Choď na obsah Choď na menu
 


Láska je slepá

22. 8. 2008

 

Láska je slepá

 

 

Obrázok     Schyľovalo sa k veľkej, rozhodujúcej bitke, ktorej výsledok mal výrazne ovplyvniť celú čarodejnícku komunitu. Severus Snape bol už pred rokmi odhalený ako zradca vo Voldemortovom kruhu Smrťožrútov a odvtedy jeho hlavnou úlohou bola ochrana Rokfortu. Albus ho z hradu nepustil skoro na krok, pretože mal oňho obavy. Nieže by sa o seba Severus nedokázal postarať aj sám, ale aj tak nemal kam ísť. Rokfort bol jeho jediným pravým domovom a tak si nesťažoval. Avšak v tejto bitve sa nemienil držať stranou. Ak mal zomrieť, bol rozhodnutý zobrať so sebou toľko Smrťožrútov, koľko mohol.

Boje zúrili na všetkých stranách a mladý čiernovlasý kúzelník pohľadom hľadal toho, kvôli komu toto všetko vypuklo. Harry Potter zrazu zastal tvárou v tvár Voldemortovi, aby konečne naplnili svoj osud. Ani jeden nemohol žiť, kým žil ten druhý. Harry sa nebál smrti. Bál sa len o tých, ktorých miloval. Dúfal, že toto všetko skončí a oni budú v bezpečí. Snažil sa ešte naposledy ich zazrieť. Ron a Hermiona bojovali bok po boku s Bellatrix a Luciusom, Dumbledora zamestnávalo päť ďalších smrťožrútov, no Harryho srdce takmer vyskočilo z hrude, keď zbadal kliatbu letiacu priamo na jeho profesora lektvarov. Severus ju nevidel. Nevidel ani Harryho pohľad a strach miesiaci sa s bolesťou v jeho smaragdových očiach, keď padal k zemi a zostal bezvládne ležať.

Ten pohľad vyvolal u Harryho zmes pocitov. Bolesť, hnev, smútok a hlavne prázdnotu. Akoby časť jeho zomrela so Severusom. Len čo si uvedomil dôvod, prečo sa toto všetko stalo, pocítil azda tú najväčšiu vlnu hnevu, akú kedy cítil a s vervou sa pustil do súboja s Voldemortom. Jeho číra zlosť riadila jeho útoky a netrvalo dlho, kým Voldemort padol mŕtvy a zostal ležať na zemi pokropenej množstvom krvi jeho nevinných obetí.

Čiernovlasý kúzelník sa neradoval z víťazstva, ktoré práve dosiahol. Nevnímal priateľov, ktorí ho objímali a blahoželali mu. Jeho myseľ bola zamestnaná jediným. Musel si byť istý, že mu nemôže pomôcť. Podišiel k telu ležiacemu v kaluži krvi, k telu pokrytom nespočetným množstvom rezných rán a modrín, nepochybne doplnených hromadou zlomenín. Roztrasenou rukou mu siahol na krk a snažil sa nahmatať pulz. Už takmer nedúfal, že sa mu to podarí, ale... bol tam. Veľmi slabý a nepravidelný, takmer nehmatateľný, ale Severus Snape stále žil.

„Vďaka Merlinovi, ty žiješ. Vydrž, Severus! Postarám sa o teba, len vydrž.“ šepkal skôr sám pre seba, aby sa upokojil. Padol na kolená do blata hneď vedľa tela a opatrne, aby mu neublížil ho vzal do náručia. Stálo ho to trochu námahy, ale podarilo sa mu postaviť a so zraneným telom dôjsť až k hranici prenášania, odkiaľ bez varovania zmizol.

Ocitol sa v potemnenej miestnosti s oknami skrytými za ťažkými zamatovými závesmi, kde väčšinu miesta zaberala úzka posteľ. Okrem nej tu bola len skriňa a písací stôl, ale Harry si nič okolo seba nevšímal. Položil svojho bývalého profesora do postele a jediným mávnutím prútika rozsvietil svetlá. Pohľad, ktorý sa mu naskytol mu vyrazil dych. Na tele toho muža nebolo azda jediné nezranené miesto a prikrývky pod ním boli už nasiaknuté krvou.

„Čo ti to urobili?“ povzdychol si zmučene a hoci nerád, na chvíľu ho nechal osamote. Ale len kým zabehol do svojej pracovne, kde uschovával zásoby lektvarov.

Vrátil sa s plnou náručou liečivých mastí, lektvarov proti bolesti, Kosťorastom, Murtlapovou masťou a Krv doplňujúcim lektvarom.

Tvár obávaného profesora bola bledšia než zvyčajne, za čo mohla obrovská strata krvi. Harrymu zabralo skoro dve hodiny, kým ošetril najhoršie zranenia. Dúfal, že sa mu podarilo ich vyliečiť natoľko, aby z toho neboli žiadne následky, aj keď jedným si nebol istý.

„Ako je na tom?“ ozval sa ustaraný hlas tesne za Harrym.

„Nie veľmi dobre. Je to horšie než som si myslel a obávam sa...“

„Čoho, chlapče?“ spýtal sa starec mierne a položil chlapcovi ruku na rameno.

„Nie som si istý, či ešte niekedy uvidí.“ dostal zo seba a jemne odkryl obväz zakrývajúci poranené oči, aby sa riaditeľ sám presvedčil o vážnosti tohto zranenia.

„To naozaj nevyzerá dobre, ale som si istý, že si nejako poradíš.“ chlácholil ho Dumbledore.

„Kiež by som vedel ako. Je to moja vina, mal som sa o Voldemorta postarať skôr. Nič z toho sa nemuselo stať a on by bol v poriadku.“ obviňoval sa mladý muž, bez ustania natierajúc rany liečivou masťou.

„Nie je to tvoja chyba a ver mi, ani Severus si to nemyslí.“

„O tom pochybujem. Nenávidí ma a ja sa mu nečudujem. Aj keď ma už len to pomyslenie strašne bolí.“ priznal.

„Stále ho máš rád?“

„Nikdy som ho neprestal milovať a nikdy neprestanem.“ povzdychol si.

„Daj to mu čas, chlapče. Uvidíš, že na každého sa raz šťastie usmeje.“ povzbudzoval ho Albus a zanechal svojho obľúbeného študenta, teraz dokonca priateľa, sediaceho pri posteli zraneného muža.

„Pane, smiem vás o niečo požiadať?“ zastavil ho chlapcov hlas.

„Áno, Harry?“

„Keď sa preberie, nepoviem mu, kto som. Myslíte, že by ste mi mohol pomôcť? Možno ak si získam jeho dôveru keď nebude vedieť, že som to ja...“

„Myslíš, že ťa potom prijme a on zmení svoj názor. Je to zaujímavý nápad, chlapče a budem veľmi dúfať, že ti to vyjde. Počítaj s mojou pomocou.“ uistil ho a konečne odišiel.

Harry presedel pri Snapeovej posteli celé hodiny a spomínal na tie roky, keď sa v škole vídali denne. Odvtedy ubehlo päť rokov, behom ktorých sa stretávali len na zasadaniach Fénixovho rádu, no Snape nevynechal jedinú príležitosť, aby Harryho neurazil a nepokoril. Ale on ho za to nemohol nenávidieť. Miloval ho, hoci si to dlho odmietal pripustiť. To, že sa mu páčia chlapci zistil asi v piatom ročníku, keď sa prvý krát vzrušil na hodine lektvarov. Snape naňho vtedy kričal ako vždy, ale bol tak blízko, že jeho vôňa opantala chlapcove zmysly a on to takmer nevydržal. Hneď po hodine zmizol na prvých záchodoch a musel si uľaviť. K vlastnému zdeseniu zistil, že pritom neustále myslel na toho umasteného netopiera.

Trvalo mu pár dní, kým si uvedomil, že umastený netopier vôbec nie je umastený, ale veľmi sexy profesor a oň po ňom neskutočne túži. Nikdy sa však ani len nepokúsil naznačiť mu to, pretože Snape vo svojej nenávisti neustal, ba zdalo sa, že si na Harrym vylieva svoju zlosť s oveľa väčším potešením než kedysi. Keď potom Harry dokončil školu, utiahol sa sem, do tohto jednoducho zariadeného domu a uzavrel sa pred svetom. Jedinými priateľmi boli Ron, Hermiona a Dumbledore. Len oni ho navštevovali a nenechali ho úplne podľahnúť samote. A Snape? Ten Harryho buď ignoroval, alebo ho ponižoval pri každej príležitosti. No po každom stretnutí sa chlapec vracal domov s veľkou hrčou, ktorá napínala jeho nohavice a v tichu svojej samoty sa ukájal, predstavujúc si svojho profesora ako láska jeho stoporený penis svojim horúcim jazykom a slastne pritom vzdychal.

Ubehlo niekoľko hodín a Snape bol stále v bezvedomí. Bolo to hlúpe, sedieť tu takto potichu, mať ho na dosah a nemôcť nič urobiť. Chcel ho držať za ruku, dotknúť sa jeho tváre a hladkať ho, ale nevedel, ako by Severus na jeho dotyky reagoval, keď sa preberie. Vstal teda z nepohodlnej stoličky, popreťahoval si stuhnuté svalstvo a nechajúc za sebou otvorené dvere prešiel do priestrannej knižnice. Na chvíľu zaváhal, ale napokon predsa len vytiahol objemný zväzok a vrátil sa s ním do spálne. Otvoril knihu na príslušnej stránke a premýšľal, či má alebo nemá čítať nahlas. Napokon sa rozhodol, že azda jeho učiteľ potrebuje vedieť, že nie je sám. Odkašlal si a začal:

 

Ne, k Léthé nechoď, nelisuj si lék
z oměje, jedovatý nápoj vinný,
a nestrp na svém čele polibek
rulíku, révy z vinic Proserpíny.
Z kuliček tisu nechtěj růženec,

ať není brouk anebo smrtihlav
tvou tesknou Psýché, ani noční výr
svědkem tvých tajných smutků nakonec.
Stín na stínu, jak příliš temný háv,
by bdělou úzkost duše oslepil.

Když melancholie tě přepadne,
jak liják z mraku náhle spuštěný,
jenž zvedá květům hlavy povadlé
a halí kopec jarní zelení,
syť smutek duhou v slané písčině,
rozmarnou pýchou oblých pivoněk,
svěžestí růže ráno na úbočí.
A když tě milá hněvem zahrne,
za ruku chyť ji, vyčítat si nech,
ponoř se hloub v ty dokonalé oči.

Provází krásu – krásu před smrtí,
a radost, jež si provždy na rtech hraje
s posledním sbohem – včelí bodnutí
měnící v jed, co bylo darem ráje.
Ba v samém středu chrámu rozkoše
melancholie za závoji trůní.
Uzří jí jenom ten, kdo na patře
radosti hrozny jemně drtit umí.
Tam s žezlem smutku duše najde ji
a bude její bledou trofejí.

 

Bola to jeho obľúbená báseň. Často, keď sa cítil osamelo, čítal si práve túto a myslel na to, aké by to mohlo byť. Milovať a byť milovaný. Áno, on miloval, ale jeho láska ním pohŕdala a nenávidela ho celou svojou dušou. Čo bolo horšie? Byť odmietnutý, či byť zavrhnutý? Mal ešte vôbec nádej?

Postava na posteli sa pohla a Harry bol v mihu na nohách.

„Lež pokojne, Severus. Si zranený, ale v bezpečí.“

„Kde som?“ zachrčal a bolo mu sotva rozumieť.
“Si v mojom dome, si tu v bezpečí. Pár dní tu zostaneš, kým sa zotavíš.“ vysvetľoval mu Harry a snažil sa zmeniť svoj hlas, aby ho profesor nespoznal.

„Kto ste?“ spýtal sa a natočil hlavu smerom, odkiaľ k nemu prichádzal hlas.

„To nie je dôležité. Teraz musíš odpočívať.“ vyhýbavo odvetil.

„Prečo do kotla nič nevidím? Čo si to so mnou porobil?“ zrúkol odrazu ranený a jeho ruka vystrelila k obväzu chrániacom jeho oči.

„Už som ti povedal, bol si zranený v boji a tvoje oči boli tiež zasiahnuté. Urobím, čo budem môcť, aby som ti pomohol, ale...“ zaváhal. Má mu povedať pravdu?

Nebolo to nutné. Severus Snape si presne domyslel to, čo zostalo nevyslovené a rezignovane padol späť do vankúšov. Je slepý. Možno už nikdy neuvidí svetlo, neuvidí nič okrem nepreniknuteľnej tmy, tej, ktorá ho obklopuje už teraz. Jeho pocity boli zmätené. Mal by byť šťastný, že prežil, tak prečo nebol? Nechcel už ďalej obývať tento svet a prežívať svoje každodenné trápenia a teraz... jeho slepota mala pribudnúť na zoznam jeho starostí. Aký zmysel vôbec jeho život mal? Bol len jedným z mnohých, ktorí otravovali životy iných a nemohol si pomôcť a pocítil neskutočnú túžbu zomrieť. V tom si spomenul na to, čo pred chvíľou počul. Boli to slová akejsi básne. Bola mu povedomá. Ach áno, Óda na melanchóliu, aká irónia. Čítaval si ju dosť často, keď trávil večery osamote vo svojich žalároch. Siahol po nej vždy, keď mal podobnú chuť načiahnuť sa do skrinky s lektvarmi po nejaký veľmi účinný jed. Kto je vlastne tento človek a prečo mu ju číta práve teraz? Myslí si azda, že vie ako sa cíti? Nik nemohol vedieť, ako sa cíti. Nevedel to ani on sám, ale tá báseň... písmená sa mu v mysli objavovali jedno za druhým a on vedel, že už možno nikdy nesiahne po knihe, aby si ju prečítal. Bude odkázaný na iných, ale on je predsa Severus Snape. Samostatný dospelý človek, ktorý nepotrebuje súcit ani ľútosť. Nepotrebuje nič a nikoho. Chcel byť len sám sebou, ale bude to vôbec ešte možné?

„Si v poriadku, Severus?“ spýtal sa tichý hlas a on sa snažil rozpoznať ho. Bol si takmer istý, že ho pozná, ale pritom akoby ho počul prvý krát. Ten hlas bol presýtený obavami a starosťou. Ako je to dávno, čo sa oňho niekto staral? Možno Albus občas pociťoval strach, ale tým si Severus nemohol byť istý.

„Chcem byť sám.“ odvrkol a odpoveďou mu bol tichý povzdych.

„Keby si niečo potreboval, zavolaj. Budem vedľa a dám vedieť Dumbledorovi, že si sa konečne prebral.“

Harry nebol naklonený myšlienke nechať Severusa osamote, ale nemal na výber. Musel rešpektovať jeho prianie a ctiť jeho súkromie a rozhodol sa vyhovieť mu kde len mohol.

O pár hodín neskôr sa skutočne zastavil Albus a ako mohol Harry počuť, Severus s ním nehovoril práve najvyberanejším spôsobom.

„Kto do šľaka to je? Stará sa tu o mňa ako dáky šarlatán a ani neviem, čo za svinstvá do mňa leje. Ktovie, či sú tie elixíry vôbec v poriadku.“ ozývalo sa spoza zavretých dverí.

„Môžeš mu veriť, Severus. Postará sa o teba lepšie než ktokoľvek iný a som si istý, že keď mu dáš šancu, môžete nájsť mnoho spoločného.“

„To sotva. Kto to je, Albus? Hneď a zaraz mi to povedz, inak...“ vyhrážal sa, ale nevedel, čo by urobil, ak by riaditeľ jeho prosbu odmietol.

„On si želal zostať utajený a ja jeho prianie rešpektujem. Mal by si aj ty.“ uzavrel riaditeľ a odobral sa za Harrym, ktorého našiel v knižnici.

„Nebudeš to s ním mať ľahké.“ povzdychol si starec.

„Kedy to so Severusom bolo ľahké?“ uškrnul sa čiernovlasý chlapec a odprevadil hosťa ku dverám.

„Veľa šťastia.“ zaželal mu Dumbledore a s tými slovami sa s ním rozlúčil.

Harry prechádzal okolo spálne a pohľadom zablúdil skrz pootvorené dvere spálne. Severus Ležal na posteli, prikrývka mu len sčasti zakrývala polonahé telo pokryté množstvom obväzov a Harry mohol tušiť, že tá hrča niže pása je jeho úchvatný úd. Cítil, ako sa látka na jeho nohaviciach napína, ako sa snaží udržať jeho tvrdnúcu erekciu na mieste. Potreboval to. Vedel, že by stačilo nájsť si vhodné miesto a postarať sa o svoj tvrdnúci penis, ale nechcel to ako nejaký pubertiak. Nie, takto to už dávno nerobil. Našiel niečo, čo ho dokázalo kedykoľvek vzrušiť zas a znova a ukojiť jeho potláčanú vášeň. Vošiel do knižnice a po pamäti siahol po jednej tenkej knižke, ktorá bola presne tam, kde mala byť. Sadol si do kresla a začal čítať:

 

Na otevřeném moři
vlnami jazyka
hladím vahadla a kýl,
tančíš nade mnou
útlá džunko.
Trojzubec plný
slané mořské pěny,
otřásá kormidlem
vzdechů vykrojeného těla.
V bílé smršti
kácí se stěžeň s lampou kontrolní,
jsi neovladatelná.
V orgastických vlnách toneš,
hlouběji do náruče
mého poseidonovského chtíče.
Drtí útroby podpalubí,
tlak bortí přepážky,
z tepajícího víru
poslední bubliny vzduchu
unikají.
Uléháš tiše na samé dno srdce,
v nánosech bláta
perlorodka snad.
Však moje, moje,
bezpochyby již zcela.

 

Oči sa mu privierali prežívanou rozkošou, keď jeho pravá ruka láskala jeho vzrušením zväčšené mužstvo. Pravidelnými pohybmi hladil svoj úd a keď dosiahol túžobného vrcholu, z pier mu skĺzlo to jediné meno. Meno muža, ktorý sa objavoval v jeho predstavách a túžbach.

„Severus.“ zachrčal a ruku mu pokryla slaná biela tekutina, dôkaz jeho uspokojenia.

Severus Snape ležal v posteli a keďže nemohol vidieť, snažil sa aspoň zachytiť okolité zvuky. Zarazil sa, keď začul slastné vzdychanie prichádzajúce z neďalekej miestnosti a pomyslel si, že je od jeho ošetrovateľa, ako ho sám pre seba nazval, pekne neslušné, keď si to s niekým rozdáva hneď vedľa izby, kde leží on v takom zúboženom stave. Keď však začul vlastné meno zašepkané vzrušením zastretým hlasom, po tele mu prebehli zimomriavky a jeho vlastná erekcia na ten podnet zareagovala po svojom. Snažil sa to ignorovať, ale tlak v jeho slabinách začínal byť neznesiteľný. Bude sa o to musieť postarať, pomyslel si a rukou skĺzol pod prikrývku, kde štíhlymi dlhými prstami objal svoj úchvatný penis. Príroda k nemu bola veru štedrá a on si bol tejto prednosti vedomý. Ale k čomu mu to bolo? Skúšal to so ženami, ale nikdy nedosiahol takú rozkoš, akú si predstavoval vo svojich najdivokejších snoch. V snoch, v ktorých figurovala jedna jediná osoba, jediný muž. Lenže tie sny sa nikdy nestanú skutočnosťou a on si jeho tvár mohol len predstavovať v okamihoch ako sú tieto.

Harry sa očistil a šiel skontrolovať Severusa. Hrča v jeho nohaviciach sa obnovila, keď ho zbadal v situácii, v ktorej bol sám pred pár minútami. Rozum mu vravel, aby sa otočil a odišiel, doprajúc svojmu profesorovi súkromie, ale hlas rozumu bol vzápätí potlačený iným hlasom, ktorý viedol jeho kroky priamo k posteli. Opatrne odhrnul deku a kochal sa pohľadom na dohora sa týčiaci penis s perliacou sa kvapôčkou Severusovej túžby. Natiahol k nemu ruku a cítil, ako muž na posteli strnul.

„Čo to...“ jachtal a hlas mal zastretý prežívanou rozkošou.

„Pššt, dovoľ mi pomôcť ti s týmto malým... ehm, veľkým problémom.“ zašepkal mu Harry do ucha a odstrčil Severusovu ruku, aby ju vzápätí nahradil vlastnou. Hladil ho po celej dĺžke jeho úchvatnej erekcie, ktorá pod jeho dotykom tvrdla na kameň. Posadil sa na posteľ, aby sa nemu lepšie dostal. Jazykom obkrúžil jeho špičku a zlízal perliacu sa kvapku jeho semena. Bolo to presne také, ako si vždy predstavoval. Pomaly ale isto sa jeho ústa zapĺňali Severusovym úchvatným mužstvom a on ho sal a lízal s neskutočnou jemnosťou, snažiac sa čo najviac oddialiť koniec, ktorý sa blížil každým okamihom.

„Pridaj! Ešte!“ povzbudzoval ho Snape a zaboril svoje štíhle kostnaté prsty do Harryho vlasov, riadiac jeho pohyby. Vyhovel mu a rukou rozopol vlastné nohavice, aby sa postaral sám o seba. Bol taký vzrušený, že stačilo pár šikovných pohybov a vrchol dosiahli spoločne. S neskutočným potešením polykal všetko čím Severus naplnil jeho ústa a keby mohol Severus vidieť, mohol by si užívať pohľad na smejúceho sa muža, ktorému sa práve splnil jeden z jeho divokých snov, o ktorých si myslel, že navždy zostanú snom.

„Čo to malo znamenať?“ ozvalo sa unaveným hlasom, ale bez štipky zvyčajného sarkazmu.

„Povedal som, že sa o teba postarám a tak sa starám. Nepáčilo sa ti to?“

„To som nepovedal. Ja len... nemyslel som...“ Severus nevedel, čo by mal povedať. Nevedel, či ho viac prekvapilo to, že práve dovolil neznámemu človeku, aby mu vyfajčil, alebo tým, že mohol v niekom vyvolať takú vlnu vzrušenia, akou oplýval tento neznámy. Áno, cítil vlhkú a lepkavú tekutinu na svojich stehnách, kde sa rozstriekla po tom, čo jeho ošetrovateľ dosiahol svoj vrchol zároveň s ním. Odrazu ani nevedel čo ho k tomu viedlo, ale nahlas sa rozosmial. Harry naňho zmätene pozeral. Ešte nikdy nevidel Snapea sa usmievať, tobôž smiať sa nahlas.

„Čo ti je smiešne?“ spýtal sa so zle skrývanou nevôľou. Myslel, že sa mu azda Severus vysmieva.

„ja len... toto som si nepredstavoval vážne ani v tých najdivokejších snoch.“ priznal napokon a snažil sa posadiť, ale Harry ho zastavil.

„Mal by si odpočívať, potrebuješ načerpať sily, aby si sa vyliečil.“ nariadil a pomohol mu nájsť pohodlnejšiu pozíciu. Jedno kúzlo stačilo k tomu, aby očistil jeho telo i ušpinené prestieranie. Keď sa potom pohodlne usadil, osmelil sa a spýtal sa.

„A aké sú tie tvoje najdivokejšie sny?“

„Uhm, neviem, či ti to chcem povedať.“ zamumlal Snape prekvapený svojou úprimnosťou a neviazanosťou. Ale, k čomu sú mu zábrany pred človekom, s ktorým práve prežil takúto intímnosť.

„Prečo?“

„Poznáme sa? Myslím, poznali sme sa, než som sa ocitol v tvojom dome?“

„Áno, poznáme sa už niekoľko rokov.“ zamumlal a schválne zamlčal ich skutočný vzťah v minulosti.

„Hm, poznáš Pottera? Ste priatelia?“ spýtal sa priamo a naklonil hlavu jeho smerom, hoci ho nemohol vidieť. Harry naprázdno preglgol a premýšľal, čo odpovedať.

„Ako sa to vezme. Poznáme sa. Prečo ťa to zaujíma?“ žiadal a premýšľal, kam ich tento rozhovor dovedie.

„Tak dobre, poviem ti to, ale ak sa z tohto rozhovoru čo i len slovko dostane mimo túto miestnosť, nechci vedieť, čo ti urobím.“ vyhrážal sa a na chvíľu zmĺkol. Zhlboka sa nadýchol a potom vyslovil niečo, čo Harryho nadobro ochromilo.

„V mojich snoch vystupuje jedna osoba. Chlapec, muž... ten prekliaty a neskutočne drzý Potter. Predstavujem si, ako prefiknúť toho zlatého, všetkými oslavovaného chlapca a dokázať mu, že nie je o nič lepší než ja. Ja, Severus Snape, ktorý je rovnako človek ako on.“ priznal a čakal výbuch smiechu, alebo aspoň nejaké pohŕdavé odfrknutie, ale ničoho takého sa nedočkal.

„Chceš ho ponížiť? Dokázať mu, že máš nad ním navrch a pokoriť ho? Dosiahnuť na vrchol svojej nenávisti k nemu?“

„Nie... necítim k tomu chlapcovi nenávisť, ale tomu nemôžeš rozumieť. Nič o mne nevieš a nik nevie, aký v skutočnosti som. Ani on to nevie a nikdy sa to nedozvie. Nenávidí ma a ja mu to nemôžem zazlievať. Je ľahšie predstierať nenávisť, než snažiť sa získať to, čo nikdy nemôžem mať.“ povzdychol si.

„Možno by si to mohol aspoň skúsiť. Jeden nikdy nevie a možno by si bol sám prekvapený.“ zamrmlal Harry a s hlavou plnou zmätených myšlienok sa dotackal ku dverám.

„Čo ty o tom vieš? Myslíš, že to, čo si spravil ti dáva právo ma súdiť, alebo si myslieť, že ma poznáš?“ vyštekol Severus a v duchu si nadával za to, že odhalil príliš veľa. Čo sa to s ním dialo? Muselo to byť spôsobené tým otrasom mozgu, ktorý mal. ON predsa nie je z tých, čo by hlúpo tlachali a už vôbec nie s niekým, o kom ani nevie, kto to je.

„Možno chápem viac, než si myslíš, ale teraz už spi. Ak by si nemohol zaspať, naľavo od postele je stolík a na ňom máš bezsenný a bezbolestný spánok. Sú tam len tieto dva a som si istý, že ich bez problémov rozoznáš podľa čuchu. Dobrú noc.“ zaželal Harry a než stihol Severus čokoľvek odpovedať, zavrel za sebou dvere a oprel sa o ne čelom. Každá bunka jeho tela chcela vykričať svoju bolesť, svoje zúfalstvo. Konečne zistil to, po čom toľko túžil a napriek tomu sa necítil ani o trochu lepšie. Severus by nikdy v živote nikomu nepriznal to, čo priznal teraz a už vôbec nie samotnému Harrymu. Keby vedel, že je to on, nedbal by na žiadne zranenia a bez zaváhania by opustil jeho dom, len aby nemusel trieť jeho spoločnosť. Bolo mu viac než jasné, že ich vzájomná blízkosť im len ubližuje a hraná nenávisť im poskytuje istý druh obrany proti ich bezmocnosti. Dá sa s tým vôbec ešte niečo robiť? Je ešte nádej na to, žeby títo dvaja muži, ktorí po sebe navzájom veľmi túžili mohli byť niečo viac než len nenávidený profesor a jeho študent? Harry otvoril oči a v nich sa zračilo odhodlanie. Teraz, keď vie pravdu, bude oňho bojovať. Bude bojovať o svoje šťastie a ak ho Snape odmietne, aspoň bude vedieť, že sa nevzdal bez boja.

Hneď na druhý deň ráno začal svoje odhodlanie plniť. Zdalo sa, že Severus nevie, ako sa po včerajšku správať, ale keď sa mladý muž správal, akoby sa nič nestalo, nasledoval jeho príklad.

Severusove zranenia sa hojili prekvapivo rýchlo a okrem poškodenia zraku už bol takmer v poriadku. Harry mu dokonca dovolil vstať z postele a previedol ho po dome. napokon zakotvili v knižnici a Snape ho požiadal, aby mu niečo prečítal.

Harry chvíľu zaváhal a nakoniec siahol po zbierke Charlesa Baudelaira, Kvety zla. Slabým odkašlaním si prečistil hrdlo a začal.

 

Mé mládí nebylo než dobou nepohody
a jasné slunce mi jen zřídka zaplálo;
déšť s bouří natropil v mém sadě tolik škody,
že plodů růžových mi zbývá pamálo.

A teď se přiblížil již podzim vidin ke mně,
a já snad lopatu a hrábě abych zdvih
a znovu shrabal prsť té zatopené země,
po vodě plné děr, jak hroby hlubokých.

Najde však nový květ, o kterém se mi snívá,
v té půdě smývané, tak jako výspa bývá,
tajemnou potravu, sloužící květinám?

Čas život polyká - ó běda, třikrát běda! -
a podlý Nepřítel, jak srdce hlodá nám,
se silný po krvi, co pozbýváme, zvedá.

 

Pri čítaní im čas ubiehal míľovými krokmi a často sa stávalo, že sa zabrali do diskusie o tom, čo práve čítali. Severus si uvedomoval, že s týmto mladým mužom má spoločného viac, než si sprvu myslel a hádam by si spolu mohli rozumieť. Ale stále ešte medzi nimi bola malá priepasť a on sa bál ju prekročiť.

Situácia z prvého dňa sa nezopakovala, napriek tomu, že po večeroch začul Severus prechádzať sa svojho nového spoločníka po knižnici a tlmene predčítať veľmi eroticky nabité básne, pri ktorých sa i on sám zakaždým vzrušil a nemohol si pomôcť, aby sa o seba nepostaral.

Keď sa spolu opäť raz ocitli v knižnici, zastavil Severus Harryho a opatrne pristúpil k policiam s knihami. Odrátal si presne tri kroky od dverí a zastavil. Natiahol ruku dopredu a napokon našiel to, čo hľadal. Malá tenká knižočka ležala v jeho rukách a Harry si nervózne hrýzol spodnú peru, keď ju videl.

„Dnes by som chcel niečo z tejto.“ povedal Severus prosto a podal ju Harrymu. Sám sa usadil do pohodlného kresla a čakal, čo sa bude diať. Harry si jazykom oblizol pery a otvoril knihu na jednej z mála stránok. Nevedel, ktorú báseň vybral, až kým nezačal čítať a pociťovať mocnú vlnu vzrušenia.

 

Ty božstvo podivné, tak temné jako tma,
páchnoucí tabákem a pižmem pomíchaně,
ty dílo obiů, těch Faustů na savaně,
zplozenko půlnoci s vranýma bokama,

já radš než opium a hašiš modlo má,
mám elixír tvých úst a nedal bych ho za ně;
když táhnou za tebou mé touhy v karavaně,
tvůj zrak je cisterna, kde pijí hoře má.

Černýma očima, okýnky nitra svého,
dšti na mne menší žár, ztlum, běse, sílu jeho,
nejsem Styx, abych tě moh pojmout devětkrát,

nemohu, Megéro, se stálým ohněm v klínu,
abych tě udolal a ukojil tvůj hlad,
v tvém lůžku pekelném se změnit v Proserpinu.

 

Harry bol natoľko zaujatý básňou, že si nevšimol, kedy sa Severus postavil zaňho a rukami začal prechádzať po jeho mladom tele.

„Chcem ťa!“ zašepkal a jazykom poláskal Harryho ušný lalôčik. Akoby elektrizujúca vlna prebehla Harryho telom, odhodil knihu a zmocnil sa Severusových úst. Ich bozky boli plné nenásytnej túžby a hladu po vzájomnom spoznávaní sa. Ich jazyky sa prepletali vo víre vášne sprvu opatrné a váhavé bozky vystriedali naliehavejšie a drsnejšie. Keď sa od seba na chvíľu odtiahli, Harry sa zarazil. Tak veľmi po tom túžil, ale nie takto. Mal Severusa rád, ale on ani len netušil, s kým trávi posledných niekoľko dní. Považoval ho za niekoho úplne iného a to bolelo.

„Dnes nie!“ zamumlal a jemne ho od seba odstrčil. V Severusovi by sa v tej chvíli krvi nedorezal. Pozrel nevidomými očami smerom, kde tušil svojho spoločníka a vytratil sa do svojej izby. Počul, že ide za ním, ale nijako nereagoval, keď ho oslovil.

„Severus, nie je to tak, ako si myslíš. Vysvetlím ti to.“

„Nemusíš mi nič vysvetľovať. Nemáš záujem, stačí povedať. V tom prípade si však vyber niekoho iného, koho meno budeš vykrikovať keď sa urobíš.“ zavrčal a nepohol sa ani o kúsok.

„Tak to nie je! Túžim po tebe ako po nikom inom, ale nechcem to uponáhľať. Veď ani nevieš, kto som.“ skríkol Harry zúfalo.

„Tak prečo mi to nepovieš? Nemôžem ťa vidieť, ale ak sa naozaj poznáme, stačí mi tvoje meno.“

„To práve nemôžem. Keby si zistil kto som... zabudni na to. Na stole máš elixír, ktorý pomôže tvojim očiam. Zajtra ráno by si mal znova vidieť. Dobrú noc.“ zaželal skormútene a zanechal svojho bývalého učiteľa osamote. Tesne pred polnocou, keď si myslel, že už bude Snape spať, vzal si zo spálne svoj batoh, kde mal zbalené všetko potrebné a s tichým povzdychom zanechal spomienky, dom i Severusa v ňom a premiestnil sa do Rokvillu. Dumbledore mu ponúkol možnosť ubytovať sa na pár dní na hrade, než začne svoju misiu na opačnom konci Európy.

V to ráno bol Severus prekvapený a šokovaný hneď niekoľkokrát. Prvým prekvapením bolo, že ho zobudili slnečné lúče prenikajúce skrz okno do jeho spálne. Slnko mu svietilo priamo do tváre a keď pootvoril oči, mohol konečne vidieť jednoduchú a skromne zariadenú izbu, v ktorej býval posledných pár dní. Posadil sa na posteli a započúval sa do okolitých zvukov, ale dom zíval prázdnotou. Žeby sa jeho spoločník ešte nevrátil? Počul ho odchádzať uprostred noci a v prvej chvíli chcel zistiť, kam tak neskoro ide, ale jeho hrdosť mu to nedovoľovala. Prezliekol sa teda do čistého habitu, rozhodnutý konečne opustiť tento dom i všetko v ňom, ale v kuchyni ho čakalo ďalšie prekvapenie.

 

Severus,

ak čítaš tento odkaz, znamená to, že elixír bol účinný a ty konečne vidíš. Zdá sa teda, že si už úplne v poriadku a mám z toho úprimnú radosť. Ak by si chcel, tento dom je ti samozrejme aj naďalej k dispozícii, ja teraz musím na nejaký čas odísť a neviem, kedy sa vrátim.

Za ten včerajšok sa ospravedlňujem a dúfam, že keď sa konečne stretneme, pochopíš.

S pozdravom... tajomný neznámy.

 

Severus sa rozhliadal po dome, skúmal zrakom všetko, čo doteraz poznal len na dotyk a musel uznať, že hoci si majiteľ tohto domu nepotrpel na luxus, bolo to tu útulné. Z nejakého dôvodu mu to pripomenulo jeho vlastný dom, ktorý bol zničený Voldemortovými prisluhovačmi v dobe, keď ho odhalili ako zradcu. Mal teraz vlastne len dve možnosti. Zostať v tomto dome, ktorý mu mohol poskytnúť všetko čo potreboval, vrátane vytúženej samoty, alebo sa vrátiť na Rokfort, kde bude mať neustále v pätách riaditeľa. Prvá možnosť sa mu zdala lepšia.

Ubehlo niekoľko týždňov, odkedy Snape osamel v cudzom dome. Cítil sa tu naozaj dobre a najviac času trávil v knižnici, kde našiel mnoho zaujímavých kníh. Avšak prekvapilo ho zistenie, že mu táto samota nie je príjemná. Zvykol si na prítomnosť tajomného neznámeho a pristihol sa pritom, ako túžobne očakával jeho návrat. Nevedel, koho očakávať, ale radšej na to nemyslel. Vždy, keď sa večer ukájal, pripomenul si ten slastný okamih, keď tu ležal v prvú noc zranený a on mu pomáhal s jeho problémom. Ten istý problém sa uňho teraz prejavoval každú noc a žiaľ, nebol tu nik, kto by mu s ním pomohol tak ochotne, ako jeho ošetrovateľ. Snáď by sa časom mohli prepracovať aj ďalej, než len k tejto... ručnej práci, pomyslel si a pri tej predstave slastne vyvrcholil a semenom pokryl svoju ruku i prikrývku.

Keď v ten deň prechádzal chodbami majestátneho hradu, mieriac do riaditeľne, nečakal, že niekoho stretne. Keď však oproti sebe zbadal Pottera, na tvári sa mu usadil známy úškrn.

„Ale, ale! žeby to bol náš veľký hrdina, pán Potter?“ zatiahol sarkasticky.

„Tiež vás rád vidím, pán profesor. Ako sa darí? Počul som, že ste mali nejaké problémy.“ zamumlal, no neodvážil sa naňho pozrieť.

„Ako vidíte, som v tom najlepšom možnom stave, k vašej smole, Potter. Na vašom mieste by som veľmi nedúfal, že tak skoro otrčím kopytá.“

„Keď myslíte, pane.“ zamumlal a bez ďalšieho zdržovania prebehol okolo Snapea, akoby ho naháňalo prinajmenšom tucet horských trolov. Severus sa víťazoslávne uškrnul a pokračoval vo svojej ceste, premýšľajúc nad tým, aký bol Potter rozkošný, keď sa snažil skryť rozpaky z ich stretnutia.

„Severus, rád ťa vidím.“ privítal ho riaditeľ vrelo a usadil ho do voľného kresla.

„Aj ja teba, Albus. Po dlhom čase konečne späť v Rokforte.“

„Zdá sa, že máš dobrú náladu. Prezradíš mi, čo k tomu prispelo, alebo je to tvoje tajomstvo?“

„Prečo nie, stretol som Pottera. Ty vieš, ako ma vždy bavilo ho provokovať. Ale dnes, zdá sa nebol vo forme. Napriek tomu bolo fajn oprášiť staré spomienky.“ odpovedal Severus úprimne s nepredstieraným potešením.

„Prečo musíš byť k tomu chlapcovi taký krutý, Severus?“ spýtal sa Albus a na rozdiel od Severusa sa mračil. Harry tu bol tesne pred ním a vyjadril obavy nad tým, čo sa dnes stane, keď sa vráti domov a Severus zistí, kto bol v skutočnosti ten tajomný neznámy. Zo súčasnej pozície mohol posúdiť, že Harryho obavy sú na mieste.

„Ale no tak, Albus. Neber mi tu jedinú radosť, čo mi v živote ešte ostala. Potter je len neschopný idiot, čo si nedovidí na špičku nosa, presne ako jeho otec.“ rozohnil sa profesor elixírov a starý riaditeľ len bezmocne pokrútil hlavou.

„Kiež by si bol schopný vidieť aj cez ten závoj nenávisti, čo ťa zaslepuje, môj chlapče. Mohol by si vidieť veci, ktoré sú očiam neviditeľné.“

„Hm, neprišiel som sem filozofovať, Albus. Onedlho začína škola a chcel som s tebou prebrať nový rozvrh.“ zmenil odrazu tému čiernovlasý kúzelník, pretože ďalej nechcel rozoberať svoj postoj k Potterovi.

Domov sa vrátil s dobrou náladou a keď zbadal cestovný plášť zavesený na vešiaku na chodbe, ovládla ho vlna vzrušenia z toľko očakávaného stretnutia. Na tvári nasadil neutrálny výraz s mierne pohŕdavým úsmeškom a prešiel do knižnice, kde tušil jeho prítomnosť. Sedel v kresle otočenom chrbtom k nemu a potichu niečo čítal. Dvoma dlhými krokmi prešiel cez celú izbu a zastavil sa až keď sa jeho oči, čierne ako obsidián stretli s dvoma zelenými smaragdami.

„Vy? ČO to má znamenať? Čo je toto za hlúpe fóry a čo robíte v tomto dome, Potter? Okamžite vypadnite, než sa s vami raz a navždy vysporiadam.“ zrúkol naňho a z každej bunky jeho tela sršala nenávisť obrovských rozmerov. Kričal naňho, aby odišiel, ale podvedome tušil krutú pravdu, ktorá ho zasiahla viac, než by si bol priznal.

„Toto je môj dom, pane a vy ste mojim hosťom.“ povedal Harry potichu a postavil sa tvárou v tvár svojmu učiteľovi.

„Chcete povedať, že to vy ste sa o mňa starali celý ten čas?“

„Áno, ja som ošetril vaše zranenia, ja som vám čítaval z mojich kníh a ja som...“

„Dosť!!! Sklapnite, Potter! Nikdy... opakujem nikdy ani len náznakom neskúšajte hovoriť o...“ vyhrážal sa a inak vždy bledá tvár nadobúdala zvláštne odtiene červenej.

„Nikdy som nechcel...“ snažil sa brániť mladý muž, ale nedostal šancu.

„Dúfam, že ste sa dobre pobavil a že vám to stálo za to, pretože pomste neujdete. A uisťujem vás, že ja si svoju pomstu náležite užijem.“ s týmito slovami sa zvrtol na podpätku a chystal sa na odchod, keď ho chytil za ruku a snažil sa ho zadržať.

„Severus, počkaj prosím. Všetko ti vysvetlím.“ žiadal Harry, ale beznádejne. Severus sa mu vytrhol a zmizol mu z dohľadu.

Nič iné od neho ani nečakal. Vedel presne, ako to dopadne, aj keď sa ho riaditeľ pokúšal oblbnúť falošnými rečami o tom, že všetko bude dobré. Lenže nič nebude dobré. Svojou hlúposťou zase raz dosiahol presný opak toho, čo chcel. Ako si niekedy len na chvíľku mohol myslieť, žeby k nemu Snape mohol zmeniť svoj postoj? Azda vtedy, keď mu tak neuvážene priznal, že po ňom túži vo svojich snoch. Lenže... to všetko sú len sny, možno Snapeove nočné mory. No, prinajmenšom od dnešného dňa sa nimi stanú, ak nimi doteraz neboli.

Severus sa bezcieľne prechádzal po pozemkoch školy a premýšľal nad udalosťami posledných dní. Bol to skoro týždeň, odkedy opustil Potterov dom a vrátil sa do hradu. Opakovane odmietal Dumbledorove snahy dohovoriť mu. Cítil sa podvedený, ale čo bolo horšie, v hlave sa mu vynáralo nespočetné množstvo spomienok na dobu strávenú v Potterovej prítomnosti. Všetko bolo také jednoduché, kým nevedel, o koho ide. V tejto chvíli mohol byť len rád, že ho vtedy Potter zastavil, keď sa ho pokúsil zviesť. Pri Merlinovi, on po ňom vyštartoval a skoro mu jeho zámer vyšiel. Ale prečo mu to vtedy Potter nedovolil? Prečo? Vytiahol z kapsy list, ktorý mu prišiel dnes ráno a prečítal si ho snáď už po stý krát.

 

Ztrestání pýchy


V těch dobách báječných, před dalekými lety,
kdy Theologie se skvěla svými květy,
prý jeden z doktorů, a větší druhů svých
- když byl dřív pronikl do srdcí lhostejných
a v jejich hlubinách hnul zmatenými tmami,
když cestou k nebesům byl prošel pěšinami,
jež byly neznámy i jemu dosavad
a jimiž chodíval jen průvod duchů snad -
jak člověk, stižený závratí z hrozné výše,
se rozkřik jeden den, řka v satanášské pýše:
"Ježíši, Ježíšku, já hodně jsem Tě zdvih!
Než kdybych, slabého, Tě napad v hůrách Tvých,
Tvá hanba zajisté by zakryla Tvou slávu,
a Ty bys nebyl nic než zmetek směšný davu!"


V té chvíli se mu však hned rozum zakalil,
třpyt slunce na nebi se florem zahalil
a chaos zakroužil tou hlavou plnou jasu,
tím chrámem, plným krás a řádu do těch časů,
pod jehož klenbou byl jen lesk vždy domovem.
Strašlivé ticho s tmou se rozhostily v něm
jak v sklepě, k němuž se klíč ztratil nenadále.
A on pak jako zvěř po městě bloudil stále,
a když, nic nevida, se napříč poli bral
a léto od zimy již nerozpoznával,
byl, na nic, jako věc, jež patří mezi smetí,
pln špíny, šeredný, jen pro smích houfu dětí.

 

Severus,

než hodíš tento list do ohňa, žiadam len jedno. Vypočuj ma a prečítaj si ho do konca. Potom urob, čo uznáš za vhodné.

To, čo sa stalo už nezmeníme, ale aj keby som mohol, neurobil by som to. Chcem si navždy v pamäti uchovať ten blažený pocit, keď som  s tebou mohol bez obáv diskutovať o čomkoľvek a nemusel sa neustále báť tvojich sarkastických poznámok, ktoré by nepochybne prišli, keby si vedel, kto som. Nikdy som túto tvoju nevedomosť nechcel využiť proti tebe a práve preto som ťa vtedy v knižnici odmietol, hoci ma to stálo obrovské množstvo sebaovládania!!!

 Už dávno totiž  netúžim po nikom inom, len po tebe. Možno sa ti to zdá nepredstaviteľné, ale je to tak a ty si priznal, že... ale to je jedno.

Viem, že je neskoro žiadať teraz o odpustenie, ale napriek tomu ho žiadam. Odpustenie za to, že som ťa oklamal, pretože v nič iné už dúfať nemôžem. Milujem ťa, ale viem, že tento cit zostane naveky uväznený v mojom srdci, neopätovaný. Prijmi moje ospravedlnenie.

S láskou... tajomný neznámy... Harry Potter.

 

Severus nevedel, čo si o tom má myslieť. Mal by tomu hlúpemu decku uveriť? Čo ak sa s ním len zahráva, tak ako to robili mnohí pred ním. Vedel, že by mohol jeho cit opätovať, ale nevedel, či to má riskovať. Mal by mu otvoriť svoju náruč a ponúknuť srdce ako na striebornej tácke, aby ho po čase našiel v prachu pošliapané a nemohúcne? Premýšľal nad tým už dlho, no odpoveď neprichádzala.

Miesto nej k nemu kráčal niekto iný. Podľa tých čiernych vlasov by ho spoznal kdekoľvek a kedykoľvek. Zastali oproti sebe na brehu jazera a pohľadmi sa snažili jeden druhému nahliadnuť až na dno duše.

„Takže si ho nespálil.“ zamumlal Harry ukazujúc na list v Severusovej ruke.

„Chcel si, aby som si ho prečítal.“

„Môžem dúfať, že keď si si ho prečítal, odpustíš mi?“ spýtal sa ostýchavo.

„Neviem, čo odo mňa očakávaš.“

„V tejto chvíli si nedovoľujem očakávať nič než odpoveď na moju otázku. Odpustíš mi niekedy? Ak nie, rozumiem tomu a navždy zmiznem z tvojho života. Ak ma teraz pošleš do pekla, zmiznem a nikdy viac sa nemusíme vidieť. Aj tak by som nedokázal byť ti nablízku a nemôcť sa ti pozrieť od očí.“ zamrmlal a Severusove oči sa upreli do diaľky ponad Harryho hlavu.

„Vravíš, že stačí jediné moje slovo a nadobro zmizneš z môjho života? Myslíš to vážne?“ spýtal sa ho zastretým hlasom tmavovlasý kúzelník.

„Jediné slovo.“ pritakal Harry a sklonil hlavu v očakávaní toho najhoršieho.

„Tak to by som si mal dávať asi pozor na jazyk.“ uškrnul sa Snape.

„Čože?“ Harry naňho nechápavo pohliadol.

„Bola by škoda kvôli jednému nerozvážnemu slovu stratiť to, čo má človek takmer na dosah. Keby si totiž navždy zmizol z môjho života, asi by som už nikdy nemal možnosť zrealizovať svoje najdivokejšie predstavy.“ vysvetlil Severus a s náležitým potešením si vychutnával zmätený výraz na tvári svojho mladého spoločníka.

„Znamená to teda...“ jachtal Harry a stále nemohol veriť tomu, čo práve počul.

„Znamená to, že ťa za hodinu čakám vo svojom byte v žalároch a Merlin ťa ochraňuj, ak ma ešte raz odmietneš.“ zavrčal a otočil sa na podpätku. Harry sledoval, ako za ním jeho čierny plášť majestátne vial a pocítil tlak vo svojich slabinách. Bol viac než pripravený naplniť och spoločné divoké predstavy a zmeniť sny v skutočnosť.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

kawaii

(keishatko, 3. 1. 2012 4:15)

no to bolo niečo neuveriteľné..a krásne zároveň...koniec dobrý, všetko dobré :D

Šok

(Alice, 8. 9. 2009 17:43)

bolo to skutočne.... ani neviem čo mám na to povedať. Na túto stránku som sa dostala iba náhodou a neverila som čo to má znamenať... Harry Potter a Severus Snape??? haha najprv som bola zhrozená ale potom som sa začala smiať. neuveriteľný príbeh ale celkom sa mi páčil.

uch!

(Remy, 15. 1. 2009 19:45)

vážně skvělá povídka!..moc se mi líbila..blahopřeji k napsání tak užasného díla :)

ano,

(dada, 23. 8. 2008 14:08)

ten koniec bol uzasny

slash

(victor, 23. 8. 2008 13:50)

Bylo to nádherné, tak procítěné a velice emotivní, tato jednorázovka je mistrovským kusem....jsem ráda, že jsem našla vaši stránku a mohla si to přečíst, měla by ses podělit s více čtenáři o tuto povídku..možná Nápoj lásky nebo Hříchy Severuse Snape...každopádně díky

Sevy,

(Léthe, 22. 8. 2008 21:21)

však? aj ja to vravím ... pekné, moc

slash

(sevy, 22. 8. 2008 21:17)

podávaný po kapkách, neškodí v jakémkoliv množství ... ;o)) ten konec byl fakt žůžo!