Na druhý pohľad - 33. kapitola
33. kapitola
Už nie sama...
Hermiona s tichým povzdychom odložila knihu a rozhodla sa využiť toho, že slnko na oblohe bolo stále ešte hrejivé a prejsť sa trochu na čerstvom vzduchu. Po pravde, nebavilo ju byť zavretá za chladnými múrmi hradu, no nemohla tam nechať Severusa samého. Najmä teraz nie, pomyslela si v duchu.
Cestou k Hagridovej chalupe a k okraju Zakázaného lesa, kam mala namierené, premýšľala, ako sa veci zmenia so začiatkom nového školského roku. Odíde ďalší človek, ktorý podľa jej názoru bol neoddeliteľnou súčasťou Bradavíc. Od svojho prvého ročníku bol Hagid jej priateľom a tak ako Brumbál, McGonagallová, Severus a mnoho ďalších profesorov, tvoril i on to, čo mohla nazývať svojim domovom. Lenže čím dlhšie tu bola, tým väčšie zmeny sa udiali a ona postupne prichádzala o svoje ilúzie o tom, že Bradavice sa nikdy nezmenia. Pretože sa zmenili... a veľmi.
Bola natoľko pohrúžená do svojich úvah, že si prítomnosť ďalšej osoby vo svojej blízkosti uvedomila až v okamihu, keď ju zozadu chytili čiesi ruky a jej nohy sa razom odlepili od zeme. Prekvapene vykríkla, no keď sa svet okolo nej začal točiť a ona si uvedomila, kto je ten opovážlivec, ktorý ju takto prepadol, na tvári sa jej usadil úsmev.
„Charlie!“ vykríkla, keď sa jej už naozaj začala motať hlava a to málo stačilo k tomu, aby ju skutočne pustil. Teda, nie pustil ako pustil, ale opatrne, akoby bola z najcennejšieho porcelánu, ju postavil na zem priamo pred seba a nepustil ju, ani keď sa k nemu rozžiarene otočila.
„Kde sa tu berieš?“ spýtala sa prekvapene, no nemohla povedať, žeby ju jeho prítomnosť netešila. Namiesto odpovede sa k nej naklonil a pobozkal ju.
„Už som to bez teba nemohol vydržať. Chýbala si mi,“ odpovedal prosto a z jeho očí vyžarovala radosť a spokojnosť, keď ju mal vo svojom náručí.
„Aj ty mne,“ odvetila a tvár jej zaliala jemná červeň.
„Čo robíš tak blízko lesa? Nie je to tu bezpečné,“ zamračil sa náhle, keď si uvedomil, kam viedli jej kroky.
„Ále, chcela som zájsť na kus reči k divožienkam,“ uškrnula sa Hermiona a natiahla ruku k jeho čelu, po ktorom ho pohladkala so zámerom zahnať ten zamračený výraz. „Nechcela som ísť do lesa,“ uistila ho. „To len... staré spomienky, vieš,“ vysvetlila potichu a vďačne sa oprela o jeho hruď, keď sa jeho mocné paže opäť ovinuli okolo jej tela.
„Rozumiem. Tak čo keby si nad nimi prestala rozjímať a ukázala mi môj nový domov?“ zmenil tému, ukazujúc na Hagridovu chalupu.
„Počkaj! Ty chceš bývať v jeho dome?“ spýtala sa prekvapene.
„Samozrejme! Vari si len nemám rozložiť stan tuto na kraji lesa?“ doberal si ju s úsmevom.
“Vieš dobre, že v hrade je miesta viac než dosť,“ odvetila sklamane.
„V hrade? No ja neviem... Má to nejaké výhody?“ spýtal sa s nevinným výrazom, s rukou okolo jej pása, kráčajúc s Hermionou po boku k chalupe.
„No, okrem toho, že môj byt bude len kúsok od toho tvojho a že nebudeš musieť prechádzať celými pozemkami, keď sa budeš chcieť najesť s ostatnými...“
„Hm... no neviem, neviem... Ten výhľad na les od Hagrida...“ začal naoko váhavo.
„Som si istá, že pokiaľ ide o výhľad, môžem sa postarať o to, aby si neľutoval,“ usmiala sa tajomne.
„Ale, ale, pani profesorka. Zdá sa mi to, alebo sa ma práve pokúšate zvádzať?“ oplatil jej s potešeným úsmevom a zastavil sa, aby si ju k sebe opäť pritiahol do náručia a mohol ju znovu pobozkať.
„Vaši učitelia museli byť potešení vašou výbornou schopnosťou dedukcie, pán Weasley,“ odpovedala hraným učiteľským tónom a rukou mu prehrabla husté, ohnivo červené vlasy, ktoré v slnečnom svite akoby lemovala zlatá svätožiara. Kochala sa pohľadom na jeho opálenú pleť a blízkosť jeho svalnatého tela ju neskutočne vzrušovala.
„Premýšľala si už, kedy o nás povieme ostatným?“ spýtal sa znenazdajky a na Hermioninej tvári sa usadil zamyslený výraz.
„Severus niečo tuší, aj keď som mu to nepotvrdila,“ pripustila potichu.
„Stretol som dnes Remusa a tomu to bolo tiež viac než jasné,“ pridal svojou troškou i Charlie a posadil sa pod strom, vedľa ktorého stáli, naznačujúc, aby sa k nemu pridala. Bez otáľania tak učinila a spokojne sa oňho oprela.
„Zrejme to aj tak už podaktorí tušia,“ povedala zamyslene Hermiona.
„Neviem, prečo tak úzkostlivo trváš na tom, že to nik nesmie vedieť,“ Charlieho hlas znel sklamane. „Niekedy mi to pripadá, akoby si sa za mňa hanbila, alebo čo.“
Toto priznanie Hermionu prinútilo prudko sa k nemu otočiť.
„Tak to nie je! Nemám sa za čo hanbiť! Som šťastná, že som s tebou, len...“ uisťovala ho náhle.
„Len?“ spýtal sa jemne.
„Bojím sa, ako to prijme tvoja rodina. Predsa len, po tom, čo bolo medzi mnou a Ronom...“ neisto pokrčila ramenami.
„Všetci chápu, že medzi vami to nedopadlo tak, ako by si želali, ale myslím, že dobre vieš, ako ťa majú radi. Pochybujem o tom, žeby nám niekto chcel stáť v ceste. Teda, možno okrem Rona, ale s tým si poradím,“ uistil ju.
„Ja viem,“ povzdychla si skľúčene. „No zdá sa mi trochu nefér, teraz, keď Harry a Severus prechádzajú týmto zložitým obdobím. Sú to moji priatelia a nemôžem sa naplno radovať, keď sa oni trápia,“ pripustila pošepky a jej pohľad smeroval do zeme. Jemne jej prstom dvihol bradu a prinútil ju pozrieť mu do očí.
„Ak sú tvoji skutoční priatelia, určite by chceli, aby si bola šťastná bez ohľadu na to, čo práve zažívajú oni. Nemal som možnosť spoznať Severusa tak, ako ho poznáš ty, ale podľa tvojho rozprávania som si istý, že by si len oddychol, keby vedel, že si v dobrých rukách,“ dohováral jej tichým, avšak rozhodným hlasom. Mlčky prikývla, no v jej očiach sa stále ešte zračila neistota.
„Hermiona... Viem, že ti nemôžem ponúknuť všetko to, čo by si si zaslúžila, ale... naozaj ťa milujem a nechcem vo svojom živote už byť s nikým iným, než s tebou,“ pokračoval mierne roztraseným hlasom a Hermionine oči sa rozšírili údivom.
„Charlie...“ hlesla, no on jej priložil prst na ústa, aby ju umlčal a druhou, voľnou rukou, siahol do vrecka svojej vesty z dračej kože. „Vieš lepšie, než ktokoľvek iný, čo pre mňa až doteraz predstavovala práca v rezervácii. Vieš, ako mi na nej záležalo... no na tebe mi záleží viac. Ak byť s tebou znamená to, že sa natrvalo usadím tu v tejto chajde, alebo sa zavriem medzi múry Bradavíc... urobím to! Urobím, pretože ťa nikdy v živote nechcem stratiť. A nechcem už tajiť, že mojim šťastím si práve ty,“ pokračoval ďalej a ona medzitým len niekoľkokrát zalapala po dychu.
„Myslíš to... ty chceš...“ jachtala prekvapene.
„Áno, chce! Chcem, aby si sa stala mojou ženou, Hermiona. Chcem, aby si bola mojou... už navždy,“ zašepkal keď sa k nej naklonil a do roztrasených rúk jej vložil malú otvorenú krabičku, ukrývajúcu prstienok z bieleho zlata, s drobným rubínovým očkom uprostred. „Vezmeš si ma?“ spýtal sa nežne a nervózne čakal, kým sa z toho šoku spamätá.
„Áno...“ hlesla skoro nečujne, no vzápätí to zopakovala ešte aspoň trikrát, než sa mu nadšene hodila okolo krku a od šťastia sa rozplakala.
„Ehm... prepáčte, že ruším,“ ozval sa za nimi váhavý hlas a obaja k nemu prekvapene vzhliadli.
„Remus?“ zvolali dvojhlasne a namiesto, aby sa nad ich svornou reakciou pousmial, zamračil sa viac, než už bol. Všimol si Hermionine slzy.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa ustarane, na čo si dvojica vymenila nechápavé pohľady. Charlie si až vtedy všimol, že jej tvár je zmáčaná slzami a jemne jej ich prstom zotrel.
„Dúfam, že to boli len slzy šťastia a nie hrôzy z toho, že si práve súhlasila s mojou ponukou,“ doberal si ju jemne, za čo si vyslúžil mierne podpichnutie pod rebrá.
„Samozrejme, že šťastia, hlupáčik!“ uistila ho a otočila sa k Remusovi. „Práve ma požiadal o ruku a ja som súhlasila,“ vysvetlila mu so šťastným úsmevom na tvári.
Remus chvíľu nechápavo hľadel z jedného na druhého, kým mu došlo, čo sa práve dozvedel.
„No... to ste to vzali pekne šupom,“ skonštatoval spokojne. „Blahoželám vám obom! Nech vám to šťastie vydrží!“ zablahoželal im úprimne. „Len ma mrzí, že túto chvíľu kazím,“ ospravedlnil sa mierne previnilo.
„Ale vôbec nie!“ uistili ho obaja a keďže už sa i tak stmievalo, rozhodli sa spoločne vrátiť do hradu.
„Tak ako dopadlo tvoje stretnutie s Harrym?“ spýtala sa Hermiona zvedavo.
„To je práve to, prečo som prišiel,“ povzdychol si starší muž znepokojene.
„Čo sa stalo?“ zneistela Hermiona a vymenila si ustaraný pohľad so svojim snúbencom.
„Harry vôbec neprišiel. Čakal som tam dobré dve hodiny a potom som prosil Toma, aby ma upozornil, keby ma hľadal, no celý deň sa ani neukázal,“ vysvetľoval. „Neviem, kde teraz býva, no keď som ho včera stretol, zmienil sa o tom, že ty a Severus viete, kde ho hľadať. A preto som tu. Ak nie je tu s vami, kde teda je? A prečo za mnou neprišiel, keď mi to sľúbil?“ spytoval sa na niečo, na čo ani jeden z trojice nepoznal odpoveď.
„Možno sa len zdržal v práci,“ navrhla Hermiona jedno z možných riešení. „Je lekár a aj na prvú schôdzku so mnou meškal viac, než hodinu,“ snažila sa zmierniť ich obavy, no samotnú to znepokojovalo. „Zájdem za ním!“ rozhodla sa náhle, čím prekvapila oboch mužov, ktorí ju sprevádzali.
„Čo tým myslíš, Hermiona?“ spýtal sa Charlie nesúhlasne.
„Viem, kde Harry býva. Zájdem za ním a uistím sa, že je v poriadku. Ak nebude doma, viem kde pracuje,“ vysvetlila okamžite svoj plán. „Môžeš ísť so mnou,“ dodala, keď zbadala jeho nesúhlasný pohľad.
„S tým sa počíta,“ odvrkol, dávajúc jasne najavo, žeby šiel, i keby mu to nechcela dovoliť.
„Remus, informuj prosím Severusa a dohliadni na to, aby počkal, kým sa mu neozvem!“ požiadala ešte Remusa a s tým už prakticky bežala, s Charliem v závese, cez školské pozemky, k hranici prenášania.
„Iste, len ma so Snapeom nechajte osamote, keď mu poviem, že Harry zase zmizol,“ povzdychol si Remus a zamieril, ako mu bolo povedané, do riaditeľne, aby našiel Severusa.
Komentáre
Prehľad komentárov
Takže nejenže jsem se dneska dočkala pokračování HP/DM ale i této povídky! Jupí! =D Tak se mi to líbí =D
Kapitolka byla pěkná, velmi se mi líbila - Hermionu konečně potkalo štěstí, bude se vdávat - no, rozhodně jí to přeju.
Konec kapitolky byl takový tajemný... copak se asi zase stalo?! =D
http://glorilian.sblog.cz
(Glorilian, 17. 3. 2010 20:34)