. „Do kotla!“ zavrčal a v mihu bol pri ňom. Prútikom si posvietil, aby lepšie videl na chlapca, po ktorého sem prišiel a tak ako jemu, i Harrymu sa pri tom pohľade zastavil dych.
„Merlin! Čo ti to urobili?“ doľahli k nemu Severusove tiché slová a Harry ho uprene sledoval. Severusova tvár bola skrivená v bolestnej grimase a keď sa naťahoval k chlapcovi, zatínal zuby. Jemne ho obrátil na chrbát v nádeji, že mu neublíži viac, než to urobili tí pred ním a odhrnul mu vlasy z čela. Vlasy zlepené krvou a potom.
„Harry, počuješ ma?“ oslovil chlapca dovernejšie a želal si, aby sa dočkal aspoň minimálnej odozvy. Nič sa však nedialo. Chlapec bol v bezvedomí. A vlastne ani nebolo divu, domyslel si, keď sa lepšie prizrel jeho zraneniam. Mal zlomených niekoľko rebier a nepochybne natrhnuté pľúca, súdiac podľa jeho dychu. V kútiku úst mal zaschnutý pramienok krvi a nielen tvár, ale i celé telo mal doslova posiate modrinami. „To nič, Harry! To nič! Budeš v poriadku, uvidíš!“ upokojoval ho tichým hlasom, hoci upokojenie potreboval hlavne on.
Z habitu vytiahol niekoľko fľaštičiek naplnených lektvarmi a postupne ich začal dávať chlapcovi, ktorý ich nutne potreboval.
„No tak, Harry! Preber sa konečne!“ povzbudzoval chlapca a jemne mu podoprel hlavu.
„Prof...“ ozvalo sa tiché zamumlanie a napriek tme bolo vidieť, ako Severusovi odľahlo, že sa konečne prebral.
„Som tu, Harry! Len pokojne. Dostanem ťa odtiaľto, rozumieš?“
„Prepáčte, že som... nepočúvol som vás,“ zachripel Harry a pozrel na Severusa svojimi zelenými očami.
„O tom sa porozprávame neskor, pán Potter,“ zavrčal, zámerne použijúc jeho priezvisko.
„Máte pravdu, pane. Teraz odtiaľto vypadnime, kým vás neodhalia,“ pritakal Harry a s vypatím všetkých síl sa snažil postaviť.
„Zvládneš to?“ uisťoval sa Severus ustarane, podopierajúc ho.
„Tak ľahko sa ma nezbavíte,“ snažil sa o odľahčenie Harry a vďačne sa oňho oprel. „Ako ste ma našli?“ spýtal sa a ticho sykol, keď jeho telom prešla ďalšia ostrá bolesť.
„V poriadku?“ zastavil Severus. „Musíme odtiaľto zmiznúť, Harry!“ snažil sa ho popohnať.
„Viem. Zvládnem to, len...“
„Len?“ naliehal Severus a uprene hľadel na chlapca pred sebou. Ten jeho pohľad opatoval a zdalo sa, akoby chcel čosi povedať, no na poslednú chvíľu si to rozmyslel.
„Poďme odtiaľto,“ zamumlal napokon a opať tackavo vykročil smerom ku dverám.
Harry so Severusom, sledujúci spomienku, sa posunuli ku dverám za tými z minulosti a ani jeden neprehovoril. Kým Severus bol umlčaný úzkosťou, ktorá ho i po rokoch premohla, Harry bol šokovaný tým, čo videl. Obdivoval chlapca, ktorého videl a nedokázal si ho spojiť so svojou osobou. Nebol si istý, či by dokázal znášať toľko mučenia a nestratiť pritom hlavu. Ten chlapec musel trpieť bolesťami a napriek tomu si nesťažoval a myslel na to, aby sa odtiaľ dostal nielen on, ale i jeho profesor, bez toho, aby ho odhalili. Bol toto naozaj on pred rokmi? Zdalo sa to neuveriteľné.
„Už sme skoro tam,“ začul Severusa, podopierajúceho Harryho. Chlapec len mlčky prikývol a bolo vidieť, že sa musí veľmi premáhať, aby opať neupadol do bezvedomia a nenechal sa Snapeom niesť. „Zvládneš to, Harry!“ uisťoval ho, keďže si toho bol tiež vedomý. „Už len kúsok a sme vonku.“
Lenže to, čo malo predstavovať pár krokov ku slobode, sa náhle zmenilo na najhorší úsek ich cesty. Priamo pred nimi sa objavil jeden z Voldemortových strážcov a bez meškania začal so Severusom bojovať. Ten nemal na výber inak, než odstrčiť Harryho a bojovať. Chlapec, prekvapený náhlym odstrčením, dopadol na zem a z úst sa mu vydral bolestný ston. Pred očami sa mu zatmelo a sotva popadal dych. Len matne vnímal, čo sa okolo neho dialo a hoci by rád pomohol, nemal svoj prútik. Čo by na veci aj tak nič nezmenilo, keďže bol sotva schopný zdvihnúť ruku.
Avšak zmenilo sa to, keď pohľadom zaostril na druhý koniec chodby a zazrel hrozbu v podobe malého zavalitého muža.
„Červíček!“ zachrčal, no Severus, stále ešte bojujúci s prvým smrtijedom, ho nepočul. A Peter Pettigrew sa k nim nezadržateľne blížil a mieril prútikom priamo na Severusa, ktorý bol k nemu otočený chrbtom.
„Nie!“ zvolal Harry a sním i starší Harry, ktorý celú situáciu sledoval s hrôzou v očiach. Chlapec, na konci so silami, sa pozviechal na nohy a vrhol sa priamo pred nič netušiaceho Snapea a kliatbu, ktorá letela jeho smerom.
Lúč zeleného svetla, smrtiaca kliatba, zasiahla Harryho priamo do hrude a než stihol dopadnúť bezvládne na zem, zachytil ho Severus, ktorý okami predtým zneškodnil svojho protivníka a zachytil Červíčkovo „Avada Kedavra“.
„Harry!“ vykríkol zdesene a sledoval, ako z chlapcovho tela vyprcháva život. „Harry!“ zopakoval potichšie a zovretie okolo jeho tela zosilnelo.
„Je to... Ako...?“ nechápal súčasný Harry a obrátil sa so svojou otázkou na Severusa, stojaceho vedľa neho. Ten len mlčky prikývol a nasledoval svoje mladšie ja.
Mladší Severus s Harrym v náručí vstal a s prázdnym výrazom v tvári zamieril ku dverám, aby konečne vypadol z tohto pekla.
Svet okolo nich sa rozvíril a oni sa ocitli na novom, neznámom mieste. Harry sa rozhliadol okolo seba a všimol si, že chlapcovo bezvládne telo leží na akomsi provizórnom ložku. A Severus... jeho mladšia verzia... sedel pri ňom a jeho výraz bol nepreniknuteľný.
„Toto sa nemalo stať,“ šepkal neprítomne. „Takto to nemalo skončiť...“
Jeho ruka neprítomne prehrabávala Harryho vlasy a keď sa dostal k ofine, jemne prstom prešiel po jeho jazve v tvare blesku. „Stále ťa tá túžba po smrti neprešla? Musíš stál niekoho zachraňovať? Prečo, do kotla, raz nenecháš niekoho, aby zachránil teba? Prečo sa vždy musíš hrať na hrdinu?“ jeho hlas naberal na intenzite a pri poslednej vete už skoro kričal a neprítomne prechádzal tam a spať po malej miestnosti. „Do kotla s tebou, Potter!“ zrúkol a udrel pasťou do steny, okolo ktorej prechádzal.
„Sev-...“ ozvalo sa zachrípnutým hlasom z postele a okrem súčasného Severusa, strnuli ostatní prítomní od prekvapenia.
„Harry?“ zašepkal muž, akoby tomu nemohol uveriť a vrhol sa k posteli.
„Si... v poriadku?“ spýtal sa chlapec, sotva držiac oči otvorené.
„To by som sa mal spýtať ja teba, ty idiot!“ okríkol ho pobúrene, no z hlasu mu zaznievala úľava. Značná úľava.
„Bolo už lepšie,“ pripustil chlapec a ticho si povzdychol.
„Čo ťa to napadlo?“ zašepkal Severus, ktorý odrazu ničomu nerozumel. Ako to, že Harry prežil? A hlavne... prečo ho vobec mal potrebu chrániť?
„Nemohol som... nechcel...“ viac však už povedať nestihol, pretože opať upadol do bezvedomia.
Spomienka okolo nich zavírila a oni sa opať ocitli spať v obývačke.
„Nechápem to,“ priznal Harry a čakal, že mu to Severus ozrejmí. Ten však mlčal a zdalo sa, že hoci už spomienka skončila, on sa k nej vo svojej mysli vracal stále dookola. A rozhodne to nemohlo byť príjemné, to už teraz vedel spoľahlivo.
Komentáre
Prehľad komentárov
pekne si to napla a krásne popísala všetky udalosti...
ďakujem
Lucy,
(nadin, 26. 2. 2010 17:24)