Spi sladko

Tichou nocou sa rozľahlo vzdialené húkanie sovy, ktoré sprevádzalo rýchle kroky čiernovlasého muža zahaleného v tmavom plášti. Blížil sa k starému stromu, ktorý okolo seba zúrivo mával konármi, aby tak odradil prípadných nezvaných hosťov. Severus Snape však vedel, čo robiť a dlhým konárom stlačil hrču pri kmeni Zúrivej vŕby a ona okamžite znehybnela. Bez premýšľania sa vrhol do tunelu, ktorý ústil priamo pod týmto prazvláštnym stromom a začal liezť úzkou chodbičkou, ktorá ho voviedla do starej chatrče, kde práve prebiehal jeden veľmi zaujímavý rozhovor.

Stretla sa tu naozaj zaujímavá spoločnosť. Okrem toho prašivého vlkodlaka a zablšeného psa, Siriusa Blacka tu boli aj Grangerová, Weasley a nesmel chýbať hlavný aktér, Harry Potter.

Severus si nevraživým pohľadom prezrel všetkých prítomnách, ktorí akoby zamrzli v pohybe, keď ho zbadali stáť vo dverách. Jeho však nezaujímal nik okrem neho. Hľadel na Harryho a v duchu ho preklínal za jeho nerozvážnosť. Koľkokrát už o tom spolu hovorili? Koľkokrát Severus toho chlapca poúčal, že sa nemá bezhlavo púšťať do podobných akcií, pretože je to nebezpečné. Mladý chlapec na to však nedbal. Bol ešte len dieťa a nemohol chápať hĺbku Severusových obáv, ktoré pramenili z ich spoločného vzťahu.

Nik okrem ich dvoch o tom nemal ani tušenia, ale nenávisť, ktorú predvádzali na verejnosti bola len divadlom pre zvedavé pohľady. V skutočnosti ich spájalo niečo oveľa silnejšie a hoci sa Severus všemožne snažil držať svoje city na uzde, Harry mu ich vyznával s jemu zvyčajnou úprimnosťou.

Čiernovlasý muž sa ho snažil vnímať ako svojho študenta, neskôr ako priateľa a syna, ale nešlo to. Nemohol ho považovať za syna, pretože ho neskutočne priťahoval. Vždy, keď naňho uprel tie svoje žiarivé oči, strácal pôdu pod nohami a len vďaka rokom cviku v sebaovládaní sa naňho nevrhol a nezasvätil ho do tajov milovania. Ó áno, Severus Snape miloval Harryho Pottera a ten mladý chlapec si bol vedomý svojej oci nad mužovým životom. Opätoval jeho city a keby Severus netrval na tom, že musia počkať, dobrovoľne by podľahol ich vzájomnej túžbe.

Teraz tu však Severus stál v celej svojej kráse a hnev sálal z každej bunky jeho tela. Bol nahnevaný na svojho mladého priateľa za to, že zase neposlúchol jeho radu a vystavil seba i svojich priateľov novému nebezpečenstvu.

 Harry sklopil zrak pod váhou jeho vyčítavého pohľadu. Vedel, že Severusa sklamal a úprimne to ľutoval, no bolo už neskoro, aby vrátil čas. Kútikom oka zazrel, ako Severus zamieril na Siriusa a chcel ho zastaviť. Hermiona s Ronom a Remusom však boli rýchlejší a ich učiteľ elixírov odrazu ležal na podlahe omráčený.

„Čo ste mu urobili?“ skríkol a rozbehol sa k nemu, nevšímajúc si prekvapené pohľady svojich spoločníkov. S úľavou zistil, že jeho učiteľ nie je vážne zranený a bezvedomie spôsobila silná rana do hlavy.

„Mali by sme asi ísť. Musíme nájsť Dombledora a odovzdať Pettigrewa spravodlivosti, aby mohol byť Sirius očistený.“ vrátil ich späť do reality Remus a oni prikývli na súhlas.

Traja študenti v doprovode vlkodlaka, utečenca a skutočného zradcu a vraha, vykročili ku dverám, nechávajúc za sebou stále ešte bezvedomého čiernovlasého kúzelníka. Harry sa ešte naposledy otočil a nečujne zašepkal:

„Prepáč, Severus.“ S týmito slovami zmizol za dverami a nasledoval ostatných.

V tú noc však malo všetko dopadnúť inak než si predstavovali. Len čo vyšli z tunelu na otvorené priestranstvo, zalialo ich jemné svetlo vychádzajúce z žltého kotúča na oblohe. Bol spln a ich učiteľ Obrany proti čiernej mágii nedokázal ovládnuť svoju premenu. Všetci zdesene pozerali na scénu, ktorá sa odohrávala priamo pred ich očami a od strachu akoby vrástli do zeme.

„Rýchlo späť do hradu, ja ho zadržím.“ okríkol ich Sirius, nevšimnúc si, že jeho bývalý priateľ, podlý potkan Červíček využil zmätok, ktorý nastal a transformoval sa do svojej zvieracej podoby, aby v nestráženej chvíli ako je táto utiekol.

Harry v závese s Ronom a Hermionou bežali smerom k hradu, ale v tom ticho noci preťalo bolestné zavytie veľkého čierneho psa. Harry sa zastavil uprostred behu a inštinktívne sa otočil smerom, odkiaľ skučanie prichádzalo.

„Musím mu pomôcť, bežte ďalej, ja sa hneď vrátim!“ zakričal na svojich priateľov a už ho nebolo.

„Harry, vráť sa! To nesmieš, veď ťa zabije!“ kričala za ním Hermiona, no on jej slová nepočul a bežal priamo do náruče zúrivého vlkodlaka.

Keď Severus nadobudol vedomie, bol v Škriekajúcej búde sám. Potichu sám pre seba zaklial a skontroloval svoj prútik prv, než vybehol do tmavej chodby vedúcej von z tejto nočnej mory. To však ešte netušil, že ten skutočný horor ho ešte len čaká. Bol si veľmi dobre vedomý toho, že je dnes spln a dúfal, že sa Harry dostal do hradu v poriadku. To všivavé psisko si podá neskôr, teraz musí nájsť chlapca a uistiť sa, že je v bezpečí. Len čo však vystrčil hlavu z tmavého tunelu, srdce mu zamrelo.

Ten pochabý idiot bežal priamo do lesa, odkiaľ sa ozývalo striedavo vlčie a psie zavíjanie. Nepáčila sa mu predstava, že si zopakuje zážitok spred mnohých rokov, kedy sa s Remusom v jeho vlčej podobe stretol prvý krát, ale musel Harrymu pomôcť. Nezáležalo mu na inom, než na jeho bezpečí a tak sa rozbehol za ním.

Hustý les v ňom vyvolával zmiešané pocity. Z každej strany k nemu doliehali najrozličnejšie vzdialené zvuky a on radšej nepremýšľal, kto alebo čo je ich pôvodcom. Avšak vlčie zavíjanie ustalo a jeho premkla neblahá predtucha, že sa stalo niečo strašné. Jeho kroky ho viedli von z lesa smerom k jazeru, odkiaľ sa šíril mrazivý chlad a na oblohe sa pohybovali tmavé tiene, ktoré zakrývali žiarivý mesiac. Dementori.

V diaľke videl záblesk bieleho svetla, ako sa niekto pokúšal odohnať tie príšerné netvory, ale bolo ich príliš veľa. Musel to byť Harry, kto sa pokúšal brániť a nebyť v tej chvíli vydesený k smrti, zahorel by Severus obrovskou pýchou na toho chlapca, ktorý je síce ešte mladý, ale veľmi talentovaný a výnimočný. Áno, pre Severusa bol výnimočný už len svojou existenciou, hoci mu chvíľu trvalo, než si to pripustil.

„Expexto Patronum!“ vykríkol a strieborná laň vyletela z konca jeho prútika, aby zahnala tie príšery ďaleko odtiaľto, tam kam patria. Bol už blízko a húf dementorov sa začínal zmenšovať, keď jeho žiarivý ochranca behal okolo nich. Avšak stále ich bolo veľa a Severus s hrôzou sledoval drobnú postavu chúliacu sa na zemi, z časti zakrytú postavou v plášti. Jeden z dementorov sa skláňal nad Harryho telom, aby vykonal svoj rozsudok.

„Nieeeeee!!!“ kričal a poslal svojho Patrona priamo na netvora v plášti, ktorý práve z Harryho vysával jeho čistú a ničím nepoškvrnenú dušu. Dementor zakvíli, keď ho žiarivá laň odohnala od jeho obete, ale aj tak už bolo neskoro.

Severus padol na kolená a trasúcimi sa rukami sa dotkol bezvládneho tela. Vzal ho do náručia a pevne ho k sebe privinul. Otočil k sebe chlapcovu tvár, aby mu mohol pozrieť do očí, ale nenašiel v nich nič z toho, čo hľadal. Zo žiarivých smaragdov zostali len bezodné studne bez iskierky života.

„Harry, prosím, neopúšťaj ma! Prosím, preber sa! Hovor so mnou!“ žiadal zúfalo a jeho tvár sa skrivila v bolestnej grimase. Stalo sa, čo sa stať nikdy nemalo. Život v Harryho očiach vyhasol a z neho zostala len bezduchá telesná schránka. Už nikdy neuvidí chlapca smiať sa, nikdy nezbadá tie šibalské ohníčky v jeho očiach, nikdy viac neuvidí ohrnutú spodnú peru, keď sa naňho tento malý zloduch, čo si ukradol jeho srdce pre seba nahnevá. Toto vedomie trhalo jeho dušu na márne kúsky a z hrdla sa mu vydral ten takmer nadľudský výkrik, plný zúfalstva a bolesti.

Od chvíle, kedy Harry podľahol dementorom ubehol už skoro mesiac a po celú tú dobu bol chlapec uložený na ošetrovni. Od tej noci sa nezmenilo nič okrem toho, že jeho telo chradlo. Severus sa oňho síce staral a denne mu prinášal nové a nové elixíry, ale ničomu to nepomohlo. Napokon uznal, že jeho snaha je márna a Harry sa už nikdy viac nevráti.

Hrad bol ponorený do hrobového ticha, keď sa okolo polnoci otvorili dvere na súkromných komnatách profesora lektvarov a tmavá postava zamierila tam, kam pravidelne chodila každý deň. Severus sa posadil na stoličku vedľa postele a vzal drobnú rúčku do svojej dlane. Harryho ruky boli chladné a on mu pritiahol prikrývku až tesne k brade. Jeho pohyby boli inštinktívne a on sa nad nimi nijak zvlášť nezamýšľal.

„Prišiel som sa rozlúčiť.“ zašepkal do ticha a dlhými štíhlymi prstami prehrabol strapaté čierne vlasy, hľadiac na chlapcovu jemnú tvár so stále ešte detskými črtami. „Už sa ďalej nemôžem pozerať na to, v akom si stave. Tak veľmi by som si želal, aby som to nemusel urobiť, ale nemôžem inak. Tak veľmi by som ti chcel pomôcť inak, ale toto je jediný spôsob, ktorý vidím. Snáď mi odpustíš a snáď odpustím sám sebe.“ povzdychol si a vytiahol z kapsy flakónik so žiarivo červenou tekutinou. „Kiež je pre teba smrť vykúpením z tohto pekla, môj malý Chrabromilčan. Viem, že som ti to nikdy nepovedal, ale mám ťa rád, Harry a dúfam, že keď sa spolu opäť stretneme, budeme môcť byť spolu naveky, tak ako si si želal.“ zašepkal a priložil fľaštičku s jedom k ústam chlapca, ktorého tak veľmi miloval.

„Čoskoro sa uvidíme.“ sľúbil mu a jemne sa perami dotkol jeho čela v letmom bozku. „Spi sladko, Harry.“ rozlúčil sa a z očí sa mu skotúľali horúce slzy. Nechal ich dopadnúť na ruku, v ktorej stále ešte zvieral tú chlapcovu. Zovrel ju pevnejšie, keď ochabnutým telom začal zmietať bolestivý kŕč, ktorý trval pár sekúnd. A potom to všetko skončilo. Už žiadne trápenie. Zostala len bolesť a prázdnota v srdci staršieho muža, muža, ktorý si napriek všetkej svojej snahe nechal ukradnúť srdce týmto pochabým bláznom.