Na druhý pohľad: 16.Kapitola
Kapitola č.16: Ráno po...
Sotva prvé ranné lúče pošteklili Harryho do tváre a prebúdzali ho do nového dňa, uvedomil si, že po naozaj dlhom čase sa vyspal viac než dobre. Oči mal stále ešte zavreté a vychutnával si ten pocit, že môže vstať odpočinutý a svieži, takže mu hneď nedošlo, čomu, alebo lepšie povedané komu, za to vďačí.
Že je niečo inak než by malo, si uvedomil, až keď jeho ruka skĺzla po jemnej látke, ktorá zakrývala... čiusi hruď. Okamžite bol úplne fit a s prižmúrenými očami sa pozrel na muža ležiaceho vedľa neho. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, za akých okolností sa sem dostal a keď sa uistil, že sú obaja celkom oblečení, vydýchol si. Nie, žeby nebolo príjemné zobudiť sa v náručí... zarazil sa. Odkedy mu bola príjemná blízkosť iného muža? Veď on predsa nebol gay! Aj keď... znova pozrel na Severusa, ktorého hrudník sa dvíhal v pravidelných intervaloch a on spokojne spal. Tvár mal uvoľnenú a hoci ju kde- tu križovali hlboké vrásky, hlavne na čele a okolo úst, vyzeral oveľa prívetivejšie, než keď sa neustále na všetkých okolo mračil.
Rukou opäť prešiel po jeho hrudi a tichý hlások kdesi vzadu, v jeho mysli, mu našepkával, že túži potom, odhaliť belostnú pokožku, ukrývajúcu sa pod čiernym nočným úborom. Odolal však pokušeniu urobiť čokoľvek, dokonca vtisnúť letmý bozk na ten krivý orlí nos, ktorý Severusovi pridával na impozantnosti, a potichu, aby ho nezobudil, vstal.
Rozhodol sa využiť kúpeľňu v spálni, v ktorej mal pôvodne spať, pretože mu čosi navrávalo, že akýkoľvek zvuk by jeho manžela zobudil. Vlastne sa celkom čudoval, že nezobudil už len tým, že zmizol z postele.
V rýchlosti vykonal rannú hygienu a zamieril do kuchyne, aby im obom pripravil raňajky. Problém nastal vo chvíli, keď otvoril dvierka na kuchynskej linke. Všetky skrinky boli, s výnimkou pár konzerv, prázdne. Bolo to pochopiteľné, keďže tu nik nebol už prinajmenšom dvanásť rokov, uvedomil si, a bol rád, že našiel aspoň kávu a čaj.
Zašiel by nakúpiť, keby vedel, kde je a kam by sa mohol vydať. Takto však neriskoval, že sa niekde stratí a rozhodol sa s týmto problémom počkať na Severusa.
Ten o poschodie vyššie stále ešte ležal v posteli a pokojne spal. Teda aspoň dovtedy, kým sa neotočil nabok a jeho ruka nespočinula na prázdnom mieste vedľa neho.
„Grrr... ďalší nezmyselný sen,“ zavrčal, sotva otvoril oči. Avšak zvuky doliehajúce k nemu zdola ho prinútili otvoriť najprv jedno, potom hneď i druhé oko a zamyslieť sa. Vankúš vedľa neho bol pokrčený, akoby na ňom niekto spal a vôňa, ktorá na ňom ulpela... Takže to nebol sen? Skutočne tu s ním bol Harry?
Prv, než mu do nosu udrela voňa čerstvo uvarenej kávy, spomenul si na udalosti včerajšieho večera a opať hlavou padol na vankúš. Bolo to... čo vlastne? Spali spolu v jednej posteli, vedľa seba a... a nič viac, pripomenul si náhle. Preňho to však napriek tomu bolo viac, než si dokázal pripustiť. Po rokoch, behom ktorých v to prakticky beznádejne dúfal, sa jeho túžba stala skutočnosťou. Lenže ako to vnímal Harry? Ako sa asi tváril, keď sa ráno zobudil vedľa neho? S hlavou na jeho ramene...
Och, ako len neznášal rána potom... Aj keď to dnešné sa ním nedalo tak celkom nazývať, cítil nervozitu, keď mal zísť po schodoch a čeliť svojmu manželovi.
„Dobré ráno!“ ozvalo sa od stola, sotva sa ocitol vo dverách.
„Dobré,“ zamumlal a ostražito na Harryho hľadel.
„Dúfam, že si sa dobre vyspal,“ neostýchal sa Harry, no červeň na jeho lícach prezrádzala, že ani on nebol až taký pokojný, ako navonok posobil.
„Áno, dalo by sa povedať. A ty?“ spýtal sa, nalievajúc si do hrnčeka čerstvú kávu.
„Fajn,“ odvetil mladší muž. „Chcel som pripraviť nejaké raňajky, ale nič som tu nenašiel. Je niekde nablízku obchod, kam by som zabehol?“ zmenil okamžite tému a spýtavo na Severusa pozrel.
„Ja si vystačím s kávou, ale stačí povedať, na čo máš chuť a objednám to z Bradavíc. Hermion bude čakať na potvrdenie, že sme obaja živí a zdraví,“ uškrnul sa Severus.
„Čo prosím?“ Harry bol trochu mimo, ako sa zdalo.
„Včera som ju kontaktoval, aby som ju uistil, že sme obaja v poriadku, len zostávame na noc tu,“ informoval ho a on chápavo prikývol. To mu predsa vravel už včera, či nie?
„No, súhlasila s tým, že tu zostaneme, len pod podmienkou, že čas ktorý tu strávim, nevynaložím na odstránenie tvojej mŕtvoly. V preklade: Máš ju neskor sám uistiť, že si z tohto domu odišiel po vlastných a bez ujmy na zdraví,“ vysvetľoval Severus.
„Aha,“ smial sa Harry pri predstave, ako sa Hermiona týči nad Severusom a dáva mu kázanie. „Dokážem sa o seba postarať,“ skonštatoval ešte.
„Samozrejme, to isté som jej povedal i ja. Takže? Niečo na raňajky?“ spýtal sa znovu, pripravený vstať a objednať Harrymu čokoľvek si zaumieni, presne ako sľúbil.
„Vlastne si tiež vystačím s čajom,“ mávol nad tým rukou. „Možno neskor,“ dodal a potom medzi nimi zavládlo ticho, prerušované len občasným sŕkaním kávy a čaju.
„Čo sa stalo v tú noc, keď si odišiel zachrániť Siriusa? Podarilo sa ti to?“ spýtal sa napato a s očakávaním. Severus sa narovnal a prepaľoval Harryho naozaj zdrvujúcim pohľadom.
„Spýtam sa ťa jednu vec... keby si sa ocitol v situácii, v akej si videl sám seba včera večer, čo by si urobil?“ spýtal sa zachmúrene a Harryho žalúdok sa zovrel v nepríjemnej predtuche.
„No, ja... neviem, čo by som urobil dnes, ale zrejme by som nedokázal len tak sedieť a čakať. A súdiac podľa toho, čo som videl v tvojich spomienkach... akosi pochybujem, že som dodržal svoj sľub,“ povzdychol si.
„Hlúpa nebelvírska odvaha!“ zahromžil Severus a hrnček s kávou dopadol na dosku stola prudšie, než by mal. Začal pochodovať popred stol bez toho, aby naňho čo i len pozrel.
„Ako som vravel už vtedy, bola to pasca. Voldemortovým úmyslom bolo dostať ťa zo školy a vziať preňho proroctvo, týkajúce sa vás dvoch. Len ty a on ste ho mohli vziať a keďže on zatiaľ nemal v pláne rozširovať po svete, že je spať, potreboval tam dostať teba. Rovno do náručia skupiny smrtijedov, ktorí tou úlohou boli poverení. Keď zlyhalo všetko ostatné, poslal ti víziu, ako mučí tvojho krstného otca. Samozrejme, že to nebola pravda,“ rozhorčoval sa Severus a hnev v ňom kypel rovnako ako pred rokmi, keď zistil, že Harry porušil svoj sľub a spolu so svojimi priateľmi vyrazil rovno na ministerstvo.
„Takže Sirius bol v poriadku?“
„Áno, bol... minulý čas je na mieste,“ povzdychol si a konečne sa opať posadil. Bolo na ňom vidieť, že sa veľmi premáha, aby zostal pokojný. „Vrátil som sa i s ním do Bradavíc, no ty i tvoji priatelia ste už boli preč. Zalarmovali sme toľko ľudí, koľko sa len dalo a šli sme vám na pomoc. Ja som, samozrejme, použil mnoholičný lektvar, aby ma nik zo smrtijedov nespoznal a neodhalil ma tak ako špióna,“ vysvetľoval priškrteným hlasom.
„Mrzí ma to,“ zamumlal Harry s hlavou sklonenou a hoci si na to nespomínal, vedel, že jeho konanie bolo nerozvážne a unáhlene.
„Áno, to by malo!“ zavrčal Severus na pokraji svojej trpezlivosti. „Ohrozil si svojich priateľov i seba! Ohrozil si všetkých, ktorí vás museli ísť zachraňovať a tvoj krstný otec za to zaplatil vlastným životom!“ pokračoval a hoci nekričal, jeho tón bol oveľa horší a hrozivejší, než akýkoľvek krik.
V Harryho očiach sa zaleskli slzy, keď si uvedomil, že len on jediný sposobil to, čomu chcel zabrániť. Sirius prišiel na ministerstvo len kvoli nemu a nikdy sa už odtiaľ nevráti. Len a len jeho vinou.
„Zabil som ho...“ zašepkal zronene a hoci okrem pár útržkov v Severusových spomienkach nemal na Siriusa žiadne vlastné, i tak ho pocit viny dohnal a kváril ho ako mohutný balvan.
„Ďalší nevinný život nazmar a to všetko len kvoli mne...“ šepkal a už chápal, prečo sa vtedy podľa všetkého pokúšal to všetko ukončiť. Už len polovica z vecí, ktoré videl včera v kamennej mise a spoznával zo Severusovho rozprávania, by dokázala zlomiť nejedného človeka, tobož dieťa... chlapca v jeho veku.
„Nesmieš si to vyčítať, Harry, aj keď Merlin mi je svedkom, že vo chvíli, keď som zistil, že si ma neposlúchol, som nechcel nič iné, než ťa vlastnoručne uškrtiť,“ zachripel Severus a ustarane Harryho sledoval.
„Mal si to urobiť,“ zamumlal v odpoveď, no neodvážil sa naňho pozrieť.
„Nemohol som...“ priznal potichu, tak, že ho Harry sotva počul. „Keď sa boj so smrtijedmi zvrtol a my sme získali navrch, dali sa na útek. Avšak nezískali to, po čo prišli. Nechal si proroctvo rozbiť sa a to znamenalo naozaj nepríjemnosti pre všetkých, ktorí sa mali vrátiť a predstúpiť pred Voldemorta. Ich jedinou a poslednou nádejou bolo, že zmiernia jeho hnev, keď im namiesto proroctva prinesú... teba,“ priznal napokon Severus a ich pohľady sa stretli. V tom Harryho sa zračilo prekvapenie a zvedavosť, zatiaľ čo Severusov bol naplnený nefalšovanou bolesťou.
„Keď som zistil, že si zmizol, bol som úplne bez seba,“ priznal pošepky. „Mal som ťa chrániť! Mal som ti zabrániť v tom, aby si tam šiel, aj keby to znamenalo, že ťa naozaj priviažem!“ vyčítal si to i po tých rokoch.
„Bolo to moje rozhodnutie a aj keby si podnikol potrebné opatrenia, našiel by som sposob...“ snažil sa to odľahčiť Harry. „Zachránil si ma, či nie? Inak by som tu predsa nebol, či sa mýlim?“ pokračoval a Severus váhavo prikývol.
„Bol to skoro zázrak, že si prežil,“ zamumlal. „Trvalo mi to príliš dlho...“ neustával vo výčitkách a bolestná grimasa, v ktorú sa jeho tvár stiahla, svedčila o tom, aké muky v tom čase tento muž musel prežívať.
„Ukážeš mi to?“ spýtal sa Harry roztrasene. Nebol si istý, či chce naozaj vidieť, v akom bol stave po tom, čo sa s ním Smrtijedi a zrejme i Voldemort pohrali, no čosi mu navrávalo, že to bol ten kľúčový okamih, ktorý rozhodol o ich spoločnom osude. O ich manželstve...
Krásne...
(Grid, 26. 2. 2010 8:16)