Na druhý pohľad - 32. kapitola
32. kapitola
Stretnutie v Šikmej uličke
Remus si so spokojným úsmevom na perách kráčal cez bradavické pozemky až k hranici, odkiaľ bolo možné sa premiestniť. Na každom kroku naňho dýchala minulosť, hoci nie vždy to boli spomienky len naplnené šťastím.
Od chvíle, čo sem prišiel prvýkrát, stali sa Bradavice, tak ako pre mnohých iných, aj jeho domovom. Vďaka ústretovému prístupu Albusa Brumbála sa mohol začleniť do kolektívu a nemusel sa báť, že bude zavrhnutý. Veď napokon... jeho stav zblížil jeho, Jamesa, Siriusa a paradoxne i Červíčka viac, než predtým.
Zažil tu šťastné, i menej príjemné okamihy, no napriek tomu sa dnes po dlhých rokoch vrátil konečne domov. Nechápal, ako mohol byť tak dlho mimo, ale až teraz, opäť tu, sa cítil zase celý. Lenže keď to všetko skončilo... po vojne... nemohol zostať. Nie, keď toľko skvelých ľudí padlo. Nie, keď pri každom kroku tadiaľto naňho hľadelo toľko nemých tvári. Tvárí, ktoré už nikdy nič nepovedia, pretože na tomto mieste bola ich životná púť zakončená tým najhorším možným spôsobom. A pri pomyslení, že medzi nimi je i ten, ktorého mal ako posledný z Pobertov, chrániť vlastným telom a dušou ako syna, nemohol inak, než utiecť.
Vedel, že to nebolo príliš nebelvírske a rozhodne sa to naňho nepodobalo, no stratil už všetkých, na ktorých mu kedy záležalo. Najprv James a Lilly, potom Sirius a Peter, hoci jeho zrada bolela viac kvôli jej dôsledkom, než kvôli Petrovi samotnému, a napokon... napokon stratil i Harryho, ktorý bol jeho poslednou rodinou. Nedokázal sa s jeho smrťou zmieriť a viac než dobre chápal Severusa, ktorý ani po toľkých rokoch nestrácal nádej.
Nik nevedel, kde sa po celé tie roky ukrýval, ani čím sa živil a čo robil. Nik, okrem Hermiony, ktorá sa rozhodla, že tak ako nenechala Severusa prepadnúť sa vo svojom zúfalstve až na samotné dno, nedovolí to ani jemu. Sprvu jej listy ignoroval, no bola vytrvalá a nevzdávala sa. Napokon, pod hrozbou, že ak to bude nutné, nájde si ho osobne, ho prinútila uistiť ju v krátkosti o tom, že je v poriadku a snaží sa usporiadať si nový život ďaleko od všetkých pripomienok toho, čo sa stalo. A potom už si písali pravidelne, o všetkom i o ničom.
Nemohol si sťažovať, žeby ho život, ktorý si zariadil, nebavil. Ale pokiaľ šlo o to, či ho aj naplňoval... Pracoval v mudlovskom kníhkupectve a žil pokojným životom, predpokladajúc, že takto to bude až do jeho smrti, keď nečakane prišla Hermionina ponuka na návrat do Bradavíc, a návrat k tomu, čo ho bavilo. Mohol znovu učiť. Znovu bez akýchkoľvek obmedzení používať kúzla a konečne čeliť tomu, pred čím tak zbabelo ušiel.
Sotva prekročil hranice, premiestnil sa do Šikmej uličky a spokojne sa sám pre seba usmial. Áno, už nebolo pochýb o tom, že bol doma. Patril sem a na tom nemohlo zmeniť ani tých niekoľko rokov, čo bol preč. A k tomu všetkému ako bonus, bol Harry spať! Mohlo ho hádam po tom všetkom stretnúť väčšie šťastie?
Kráčal smerom k Deravému kotli, keď mu cestu zastal vysoký muž. Jeho vysmiata tvár, ryšavé vlasy a priateľský výraz v tvári mu jasne vraveli, kto je to.
„Charlie!“ zvolal potešene.
„Remus Lupin! Človeče, kde sa tu berieš?“ pozdravil chlapík zvesela a mierne ho potľapkal po ramene. A hoci jeho sila nebola taká veľká, ako Hagridovi, i tak sa pod tým dotykom trochu prehol. Predsa len, Charlie Weasley, nebol žiaden trpaslík a vďaka niekoľkoročnej práci v dračej rezervácii mal veru sily dostatok.
„Ja? No... povedal som si, že by bolo na čase vás tu trochu skontrolovať. Vieš, tak preventívne,“ odvetil Remus s tajomným úsmevom.
„Takže prijmeš to miesto v Bradaviciach?“ spýtal sa Charlie a Remus musel len žasnúť nad jeho informovanosťou. Jeho prekvapenie sa zjavne zračilo i na jeho tvári, pretože Charlie sa rozosmial.
„Hermiona mi spomínala,“ vysvetlil náhle a Remus chápavo prikývol. „Vlastne sa v Bradaviciach budeme stretávať častejšie. Trochu sme si s Hagridom vymenili úlohy a kým on zostal v Rumunsku namiesto mňa, ja ho zastúpim v škole,“ pripustil nesmelo.
„Téda, to sú mi ale novinky!“ začudoval sa nadšene starší muž. „Ale nepokúšaj sa mi nahovoriť, že ťa proste len omrzelo krotiť draky. Že ona je v tom nejaká ta dračica v ľudskom tele?“ doberal si ho.
„No... aj tak by sa to dalo povedať. Myslím, že označenie dračica sa k nej celkom hodí,“ uchechtol sa.
„Veru, po tom, čo dnes predviedla v riaditeľni, o tom nepochybujem. No, som rád, že k sebe Hermiona konečne našla niekoho, kto si ju zaslúži,“ uznal súhlasne.
„Počkaj! Ako vieš, že...“
„Ale no tak! Nie som včerajší, Charlie! Vieš, aj ja som kedysi býval mladší a možno to bude znieť neuveriteľne, aj ja som sa kedysi zamiloval. Ver mi, príznaky sú vždy rovnaké,“ uškrnul sa. „Ale privádza ma to na otázku... Čo na to Ron?“
„Ron? Vlastne... nik o tom zatiaľ nevie. A pokiaľ ide o neho a o Hermionu... Je to môj brat, takže to nebude jednoduché,“ zaváhal Charlie. „Ale nebyť to moja vlastná krv, dostal by poriadnu príučku za to, ako sa k nej zachoval. Naozaj nechápem, po kom podedil takú strašnú povahu. Dokonca aj Percy sa trochu skľudnil, a že s ním bol kríž,“ povzdychol si.
„No čo, každý sme nejaký,“ pokrčil ramenami Remus. „Som rád, že som ťa stretol, ale ak teraz dovolíš, mám sa s niekým stretnúť a obávam sa, že už teraz meškám,“ ospravedlňoval sa náhlivo a pokukoval po mudlovských hodinách, ktoré zo zvyku nosil na svojom zápästí.
„Jasné, nechcel som zdržiavať. Veď sa uvidíme v Bradaviciciach. Tak teda, pekný deň!“ zaželal Charlie a zamieril smerom, ktorým mal predtým namierené.
„Aj tebe. A pozdrav doma!“ zavolal ešte za ním Remus a s tým pridal do kroku, mieriac k Deravému kotli.
Hermiona váhavo odchýlila už tak mierne pootvorené dvere a nakukla dnu.
„Severus? Smiem ísť ďalej?“ spýtala sa nesmelo.
„Odišla by si, keby som povedal nie?“ ozval sa rezignovaný hlas riaditeľa zo vzdialeného kresla pri krbe.
„Zrejme nie,“ pripustila placho. „Chcem si byť istá, že nie je nič, s čím by som ti mohla aspoň trochu pomôcť. A hlavne, že si v poriadku, pretože od včerajšieho večera sa obávam, že tomu tak nie je,“ začala, len čo za sebou zavrela dvere. Severus na to neodpovedal a tak sa s tichým povzdychom posadila do druhého kresla, oproti nemu.
„Tak čo sa včera stalo? Viem, že si bol s Harrym, tak sa mi nepokúšaj klamať. Navyše, podľa Remusa na tom Harry nebol včera večer o nič lepšie, než ty, keď si sa vrátil,“ nevydržala to už Hermiona a začala vyzvedať. Severus však i naďalej hľadel do miest, kde za dlhých zimných večerov horieval oheň a jeho pohľad bol Hermione veľmi dobre známy.
„Pohádali ste sa?“ skúsila to znovu, no opäť bezvýsledne. „Severus! Nemôžem ti pomôcť, ak so mnou nebudeš hovoriť! Uzavrieť sa do seba nie je riešením a ty to vieš! Tak čo? Zareagoval nejako negatívne na niečo v tvojich spomienkach? Či si dokonca spomenul?“ neustávala a z hlasu jej zaznievala mierna bezmoc.
„Harry si zrejme nikdy nespomenie,“ zamumlal Severus konečne, bez toho, aby čo i len zmenil smer svojho pohľadu.
„Ako to myslíš, že si nespomenie?“ nechápala a jej tvár sa zamračila.
„Tak, ako som to povedal. Harry pred dvanástimi rokmi skutočne zomrel a s ním i všetko, čo ho k nám pútalo. Spomienky, identita, mágia...“ vysvetľoval tichým, lež zlomeným hlasom.
„Nerozumiem tomu. Veď Harry predsa prežil!“ oponovala mu.
„Prežilo telo, ale Harryho duša... Bola príliš úzko spojená s tou Voldemortovou a presne podľa veštby sa stalo to, čo malo. Harry zomrel,“ odpovedal duto a jemu samotnému to znelo tak prázdno a nevýrazne.
„To ale... Predsa je možnosť, že sa mýliš! Harry videl len časť tvojich spomienok a nemal ešte dosť času, aby...“
„Dvanásť rokov je dosť dlhá doba na to, aby sa mu, minimálne v snoch, začali vracať čo i len útržky spomienok, ak by to šlo zvrátiť!“ oboril sa na ňu prudko, až v kresle nadskočila.
„Ale...“
„Žiadne ALE tu už nie je, Hermiona. Pochop to už konečne! Muž, ktorého sme naši, je Jerremy Martin a ten nemá s Harrym, okrem vzhľadu, nič spoločné. My všetci v ňom stále vidíme Harryho a on má pravdu, keď tvrdí, že toto sa nezmení. Stále ho považujeme za Harryho...“ povzdychol si.
„Rozumiem,“ prikývla náhle Hermiona, ktorá si dala dve a dve dohromady prekvapivo rýchlo. „To si myslel tým, že nás už nechce vidieť. Myslí si, že kvôli jeho vzhľadu v ňom nevidíme to, kým skutočne je a budeme ho stále považovať za toho, kým bol kedysi,“ vyslovila svoje úvahy nahlas.
„Neviem, či sa to týkalo vás všetkých, ale o moju blízkosť rozhodne nestál,“ zamumlal Severus sklamane.
„Tak o tom vážne pochybujem!“ bránila Hermiona tentoraz Harryho.
„Nie som idiot, Hermiona! Povedal to dosť jasne. Viem, kedy niekde nie som vítaný!“ zavrčal a konečne vstal zo svojho kresla a začal prechádzať sem a tam po miestnosti.
„A to to len tak necháš? Po tom všetkom, čím si si kvôli nemu prešiel?“ nechápala Hermiona.
„A čo mám asi tak robiť? Tvrdí, že milujem len prelud, ktorý vidím v jeho tele a prekvapivo, má pravdu,“ zamumlal frustrovane.
„Možno teraz to tak vidíte obaja, ale musí to tak naozaj byť?“ spýtala sa Hermiona nádejne. Nechápavo na ňu pozrel a tak s tichým povzdychom prešla až k nemu.
„Pozrie, viem, že si mal rád Harryho kvôli tomu, aký bol a nie kvôli tomu, ako vyzeral. Mal svoje chyby a mal svoje prednosti, samozrejme. Ale kto povedal, že rovnaké, alebo ešte lepšie vlastnosti nemôže mať i Jerremy? Pozri! Strávila som s ním dosť času na to, aby som vedela, že povahovo sa veľmi nezmenil. Je vyspelejší, samozrejme, azda trochu plachší, ale to môže byť tým, že sme preňho stále vcelku neznámi. Je stále rovnako srdečný a priateľský, obetavý a plus pre teba... vďaka práci, ktorej sa venuje, máte niečo spoločné. Kým pred dvanástimi rokmi vás dohromady zviedla snaha o porazenie Voldemorta, teraz by ste si mohli porozumieť vďaka svojim spoločným záujmom o výskum!“ navrhla s plachým úsmevom.
„Nemyslím, že by to bolo také jednoduché,“ odfrkol si posmešne.
„Jednoduché rozhodne nie. No nemyslím, že je to úplne beznádejné. Len musíš chcieť a pripustiť si, že Harry ktorého si poznal pred rokmi, nie je jediným, koho by si mohol milovať. Súčasný Harry sa trochu zmenil, no stále máte šancu nájsť cestu jeden k druhému. Len musíte chcieť,“ dohovárala mu mierne, hľadiac do tých bezodných čiernych studní naplnených beznádejou.
„Neviem, či to dokážem,“ pripustil vyhýbavo.
„Samozrejme, že dokážeš! Severus Snape sa predsa nikdy nevzdáva! Najmä nie toho, o čo mu stojí za to bojovať a ja nepochybujem, že toto za to stojí. Priala by som si, aby si sa konečne prestal trápiť a začal žiť zas naplno,“ povzdychla si.
„Kiežby to šlo,“ zamumlal zamyslene a na okamih medzi nimi zavládlo napäté ticho. „Ako si uspela s pánom Weasleym?“ spýtal sa znenazdajky, zámerne zmeniac tému.
„Charlie sa zastaví dnes večer, aby ti to povedal osobne, ale bol našim návrhom vcelku potešený,“ odpovedala o poznanie veselšie.
„O tom nepochybujem. Mám vymedziť nejaké konzultačné hodiny so zástupkyňou riaditeľa, aby mala dostatok času na vlastné súkromie?“ doberal si ju uštipačne.
„Máš snáď pocit, žeby som niekedy svoju prácu zanedbávala?“ spýtala sa naoko urazene.
„Nie, tak som to naozaj na mysli nemal,“ uistil ju zmierlivo a ich pohľady sa stretli. Rozumeli si. „Ďakujem,“ zamumlal potichu a ona chápavo prikývla. Konečne mohla odísť s pokojným svedomím a nechať riaditeľa užívať si svoj zaslúžený odpočinok.
Komentáre
Prehľad komentárov
Pěkná povídka, dobře napsaná. Líbí se mi, děj nevázne a navíc se teď nedá předvídat konec: vzpomene si nebo ne, budou se Sevem spolu či ne...
Těším se na další díly. =)
...
(Eressië, 15. 3. 2010 19:27)takže Charlie a Miona,.. nie zlé a Ronovi tak treba :P len dúfam, že Severus bude bojovať za svoju lásku, a že si aj Harry spomenie, alebo nech sa do seba zaľúbia takto :D opäť, aj ked je Harry už vlastne iná osoba :-)
http://glorilian.sblog.cz
(Glorilian, 16. 3. 2010 17:29)