Na druhý pohľad: 13. Kapitola
Kapitola č.13: Zrúcanina
Harry sa zvedavo obzeral okolo seba, div si oči nevyočil pri pohľade na všetky tie novoty. Samozrejme, vďaka Hermione a dnešnej návšteve u Weasleyovcov si na mágiu už pomaly začal zvykať, ale až tu, v Prasinkách, naňho dýchla plnou silou.
"Vitaj v Prasinkách, Jeremy," privítala ho Hermiona s úsmevom a sledovala, ako fascinovane hľadí do výkladov najrozličnejších obchodov.
"Chceš sa tu porozhliadnuť? Možeme si dať u Rosmerty máslový ležák, než pojdeme za Severusom, navrhla, hoci v skutočnosti by sa najradšej rozbehla k hradu.
"To je v poriadku. Predpokladám, že toto miesto mi neutečie," zhodnotil jej spoločník. "Mali by sme ísť za Snapeom skor, než ma opustí odvaha," zamrmlal, na čo sa Hermiona naozaj od srdca zasmiala.
"Čo je? Čo som povedal?" nechápal a Hermionin výbuch zosilnel.
"Ty a... stratiť odvahu?" jachtala, snažiac sa dostať svoj dych opäť pod kontrolu. "To je naozaj vtip," dodala a z kútikov očí si zotrela slzy, ktoré jej vytryskli. "Ty si vždy bol ten najstatočnejší človek, akého som kedy poznala. Teda, ty a Severus. Neviem, ktorý z vás dvoch bol horší, keď šlo o záchraniu niečieho života. Uznávam, ty si sa do toho vrhal vždy po hlave, zatiaľ čo on, zvyčajne, situáciu najprv analyzoval a svojim zmijozelským sposobom uvážil," vysvetľovala, vedúc ho chodníčkom k hradu, ktorý sa týčil pred nimi.
"Ja a vrhať sa do niečoho po hlave?" zapochyboval Harry a zmätene hľadel na cieľ ich cesty.
"Isteže. Severus to naozaj neznášal a neraz ste sa kvoli tomu naozaj škaredo pohádali, ale napokon... obom vám šlo o tú istú vec, takže to bolo jedno," odvetila a vychutnávala si prechádzku krásnou prírodou obkolesujúcou okolie hradu.
"Nie je to nádhera?" nadhodila po chvíli, keď sa zhlboka nadýchla sviežeho letného vzduchu, ktorý voňal rozkvitnutými kvetinami a čerstvou trávou.
"No... áno," pripustil Harry váhavo. "Ehm... asi to bude znieť hlúpo, ale prečo ideme k tej zrúcanine? Myslel som, že ideme do Bradavíc," dodal a Hermiona akoby v tej chvíli dostala dobre mierenú facku.
"Povedal si... zrúcaninu?" zopakovala priškrteným hlasom a pozrela smerom k hradu.
"No, áno. Je to len pár starých kameňov, obrastených machom... Nevravím, že sa mi takéto miesta nepáčia, to nie. Len ma to prekvapilo," pokrčil ramenami pokojne.
"Aha, jasné. Počuj... možno by si ma mal počkať tamto pri jazere. Vidíš ho, však?" uisťovala sa.
"Jazerom by som to síce nenazval, ale ako myslíš. ty si tu šéf," uškrnul sa. "A kam pojdeš ty?" zaujímal sa.
"Ja... ja len privediem Severusa," odpovedala. "On má občas taký zvyk skrývať sa medzi tými troskami, vieš. Bude to rýchlejšie, keď pojdem sama a zistím, akú má náladu," klamala pohotovo a s tým zanechala zmäteného Harryho odísť k jazeru.
"Merlin nás ochraňuj," zamumlala si popod nos a takmer sa rozbehla smerom k hradu.
Do riaditeľne vtrhla bez zaklopania ako veľká voda, za čo si od Severusa vyslúžila naozaj zdrvujúci pohľad.
"Nenaučili vás klopať, slečna Grangerová?" zavrčal, no ona ten štipľavý ironický tón ignorovala.
"Potrebujem s tebou hovoriť! A to hneď teraz!" riekla odhodlane.
"Ak si mi prišla vynadať za to, ako som sa správal u Weasleyovcov, možeš si to odpustiť a vrátiť sa tam, odkiaľ si práve prišla," odpovedal s rukami prekríženými na prsiach a nepreniknuteľným, temným pohľadom.
"Ronald Weasley može byť rád, že z neho po tvojom prejave nezostal len mastný fľak na stene. Keby si mu jednu vrazil, nebolela by teraz ruka mňa," usmiala sa smutne a obaja sa premeriavali skúmavými pohľadmi.
"Bolí to veľmi?" spýtal sa s neskrývaným pobavením.
"Nie tak, ako jeho urazená pýcha," odvetila pokojnejšie. "Si v poriadku? To, čo vravel..."
"Vravel nevyspelý pubertiak, ktorého mozog nedosiahol ani štádia, kedy si je schopný sám otrieť pocintanú bradu. Takí ako on si nezaslúžia pozornosť, ktorá sa im venuje práve vďaka podobným škandálom, ako dnes."
"Súhlasím. A ďakujem, za podporu. Ale kvoli tomu som za tebou neprišla," povzdychla si a oprela sa o najbližšiu stoličku, hľadajúc nejakú oporu, než mu to povie.
"Tak o čo ide?" spýtal sa zmierlivejšie.
"O Harryho. Po tom, čo sa stalo u Weasleyovcov, s tebou chcel hovoriť," začala Hermiona a v duchu premýšľala, aká je šanca, že sa mýli. Všimla si, ako Severus stuhol a vyčkával, čo povie ďalej.
"Nemusíš sa báť, žeby veril tomu, čo vravel Ron. Čo- to som mu už vysvetlila, ale ty si jediný, ktorý mu to može vysvetliť všetko od začiatku. Povedala som mu to a on súhlasil, že ťa vypočuje. Vlastne... prišiel so mnou," priznala potichšie.
"Aha," ozval sa Severus a zamyslene dosadol do svojho kresla. "A čo čaká, že mu poviem? Pravdu o tom, že som vrah? O všetkých tých zverstvách, ktoré som ako smrtijed musel vykonávať a zúčastňovať sa ich? Či o tom, ako som ho nenávidel, a ako nenávidel on mňa predtým, než sa to medzi nami zmenilo?" spýtal sa trpko.
"Vieš, že raz mu to všetko budeš musieť povedať a keď nie, zistí to sám. Určite sa nájde minimálne jeden ďalší idiot ako Ron, ktorý by sa mu mohol snažiť nahovoriť nezmysly. Ale ja sa skor obávam niečoho iného. Obávam sa, že budeš musieť ísť za Harrym von," zamumlala a na krátky okamih Severus nechápal, ako to myslí.
"Cestou sem... šli sme pešo z Prasiniek," vysvetľovala, "sa ma Harry spýtal, prečo ideme k zrúcanine, namiesto do Bradavíc," dokončila s neskrývanou ľútosťou a Severusova tvár zbledla ešte viac, než zvyčajne, keď konečne pochopil.
"Nie je možné, aby jeho strata pamäte súvisela so stratou magických schopností," zamračil sa Severus. "Počul som len o zriedkavých prípadoch, kedy sa mágia kúzelníka stala nestálou, či zoslabla, až sa z neho stal moták, ale mudla? Jeho život bol predsa celý prepojený s našim svetom! Je nemožné, aby to všetko len tak zmizlo! Vídal Bradavice dnes a denne a teraz..." rozhorčšoval sa Severus a v spodnom tóne jeho hlasu mohla Hermiona zachytiť náznak obáv a zúfalstva.
"A teraz z neho vidí len zrúcaninu," dokončila zaňho rovnako skľúčene. "Možno... možno je to len dočasný stav, rovnako ako jeho pamäť. Musíme mu pomocť si spomenúť a znovu bude ako kedysi," skúsila, ako keď sa topiaci chytá i toho posledného stebielka nádeje.
"Obávam sa, že také ľahké to nebude," zašomral Severus rezignovane. "Kde je?"
"Pri jazere. Aj keď... on vidí len akýsi močiar, zrejme nie príliš vábny," odvetila a mlčky ho sledovala, ako obišiel stol a zamieril ku dverám.
"Myslím, že ho vezmem niekam, kde sa budeme mocť nerušene porozprávať. Bude to zrejme na dlho," povzdychol si.
"Dúfam, že to spolu nejako vyriešite," zavolala za ním skor, než sa definitívne zavreli dvere a ona osamela so skupinkou zvedavých riaditeľských portrétov.
"Citrónovú bzučalku, moja drahá?" ponúkol ju Albus s neikdy neutíchajúcim úsmevom, nad ktorým len nechápavo pokrútila hlavou. Ako to ten starý muž dokázal?
Komentáre
Prehľad komentárov
Harry bez mágie!! Severus mu pomáhaj!!!
Zas krásna kapitolka!!!!!
Zbadala som sa v odkazoch... Ďakujem!!!!
...
( Eressië , 22. 2. 2010 12:29)oh, chudák harry...týmto si ma skutočne dostala :( zato pevne verím, že sa to vyrieši, že sa mu vráti pamäť a budú opäť spolu so Severusom, raz a navždy :)
toto ma dorazilo!
(nadin, 22. 2. 2010 16:45)