Na druhý pohľad: 15. Kapitola
Kapitola č.15: Naprieč minulosťou
"Takže ty... ty si povedal Voldemortovi, že moji rodičia... odsúdil si ich k smrti," jachtal Harry takmer bez dychu a jeho oči, teraz prázdne a úplne bez iskry života, sa upierali na Severusa s neľútostným obvinením.
"Keby som tušil, čo tým spôsobím, Harry... keby som to mohol nejako zmeniť, urobil by som to. Ale dnes viem, že hoci bolo moje rozhodnutie v tej dobe nesprávne, veci by dnes neboli, aké sú, keby som sa zachoval inak. Tvoji rodičia by s veľkou pravdepodobnosťou zomreli aj bez môjho pričinenia a ty..."
"To nemôžete vedieť," zasyčal Harry nenávistne.
"Nie, to nemôžem. Ale čo viem s istotou je, že Voldemort si vybral teba ako sebe rovného a to znamená, že tvoji rodičia by urobili všetko, aby ťa pred ním ochránili. Viem, že keby si sa s nimi mohol stretnúť a spýtať sa ich na to, povedali by ti, že by za teba položili život kedykoľvek znovu. A nielen oni," odpovedal so sklonenou hlavou, čo pre Severusa nebolo typické.
"Tu nejde o to, či by sa za mňa obetovali, ale o to, že si ich TY odsúdil k smrti!" okríkol ho Harry s neskrývanou zlosťou.
"Sľúbil si, že ma nebudeš súdiť, kým si nevypočuješ všetko," zarazil ho Severus chladne. "Nechaj ma dokončiť to, čo ti musím povedať a potom vynášaj súdy nad mojou osobou! Môžem ťa uistiť, že toto zďaleka nie je to najhoršie, čo sa dnes dozvieš," pokračoval nevrlo a začal pochodovať popred stôl, za ktorým sedel, stále ešte rozhorčený, Harry. Zdalo sa však, že sa rozhodol mlčať a vypočuť si celý príbeh až do konca. Aj keď... ako dlho mu to asi vydrží, pýtal sa Severus sám seba a premýšľal, kde by mal pokračovať.
"Tvojim príchodom do školy skončilo to, čo sa dalo nazvať ako tak pokojným obdobím. Albus Brumbál, vtedajší riaditeľ a vodca Fénixovho Rádu, ktorý stál v prvej línii odboja proti Voldemortovi, sa za mňa zaručil pred Starostolcom a dovolil mi zostať v Bradaviciach ako učiteľ. Nebolo to niečo, čo som si predstavoval ako svoje životné poslanie, no prispôsobil som sa. Bolo to lepšie než hniť v Azkabane," rozprával a snažil sa nemyslieť na to, akou troskou bol v tom období. "Ako vravím... tvoj príchod všetko zmenil. Kam si prišiel, tam boli problémy. Lepili sa ti na päty a keď k tomu pripočítam tvoju neschopnosť rešpektovať pravidlá... problém bol na svete. V prvom ročníku sa ťa pokúšal zabiť jeden z učiteľov, ktorého telo posadol Voldemort. Nebolo pre nás jednoduché ochrániť istý magický artefakt pred Voldemortom a s tebou na hrade... Netušíš, koľkokrát som ťa preklínal," priznal Severus a Harry od prekvapenia zabudol zavrieť ústa.
"Áno, počuješ správne. V tom čase som ťa nedokázal vystáť a hoci to dnes len nerád priznávam, strpčoval som ti život ako sa len dalo," odfrkol si.
"Takže si ma nenávidel?" spýtal sa Harry priamo.
"Nebola to nenávisť v pravom slova zmysle, ale áno, každý si to myslel. Každý, vrátane teba, ktorý si moju nenávisť oplácal rovnakou mincou," ozrejmil.
"Uhm... naozaj neviem, ale... ako sa dvaja ľudia, ktorí sa podľa všetkého naozaj neznášajú, môžu stať manželmi? Nedokážem si to dosť dobre predstaviť."
"To nie si jediný. Tvoji priatelia boli dosť proti, keď sa to dozvedeli, ale našťastie pre nás, ich názor neovplyvnil tvoje konečné rozhodnutie. Ale k tomu sa dostaneme. Možno by pomohlo, keby si si niektoré spomienky prezrel sám," navrhol Severus a s tým zmizol z kuchyne, aby sa vzápätí na to vrátil aj s veľkou kamennou misou, zdobenou starými ornamentmi po krajoch.
"Čo to je?" spýtal sa Harry so záujmom a tak mu Severus trpezlivo vysvetlil, k čomu myslánka slúži. Keď sa aj potom tváril mladší muž pochybovačne, priložil si prútik k spánku a vytiahol prvú spomienku, ktorú chcel Harrymu ukázať. Potom ho chytil za ruku a vtiahol ho do spomienky.
Slnko nad ich hlavami svietilo a hoci povieval studený jesenný vietor, Harrymu zima nebola. Až po chvíli si uvedomil, že naňho počasie ani okolie nijako nevplýva. Vlastne... všetko naokolo sa dialo, akoby tam on, ani Snape nikdy neboli.
"Je to spomienka," pripomenul mu muž, stojaci po jeho boku a on chápavo prikývol, no aj tak z toho bol jeleň.
"Vítame vás prvom tohtoročnom zápase, tentoraz sa proti sebe postavia Nebelvír a Zmijozel," ozval sa nad Harryho hlavou neznámy hlas a on si uvedomil, že sedí na tribúne, hľadiac na obrovské ihrisko. Lenže... nič podobné v živote nevidel. Všade naokolo boli ľudia oblečení v akýchsi habitoch, a čosi hlučne pokrikovali.
"Tvoj druhý ročník. Nie práve najšťastnejšia hra, ale o to zaujímavejšia. len sa pozeraj," vysvetlil Severus a so záujmom sa nechal uniesť búrlivou a nadšenou atmosférou zápasu.
Harry na tom nebol o nič horšie. S otvorenými ústami, hoci sa to nepatrilo, sledoval svoj výkon na metle a nevychádzal z údivu. Toto že bol on, keď mal dvanásť rokov? Sledoval a napätím zatínal päste, keď sa spolu s akýmsi blonďavým chlapcom predháňali, kto prvý chytí malú zlatú loptičku.
"Draco Malfoy. Tvoj odveký nepriateľ," objasnil Severus identitu svojho bývalého študenta. "Bol v zmijozeli a podľa toho, čo si mi povedal, si ty odmietol ísť do mojej fakulty práve kvôli nemu. Tuším urazil Ronalda Weasleyho a tým na teba neurobil práve dobrý dojem," pokračoval ďalej a trochu sa zamračil, keď sledoval Harryho pád z metly.
"To asi bolelo," skonštatoval Harry a nasledoval Severusa, ktorý sa spolu s ďalšími profesormi hnal na ihrisko.
"Ver mi, zažil si horšie," odfrkol si posmešne a sledoval, ako Lockhart práve nechal zmiznúť Harryho kosti.
"Ups," vykĺzlo Harrymu pri pohľade na svoju gumovú ruku.
"Áno, ups," uškrnul sa Severus po jeho boku. "Našťastie ti madam Pomfreyová nechala kosti cez noc dorásť a ráno si bol opäť fit," vysvetlil, keď zachytil Harryho nechápavý pohľad na svoju ruku. Akoby neveril svojim očiam, že v nej má všetky kosti, tak ako má byť.
"Kto bol ten idiot?" spýtal sa, ukazujúc na muža, ktorý už bol k nemu otočený chrbtom a nasledoval ostatných i s chlapcom, zrejme na ošetrovňu a oni začali stúpať smerom von z myslánky.
"Myslím, že označenie idiot ho dokonale vystihuje. Zlatoslav Lockhart, tvoj učiteľ Obrany v druhom ročníku. Jeho najsilnejšou a prakticky jedinou účinnou zbraňou bolo kúzlo zabudnutia, ktoré sa mu stalo osudným," vysvetľoval a podrobne mu vyrozprával, čo všetko sa udialo počas druhého ročníku.
"Nakoniec si po tom všetkom stále nemal dosť a drzo si pripravil Dracovho otca, Luciusa Malfoya, o jeho osobného domáceho škriatka. Ver mi, preklínal ťa za to ešte niekoľko rokov," spomenul si na tie časy.
"Skoro sa bojím spýtať, ale... prežil som niekedy úplne normálny rok v škole?" poškrabal sa Harry na hlave a na tvári mal zvláštny, nečitateľný výraz.
"Obávam sa, že si veľmi skoro zistil, že tvoje želanie byť normálnym deckom a
neskôr tínedžerom, bolo nemožné. Nič nemohlo byť normálne, keď si bol ty nablízku," uškrnul sa Severus. "Môžeme pokračovať?" spýtal sa a keď Harry prikývol na súhlas, opäť do myslánky vložil niekoľko kľúčových spomienok a vtiahol Harryho dnu. Jednotlivé obrazy dopĺňal potrebným vysvetľovaním a rozprávaním, aby si mladší muž dokázal vytvoriť aspoň akú- takú predstavu.
"Teda, správal si sa ku mne vážne ako riadny kretén," skonštatoval Harry o pár hodín neskôr, keď sa konečne prepracovali k spomienkam zo štvrtého ročníka.
"Zatiaľ čo ty si bol doslova anjel, však?" odfrkol si Severus a ukladal do veľkej misy ďalšie spomienky. Obzvlášť tie, ktoré predstavovali postupné zlomy a kroky vpred v ich vzťahu.
"Tieto nie sú z tých, ktoré by som si chcel pripomínať. Môžeš si ich však nerušene pozrieť sám," povedal, keď znova prehovoril a postavil sa z miesta, kde strávil niekoľko posledných hodín. "Informujem Hermionu, že tu dnes v noci zostávame a pôjdem si ľahnúť. Vyspím sa v hosťovskej izbe, ty si urob pohodlie v spálni. Sú to tie druhé dvere naľavo od schodov," informoval ho a s tým zamieril ku schodom.
"Počkaj! Nemal som v pláne tu zostať!" ohradil sa Harry a zdesene pozrel von oknom, za ktorým nebolo vidieť nič, než nepreniknuteľnú tmu.
"Ak na tom trváš, môžem ťa premiestniť k tebe domov a zajtra sa vrátiť," navrhol Severus, ktorému bolo jasné, že sa tento rozhovor neobíde bez menšieho zaváhania.
"Je toho ešte dosť, čo by si mal vedieť a vidieť," dodal a Harry zamyslene hľadel na misu pred sebou.
"Takže... oddelené spálne?" uistil sa potichu.
"Myslím, že presne to som pred chvíľou povedal. Alebo spolu s tvojou pamäťou utrpel i sluch?"
"Mohli by sme si, prosím, podobné reči ušetriť?" povzdychol si Harry unavene. Bolo zjavné, že toho naňho bolo viac než dosť a Severus musel opäť raz obdivovať jeho schopnosť prispôsobovať sa danej situácii.
"Iste, keď s prestaneš správať ako totálny tupec," odpovedal zmierlivejšie a otočil sa na odchod. "Keby si čokoľvek potreboval, stačí zavolať," dodal ešte a s tým zanechal Harryho osamote s myslánkou naplnenou jeho spomienkami.
Mladší muž si ticho povzdychol a predtým, než sa opäť vydal na prieskum naprieč svojou minulosťou, snažil sa urovnať si v hlave to, čo už zistil. Nepochyboval už o tom, že on a Harry Potter boli skutočne jednou a tou istou osobou, aj keď sa to zdanlivo javilo ako nemožné. Tá podoba, reakcie a správanie sa... napriek tomu, že v tom čase bol ešte dieťaťom, bol si stopercentne istý, že by v daných situáciách, bez potrebného nadhľadu a vedenia, reagoval presne tak zbrklo, ako reagoval. Čo sa týkalo jeho priateľov... Snape mu toho povedal dosť na to, aby si domyslel, že Zlaté trio bolo nerozlučné a vo všetkom držalo pohromade. Ale dnes... každý z nich bol niekde úplne inde a po niekdajšom priateľstve akoby nebolo ani stopy. Teda... priateľstvo medzi Ronom a Hermionou stroskotalo a on... on proste len zmizol z ich životov. Obaja chceli byť naďalej jeho priateľmi, kdežto medzi nimi dvoma už to zachrániť nešlo.
A Snape? Severus... opravil sa v duchu a pohľadom spočinul na kamennej mise pred sebou. Potom sa opäť rozhliadol okolo seba a pripomenul si, že toto je dom, v ktorom mal práve s týmto mužom zdieľať zvyšok svojho života. Zdalo sa mu to nepredstaviteľné. Veď ten muž ho zjavne celý svoj život naozaj neznášal a hoci tvrdil, že to nebola skutočná nenávisť, o láske rozhodne nemohla byť reč. Bola azda nejaká šanca, aby sa to zmenilo? A aj keby napokon zistil, že sa ich vzťahy trochu vylepšili, nevedel, čo si o tom myslieť. A ako sa zachovať teraz, keď je preňho ten muž vlastne úplne neznámy?
Napokon sa tým prestal trápiť a rozhodol sa, že si najprv vypočuje všetky fakty a až potom bude hľadať riešenie. S týmto úmyslom sa naklonil nad myslánku ako už niekoľkokrát v ten deň a tentoraz o niečo hladšie dopadol na mäkký trávnik uprostred toho istého trávnika, ako na začiatku. Rozdiel bol ten, že tentoraz bol večer a priestor okolo neho bol osvetlený množstvom kúzelných fakieľ. Pohľadom Severusa Snapea mohol sledovať, ako dve prakticky bezvládne telá dopadli na zem a tam zostali ležať. Trojčarodejnícky turnaj, uvedomil si okamžite, pretože už videl nejaké spomienky z minulých úloh a hlavne, Severus ho varoval, že záver celého súťažného klania nebol práve najšťastnejší.
Ako dlho bol mimo realitu? Netušil. Pohľad na hodinky bol po návrate z minulosti tým posledným, čo ho zaujímalo. Videl smrť svojho spolužiaka, vlastný neúspešný pokus o samovraždu, Snapea, ktorý mu v tom včas zabránil a navrhol mu niečo, čo by sa dalo nazvať prímerím, hodiny nitrobrany, vrátane tej, kde si užíval cruciatus skrz víziu zas a znova, a napokon jeho stretnutie so Snapeom zakončené letmým bozkom.
Nemusel sa veľmi namáhať, aby si uvedomil, že to bol ich prvý spoločný bozk a prekvapivo, ho to nijako nepoburovalo. Bolo to... zvláštne, sledovať ich počínanie ako tretia osoba, ako nezaujatý pozorovateľ. Mohol vidieť, ako sa Harryho jeho telo jemne zachvelo pri každom Severusovom dotyku i to, aký bol Severus nervózny z toho, čo sa chystal urobiť.
Ale urobil to. Opatrne... jemne... až by sa dalo povedať, že nežne, hoci ten bozk bol príliš krátky na to, aby to mohol navonok posúdiť. Vlastne si nespomínal, kedy naposledy takto niekto pobozkal jeho. Ak teda vôbec... I keď... toto bol jeho život, či nie? Či to nie je ten dôvod, pre ktorý s ním Severus zdieľa svoje spomienky? Možno sa to naozaj všetko mohlo zmeniť a oni dvaja k sebe jednoducho patrili.
Všetko to bolo také zamotané, až ho z toho rozbolela hlava. Kiežby si tak mohol spomenúť! Kiežby on sám mohol vyvolať späť pocity, ktoré ho v tú noc pohltili. Chcel vedieť, ako sa cítil, keď sa jeho pery spojili so Severusovými. Chcel vedieť, aké by to bolo, keby to bolo viac, než len bozk...
Prebral sa zo zamyslenia a uvedomil si, že je už naozaj veľmi neskoro a mal by ísť späť. Vedel však i to, že po tom všetkom sa mu bude zaspávať len veľmi ťažko. Napriek tomu zamieril ku schodom a v mieste, kde predpokladal vypínač na svetlo, siahol do prázdna. Rozhliadol sa okolo seba, no nikde žiaden nevidel a došlo mu, že všetko v tomto dome funguje len vďaka mágii. No on teraz žiadnu nemá, či áno? Prečo inak by nevidel školu a... Pokrútil nad tým hlavou a vyšiel po schodoch na poschodie. Bezpečne našiel druhé dvere vľavo, ako vravel Severus, no pred nimi zaváhal. Pohľadom zablúdil k ďalším dverám na chodbe, odhadujúc, kam asi môžu viesť. A kde asi spí Severus?
Sotva sa pri tej myšlienke pristihol, preľakol sa. Avšak nebol by to on, keby ju hneď zaplašil a nepodľahol pokušeniu, že? A tak po špičkách zamieril k prvým dverám, ktoré videl. Opatrne ich otvoril a nakukol dnu. Bola to kúpeľna.
Za ďalšími, do ktorých nakukol, sa skrývala ďalšia spálňa, no k jeho sklamaniu, bola prázdna.
Až tretie dvere mu poskytli výhľad na osobu, ktorú hľadal. Severus ležal chrbtom k nemu a slabé svetlo mesiaca osvetľovalo jeho siluetu, zakrytú tenkou prikrývkou. V tichu k nemu doliehali zvuky spokojného oddychovania a on sa opäť pristihol pri pomyslení na to, aké by to bolo, usínať po Severusovom boku.
"Nemôžeš spať?" vytrhol ho zo zamyslenia tichý hlas a Harry od ľaku doslova nadskočil.
"Ja...prepáč, nechcel som ťa zobudiť. Vážne, ja len... asi som zablúdil, alebo čo," jachtal náhlivo a snažil sa urýchlene dostať z izby, no Severus bol rýchlejší a než sa mu to podarilo, miestnosť ožiarilo mäkké svetlo vychádzajúce z nočnej lampičky pri posteli.
"Budeš tam stáť ako hlúpák ešte dlho, alebo pôjdeš dnu?" spýtal sa Severus posmešne a rukou ukázal na voľný kúsok postele, ktorý doslova ponúkal Harryho, aby sa posadil.
"Si unavený. Nechcem ťa rušiť," zamumlal Harry a preklínal sám seba za to, že sa proste len nezavrel do izby, v ktorej mal nocovať.
"Nespal som. Vlastne som čakal, že prídeš," pokrčil ramenami Severus a pohodlne sa oprel o čelo postele.
"Ako si to mohol vedieť?" zapochyboval a podišiel bližšie, až stál tesne pri posteli.
"Zabúdaš, že v tejto chvíli ťa poznám lepšie, než ty sám seba," usmial sa Severus mierne a natiahol k nemu ruku tak, že sa prstami jemne dotkol jeho ruky. "Mrzí ma, že to musíš všetko prežívať znovu," povzdychol si.
"Je to jediný spôsob, ako obnoviť moje spomienky, či nie?" namietol Harry.
"Možno áno, a možno nie. Nie je veľa situácií, v ktorých by som si nevedel rady, ale toto je jedna z nich. Neviem, či to bude k niečomu dobré," pripustil Severus úprimne, bez akéhokoľvek sarkazmu či irónie v hlase.
"Ak aj nie, aspoň zistím, kto vlastne si," pokrčil ramenami Harry, no neodvážil sa na Severusa pozrieť.
"I keď je to malá útecha, je to aspoň niečo," pripustil Severus a náhle bez upozornenia vstal z postele, mieriac ku kúpeľni, ktorá s izbou susedila. V mihu sa vrátil s fľaštičkou naplnenou lektvarom až po okraj a podal ju Harrymu.
"Malo by ťa to zbaviť tej bolesti hlavy a pomôcť zaspať," vysvetlil, keď zachytil Harryho spýtavý a pochybovačný pohľad.
"Vieš, že to chutí odporne?" spýtal sa Harry, keď lektvar vypil a podal Severusovi prázdnu fľaštičku.
"Áno, som si toho faktu vedomý," pripustil a posadil sa za Harryho, aby mu vzápätí začal jemne, ale presnými skúsenými pohybmi masírovať krk. Ten na chvíľu ustrnul, no potom sa jeho dotyku poddal.
"To je..." hlesol Harry ako v mrákotách a slastne privieral oči, keď z neho vďaka Severusovej masáži začalo opadávať napätie a on sa konečne uvoľnil.
"Áno?" spýtal sa Severus zastretým hlasom, neprestávajúc v začatej činnosti.
"Povedal by som, že sa to dá nazvať účinnou manipuláciou," zamumlal Harry, no neurobil nič, aby sa od neho odtiahol.
"Možno," uškrnul sa Severus, ktorý sa musel veľmi premáhať, aby zostalo len pri uvoľňujúcej masáži. Obzvlášť keď sa mladší muž uvoľnil natoľko, že sa oňho oprel a pomaly zaspával.
"Harry?" oslovil ho potichu.
"Hm...?" ozvalo sa takmer nečujne a jeho vnútrom sa rozlialo tak dávno nepoznané teplo. Pocit, ktorý v ňom nedokázal vyvolať nik, okrem jeho manžela.
Pomaly, aby ho nezobudil a nevyľakal, sa i on sám oprel o posteľ a pomaly, pomaličky, sa zosúval nižšie, až kým neležali jeden vedľa druhého.
Harryho prítomnosť Severusa upokojovala. Hľadel na jeho uvoľnenú tvár, rukou jemne prehrabával jeho čierne vlasy a premýšľal, kedy naposledy sa cítil tak dobre. Tak dobre, až konečne i na jeho viečka doľahla únava a konečne po náročnom dni zaspal. V tú noc nepotreboval lektvar, aby ho v snoch neprenasledovali tiene minulosti. V tú noc nepotreboval nič, pretože mal späť to najcennejšie, čo mu život dal.
Ách!
(nadin, 24. 2. 2010 15:56)