Posledné želanie

   Tichou chodbou tmavých žalárov sa rozliehali kroky a hoci osoba, ktorá tadiaľ kráčala našľapovala potichu, v tom tichu sa to zdalo, akoby tadiaľ prechádzalo stádo kentaurov. Mladá dievčina sa tuhšie zamotala do svojho školského habitu. Chlad sa jej zarýval až do morku kostí a ona túžila čo najskôr sa dostať do cieľa svojej cesty. Už len pri tom pomyslení sa od vzrušenia roztriasla. Zastala pred kamennou stenou, ktorá ukrývala vstup do komnát učiteľa lektvarov a bez zaváhania zaklopala.

„Idete neskoro, Grangerová. Váš trest začal už pred dvoma minútami.“ ozval sa nevrlý hlas majiteľa bytu v podzemí a strnulým kývnutím hlavy naznačil, aby vošla. Len čo za ňou zavrel dvere, jeho prísna maska zmizla a vystriedalo ju niečo, čo nápadne pripomínalo úsmev.

„Chýbala si mi.“ zašepkal jej tesne pri uchu a perami sa pritom dotkol jej ušného lalôčiku, až sa otriasla vzrušením. Natiahla k nemu ruky a vzala jeho tvár do dlaní.

„Aj ty mne. Nemohla som sa dočkať, kedy ťa uvidím, ale Harry s Ronom ma neustále zdržiavali.“ vysvetlila a jemne pobozkala tie úzke pery, ktoré najčastejšie vídala stiahnuté do úzkej linky. „Všetko najlepšie k narodeninám, Seve.“ zaševelila a jeho oči sa rozšírili od prekvapenia.

„Ako to vieš?“ spýtal sa s nehraným úžasom a viedol ju ku kreslám oproti krbu, v ktorom žiarivé červené plamene tancovali svoj divoký, priam pekelný tanec.

„NO... trošku som sa prehrabovala v starých ročenkách.“ priznala a líca jej sčervenali, keď jej čokoládové oči vyhľadali tie tajomné bezodné studne.

„Rozumiem. Že ma to ešte vôbec prekvapuje.“ uškrnul sa a posadil sa tak, aby na ňu videl. Jej vlnité vlasy sa leskli v žiare blkotajúceho ohňa a on doslova cítil ich vôňu. Omamná kvetinová vôňa, ktorá opájala jeho zmysly už niekoľko mesiacov sa vznášala jeho bytom od chvíle, čo sem vstúpila. Kochal sa pohľadom na jej jemné črty tváre, bezchybnú pleť a dokonalú postavu. Vždy, keď na ňu takto hľadel, neubránil sa spomienkam na chvíľu, keď pred ním odhalila svoje city a žiadala o možnosť dokázať mu ich úprimnosť. Vtedy ju odmietol a nie práve vyberaným spôsobom, no ona sa nevzdávala. Usilovala ďalej o jeho náklonnosť a on po čase podľahol jej kúzlu osobnosti. Nemohol si pomôcť. Síce ho nesmierne vytáčala svojim šplhúnstvom, ale nemohol popierať, že obdivoval jej nemalý intelekt a okrem toho, len hlupák by popieral fakt, že je krásna.

Odkedy jej dovolil nahliadnuť pod jeho masku prísneho profesora, diali sa s ním zázraky. Vo chvíľach, ktoré trávili osamote bol úplne iným človekom. Konečne opäť žil a jej láska mu pomáhala zahojiť staré rany, ktoré väznili jeho dušu a uzatvárali ju pred svetom. Ona však našla kľúč k jeho srdcu a deň za dňom postupovala krôčik za krôčikom až na samotné dno jeho duše, kde klíčil ten neovládateľný a neskutočný cit, nazývaný láska.

„Severus? Si v poriadku?“ spýtala sa ho ustarane a pozrela naňho s tým podivným výrazom v očiach, ktorý u nej vídal častejšie, než by chcel. Bála sa oňho a on tomu nemohol nijako zabrániť. Vedela o jeho pozícii dvojitého agenta a hoci tolerovala jeho prácu, neznamenalo to, že s tým súhlasila.

„Samozrejme, len som sa trochu zamyslel. Vravela si niečo?“ zaplašil zmätené myšlienky do úzadia a venoval jej svoju plnú pozornosť. Bolo to dosť ťažké, keď ho neustále rozptyľovala, hoci si toho zrejme nebola vedomá. Avšak jej šibalské ohníčky v očiach, to ako si obkrúcala prameň vlasov okolo prsta a spôsob, akým si olizovala pery, to všetko ho privádzalo takmer do šialenstva. Len s ťažkosťami sa celé tie mesiace ovládal, aby sa na ňu nevrhol a nevzal si ju celú. Stále však bola jeho študentkou a aj keby sa odvážil riskovať, že ho Albus vyhodí, nechcel na ňu naliehať. Miloval ju a mohol počkať, kým nebude pripravená.

„Vravela som, že mám pre teba darček.“ zopakovala rozjarene a vstala z kresla. Dvoma krokmi prekonala vzdialenosť medzi nimi a obkročmo si mu sadla na kolená. Videla, ako previnilo sa zatváril, pretože nemohol skryť rastúcu hrču v nohaviciach, no ona sa len tajomne usmiala a pritisla svoje pery k jeho ústam. Chutili ako mäta a ona ich priam so zbožnou úctou láskala jazykom, kým jej nedovolil preniknúť ďalej. Prstami prehrabol záplavu jej vlasov a s nesmiernym potešením opätoval jej bozky, ktoré boli čím ďalej vášnivejšie. Na chvíľu sa od nej odtrhol, ale len aby sa nadýchol a zbadal tú túžbu v jej očiach. Chcel pokračovať v bozkoch, zasypať nimi jej ústa a krk, nežne ju láskať po tele, ale zamietavo pokrútila hlavou a trošku sa odtiahla. Nevstala. Potrebovala len dosť miesta, aby zo seba zhodila neforemný habit, ktorý zakrýval jej štíhle a dokonale tvarované telo.

Keď habit dopadol na zem vedľa nich, naskytoval sa Severusovi pohľad ako pre bohov. Hermiona sa pred ním vynímala v celej svojej kráse, zahalená len v akejsi priesvitnej nočnej košieľke. Čierna farba toho kusu látky ostro kontrastovala s jej svetlou pokožkou a jemná čipka po krajoch podprsenky bola zbytočnou ozdobou na jej pevných prsiach, ktoré sa pred ním odhaľovali.

„Všetko najlepšie k narodeninám, láska moja. Chcem byť len tvoja, oddnes a navždy.“ zašepkala hlasom zastretým túžbou a on nemohol uveriť vlastným ušiam.

„Ty chceš... si si istá? Môžme počkať...“ uisťoval ju nielen slovami, ale i pohľadom. Avšak on sám bol rozpoltený. Jedna jeho časť vedela, že môže počkať, ak to bude nutné. Nechcel jej nijako ublížiť a riskovať, že ju stratí navždy. Druhá časť jeho ja však veľmi túžila prijať ponúkaný dar a milovať ju tak, ako ešte nikoho pred ňou.

„Nechcem už čakať. Chcem ťa tak veľmi, že už to viac nedokážem.“ usmiala sa a potvrdila svoje slová ďalším bozkom. Ich pohľady sa stretli a viac im nebolo treba.

S ľahkosťou ju vzal do náručia a niesol ju do spálne. Triasla sa pritom vzrušením i očakávaním. Bolo to pre ňu prvý krát a chcela si spomienku na tento deň uchovať v hlave navždy. Verila, že Severus už sa postará o to, aby svoje rozhodnutie neoľutovala a že tá spomienka bude stáť za to, aby si ju pevne strážila.

Opatrne ju položil na posteľ, ktorá sa len nepatrne prehla pod jej váhou a kochal sa pohľadom, ktorý sa mu naskytol. Ležala pred ním, oblečená len v sexi nočnej košieľke a žiadostivo naňho hľadela.

Vyzliekol si svoj habit a ľahol si vedľa nej. Jemne prstom prešiel po jej čele pokračujúc na nos a pery a túto naznačenú cestičku potom nasledovali jemné dotyky pier. Keď sa prepracoval až k jej ústam, uväznila ho v náruživom bozku a on jej medzitým stiahol ramienko toho sporého šatstva, ktoré mala na sebe.

Hra, ktorú s ňou hral a bozky, ktorými obsypával celé jej telo ju privádzali do vytrženia. Nebola schopná myslieť na nič iné než na to, ako veľmi po ňom túži, ako veľmi chce tento okamih predĺžiť do konca života a nikdy viac sa nechcela vymaniť z jeho područia. Cítila na stehne jeho tepajúcu erekciu, stále ešte uväznenú v trenkách. Nechávajúc sa hladkať siahla rukami k jeho bokom a vyzliekla mu aj to posledné, čo och oddeľovalo od okamihu úplnej pravdy, úplného odhalenia. Teraz už boli len oni dvaja, ich rozhorúčené telá, chvejúce sa rozkošou a vzájomnou túžbou po sebe.

Jemne hladkal jej skvostné prsia a jazykom obkrúžil bradavky, ktoré razom stvrdli a týčili sa do vzduchu ako dva vrcholky hory. Rukou skĺzol nižšie na jej brucho a ďalej až k miestu, ktoré bolo doteraz zahalené tajomstvom. Nik pred ním ju takto nevidel, nik sa jej takto nedotýkal a nikomu nedovolila vniknúť do jej svätyne. Toto právo dala teraz jemu a on chcel, aby to bolo jedinečné pre oboch. Ukazováčikom našiel ukrytý malý uzlíček a jemne pritlačil. Neubránil sa spokojnému úsmevu, keď slastne zavzdychala.

„Seve... neprestávaj!“ zachraptela a on jej vtisol bozk medzi dva čnejúce sa pahorky, medzi jej prsia. Prstami vyhľadal ten tajný vchod do jej jaskyňky a obliala ho nová vlna vzrušenia, keď pocítil ako jej sladká ambrózia pokryla jeho ruku. Hladkal ju a bozkával, v snahe dosiahnuť maximálne uvoľnenie a keď bola dostatočne pripravená, vnikol do nej svojim mužstvom, ktoré sa už tiež dožadovalo pozornosti, najjemnejšie ako vedel.

Vykríkla od prekvapenia, keď svojim penisom naplnil jej vnútro a keď začal prirážať v pravidelnom rytme, podvedome spolupracovala.

Jej svaly sa okolo neho sťahovali a on mohol cítiť, že vrchol ich blaha je nablízku.

Zmietaní vo víre vášne spoločne dosiahli vrchol a na ich tvárach sa usadili spokojné úsmevy.

Keď zbadal osamelú slzičku brázdiacu si cestičku po jej tvári, zneistel.

„Ublížil som ti?“ spýtal sa opatrne, no ona len pokrútila hlavou a pritisla sa k nemu.

„Ty mi nemôžeš ublížiť, Seve. Bolo to krásne, nikdy som si nemyslela, žeby... bolo to to najkrajšie, čo som kedy zažila. Ďakujem ti.“ šepla a jeho svaly sa uvoľnili.

„Ja ďakujem. Bol to ten najkrajší darček, aký som kedy dostal, Mína. Milujem ťa.“ odpovedal jej, prekvapený vlastnými slovami. Pochyboval, že bude niekedy schopný vysloviť tie dve slová, no s Hermionou po boku to nebolo také ťažké. Skutočne ju miloval a nebolo by fér voči nim obom popierať svoje city.

„Aj ja teba, Seve.“ usmiala sa a schúliac sa v jeho náručí zaspala.

Od tej chvíle ich spoločných stretnutí nebolo mnoho, pretože Severusa zamestnávala jeho úloha špióna a ona chápala, že v ich spoločnom záujme je byť opatrní kedy a kde sa stretnú, ale aj tak bez neho nemohla vydržať. Preto si každú spoločnú chvíľu užívali tak, akoby mala byť ich poslednou.

V tú noc však bol Severus zamyslený a niečo ho trápilo. Priala si, aby sa jej zdôveril a povedala mu to. S tichým povzdychol sa od nej v posteli odtiahol a ju ovanul nepríjemný chlad. Sedel na kraji postele a ona si kľakla zaňho, objímajúc ho a slovami mu dodávajúc odvahu.

„Neviem, či by som ti to mala vedieť. Nemal by som ti to vravieť, ale nechcem ťa stratiť. Aj tak sa to zrejme stane, ale aspoň budeš vedieť pravdu. Skutočnú pravdu a nie tú, ktorú budú vedieť ostatní.“ mumlal a ona sa striasla, tentoraz od strachu.

„Vždy budem stáť pri tebe, nech sa stane čokoľvek.“ uistila ho a sama seba presviedčala o vlastných slovách.

„Dnes som dal Albusovi sľub, no neviem, či ho dokážem splniť.“ priznal napokon a ona čakala, kým bude pokračovať.

„Cez prázdniny som sa zaviazal nezrušiteľnou prísahou, že istému človeku pomôžem vykonať jeho úlohu. Nechcel som to splniť, ale zatiaľ som nenašiel spôsob, ako sa tomu vyhnúť.“

„Ak porušíš prísahu...“ jachtala zdesene a tuhšie ho objala.

„Zomrel by som, presne tak, ale bol som ochotný to podstúpiť radšej, než splniť to, čo bolo treba. Dnes ma však zavolal Albus a požiadal ma, aby som to urobil.“ povedal potichu a odtiahol sa od nej. Cítil sa nehodný jej pozornosti, jej dotykov, jej lásky.

„Severus, povedz mi prosím, čo musíš urobiť.“ žiadala ho, no nevedela, či chce vedieť pravdu.

„Mám ho zabiť.“ zašepkal a jeho hlas v jej hlave znel ako hlasná ozvena. „Mám zabiť Albusa. Tou úlohou poveril Voldemort Draca Malfoya a jeho matka ma prinútila prisahať, že mu s tým pomôžem. A dnes... Albus si odo mňa vyžiadal sľub, že ho zabijem osobne.“

„Čože? Ale to... to predsa nejde... Severus, však si mu to nesľúbil?“ žiadala a v očiach, ktoré naňho upierala sa leskli slzy.

„Musel som. Jeho dni sú spočítané. Zasiahla ho veľmi nebezpečná kliatba a podarilo sa mi oddialiť jeho smrť len na rok.“ vysvetlil so šialeným výrazom v tvári a odvrátil sa od nej.

„Rok, len toľko mu zostáva... bude umierať dlho a v bolestiach, ak to neurobím.“

„Takže... bude to láskavosť, ktorú mu preukážeš. Ušetríš ho utrpenia.“ pochopila odrazu a odľahlo jej. Nieže by ju tešila predstava, že riaditeľ musí zomrieť a dokonca rukou Severusa Snapea, ale pravda bola lepšia, než myslieť si, že je Severus chladnokrvný vrah.

„Láskavosť! Láskavosť! To isté vravel aj ten starý blázon, ale to nič nemení na fakte, že sa stanem vrahom. Navyše vrahom svojho priateľa, svojho učiteľa... Ako to odo mňa vôbec mohol žiadať? Nedokážem to.“ zvolal zúfalo a zložil hlavu do dlaní.

„Pomôžeš tak jemu i sám sebe. Dumbledore by si neprial, aby si zomrel kvôli tomu, že porušíš prísahu. Ak navyše vie, že mu niet pomoci, využíva to najlepšie ako vie v prospech celého nášho spoločenstva.“ chlácholila ho a sadla si na zem vedľa neho. „Nesmieš sa kvôli tomu trápiť, Seve. Je to strašná predstava, že už tu s nami nebude, ale... nič s tým neurobíme. Aj tak odíde, či už s tvojou pomocou alebo bez nej.“ pokračovala a po tvári jej stekali horúce slzy. Nevšímala si ich a nechala ich voľne padať po tvári, kým jej ich Severus nezotrel.

„A čo bude s nami? Bude zo mňa vrah.“

„Nikto a nič ma neprinúti vzdať sa ťa. Som rada, že si mi povedal pravdu a práve pre túto pravdu ťa milujem ešte viac. Viem, že to nechceš urobiť a aj keď budeš musieť, nikdy ti to nebudem vyčítať, to ti sľubujem.“ uistila ho a v jej očiach bolo toľko odhodlania a rozhodnosti, až ho to prekvapilo.

„Nezaslúžim si ťa.“ povzdychol a objal ju. Takto spolu sedeli ešte dlho, kým nenadišiel čas rozlúčiť sa a vrátiť sa ku každodennej rutine, kedy neustále predstierali vzájomnú nenávisť.

Deň Albusovho konca sa blížil a sním aj Severusov okamih pravdy. Vedel, že Hermiona ho pochopí, ale musel byť pripravený na to, že všetci ostatní ho odsúdia. Nemôže sa im čudovať, sám by sa zachoval podobne. Keď v ten večer stál na vrcholku Severnej veže a pozeral do modrých očí človeka, ktorý vložil svoj život do jeho rúk, chcel sa otočiť na päte a zmiznúť. Utiecť od tohto pekla a nikdy viac sa nevrátiť.

„Severus, prosím!“ zašepkal tichý unavený hlas a on nemal na výber. Zamieril svojim prútikom na starcovu hruď a vyslovil dve slová, za ktoré sa bude do konca života preklínať.

„Avada Kedavra!“

Naplnil ho pocit neskutočnej prázdnoty. Hnusil sa sám sebe, nenávidel sa, mal chuť skočiť z tej veže a padnúť vedľa tela svojho priateľa, miesto toho však s ostatnými Smrťožrútmi, držiac sa nablízku Dracovi Malfoyovi, utiekol z hradu ako zbabelec. Keď ho začal Potter naháňať, chcel sa tomu poddať a nechať chlapca, aby ho zabil a zbavil ho tej obrovskej bolesti, ktorú cítil. Ale bol len jedným z vojakov v tejto vojne a práve rozohral nebezpečnú taktiku. Na jeho ramenách teraz ležalo viac, než by si ktokoľvek pomyslel a on musel bojovať ďalej, aby Albusova obeť nevyšla nazmar.

Schovával sa. Nesmel sa nechať chytiť, ale nedokázal ho nechať odísť bez rozlúčenia. Z diaľky sledoval Dumbledorov pohreb a pohľadom vyhľadal Hermionu. Sedela vpredu, vedľa svojich priateľov a rovnako ako oni bola zlomená. Na rozdiel od nich mala možnosť pripraviť sa na to, že tento deň príde, ale človek nikdy nie je dosť pripravený na smrť. Ani ona nebola a navyše, stále nemala o Severusovi žiadnu správu.

Cítila na sebe jeho pohľad a čiastočne jej odľahlo. Je v poriadku. Dúfala, že za ňou príde a budú zdieľať svoj smútok spoločne. Nevedela si ani len predstaviť, ako sa musí cítiť, ale túžila byť mu nablízku, utešiť ho a sama sa nechať utešiť.

Čakal na ňu pred domom, ktorý si prenajala v Rokville, aby tu ešte chvíľu mohla zostať, keď ostatní študenti odídu domov na prázdniny. Vrhla sa mu do náručia, zabúdajúc na to, že ich môže niekto vidieť. Potrebovala cítiť jeho blízkosť, vedieť, že je s ňou.

„Seve... si v poriadku? Nie je ti nič?“ pýtala sa s obavami, ale on ju pevne privinul k sebe a viac nebolo treba. Rozplakala sa a on ju nechal, aby dala priechod svojej bolesti. On plakať nemohol.

„Mali by sme ísť dnu, začína byť chladno.“ navrhol potichu a ona len prikývla. Otočili sa k domu a vykročili, keď ich vyrušil zvuk, ktorý svedčil o tom, že sa sem niekto premiestnil.

Obaja sa otočili a s hrôzou ustrnuli. Oproti nim nestál nik iný než Harry Potter. Z očí mu sršali blesky, keď zbadal nenávideného majstra elixírov.

„Nechaj ju na pokoji, ty bastard!“ skríkol a rýchlym kúzlom Snapea odzbrojil. „Hermionu mi nevezmeš, to nedovolím!“ zrúkol a strelil po Snapeovi ďalšiu kliatbu a len tesne ho minul.

„Harry, nie!!! Nechaj ho, nerozumieš tomu!“ bránila ho Hermiona a vrhla sa k Severusovi, ktorý padol na zem kúsok od nej.

„Odstúp, Hermiona. Tento bastard zabil Dumbledora. Musí za to zaplatiť!“ vrieskal jej kamarát, ale ona sa od staršieho kúzelníka nepohla ani na krok.

„Harry, nechaj nás ti to vysvetliť. Nie je to tak, ako myslíš. Severus je nevinný.“ skúšala to Hermiona plačlivo.

„Čože? Ty... ty ho brániš? ČO ti urobil? Hermiona, spamätaj sa! Je to Snape!“ nechápal Harry a stále mieril na Snapea prútikom.

„Nič mi neurobil. Ľúbim ho, Harry. Prosím, ak mi veríš, nechaj ho ti všetko vysvetliť.“ neustávala v snahe zmeniť Harryho názor.

„Nie je čo vysvetľovať. Uhni mi z cesty, Hermiona, nerád by som ti ublížil.“ varoval ju Harry, ktorému mozog zatemňovala prežívaná nenávisť k mužovi teraz už stojacemu oproti nemu.

„Tak ma budeš musieť zabiť, pretože ja neuhnem. Nepočul si, čo som povedala? Milujem ho a nedovolím, aby si mu ublížil.“

„Hermiona, ustúp! Zdá sa, že s pánom Potterom nie je rozumná reč a medzi nami je pár vecí, ktoré musíme doriešiť.“ zasiahol konečne Severus a trochu ju od seba odsotil. V ruke opäť zvieral svoj prútik a než ktokoľvek stihol niečo povedať, začali po sebe vrhať jedno kúzlo za druhým.

Bojovali spolu ako rovnocenní súperi a Hermiona sa len bezmocne prizerala tomu, ako sa dve osoby, ktoré mala rada pokúšali navzájom zabiť. Nemohla to už viac znášať a vrhla sa medzi nich práve vo chvíli, keď obaja znova pozdvihli prútiky a vyslali ďalšie kliatby.

Čo sa odohralo potom vnímali obaja protivníci ako v spomalenom filme. Nevedeli, ktorá z ich kliatob Hermionu zasiahla, no keď dievčina s očami rozšírenými údivom padla k zemi, čas akoby sa zastavil.

Harry bol pri nej prvý a so strachom v očiach sledoval, čo spôsobili. Chcel ju chytiť za ruku a nejako jej pomôcť, ale nevedno ako, ocitol sa odrazu v tráve obďaleč a sledoval, ako sa Snape skláňa nad jej telom. Tvár mal skrivenú v bolestnej grimase, keď ju opatrne bral do náručia a zúfalo premýšľal, ako jej pomôcť.

„Hermiona... Mína, prosím...“ šepkal zlomene a popod nos si mrmlal rôzne hojivé kúzla, ktorými sa snažil jej pomôcť. Nič však nepomáhalo a ona strašne krvácala.

„Seve...“ šepla a s námahou otvorila oči, aby ešte raz pozrela do tých krásnych tmavých studní, ktoré tak veľmi milovala.

„Neopúšťaj ma...zoženiem pomoc, len vydrž!“ utešoval ju a roztrasenou rukou ju hladkal po tvári. Netušil, kedy sa mu z očí vykotúľala prvá slza, ale nevšímal si to. Mal oči len pre ňu. Pre tú, ktorú teraz stráca vlastnou chybou. Zabil ju... zabil...

„Už nemôžem... nechcem odísť, ale musím..“ jachtala s námahou a on ju objal pevnejšie.

„Nie...to nesmieš... počuješ ma? Nesmieš ma tu nechať samého!“ skríkol zúfalo.

„Nechcem ťa opustiť... bojím sa...“ šepkala a zrakom prešla zo Severusa na Harryho, ktorý kľačal vedľa ich a z očí mu tiež tiekli slzy.

„Už to nikdy neurobte! Nesmiete... nesmiete spolu viac bojovať.“ žiadala a oni si vymenili neurčité pohľady. Stále sa ešte nenávideli a toto ešte viac prehĺbi priepasť medzi nimi, alôe v tej chvíli... jedno ich spájali. Obaja strácali niekoho veľmi vzácneho.

„Sľúbte mi to!“ prosila naliehavo a pozrela raz na jedného a zas na druhého.

„Čokoľvek chceš, len prosím vydrž!“ odpovedal Severus zlomeným hlasom.

„Aj ty, Harry. Musíš... mi to.. sľúbiť.“ trvala na svojom no vzápätí sa rozkašlala a začala sa dusiť vlastnou krvou.

„Sľubujem, Hermiona. Odpusť mi... odpusť to všetko..“ Harry plakal ako malé dieťa a v dlaniach zvieral jej ochabnutú ruku.

S úľavou zavrela oči a slabo sa usmiala.

„Hermiona?“ oslovil ju Severus opatrne a jej orieškové oči naňho naposledy pozreli.

„Budem tam na teba čakať a potom.... nás už nič nerozdelí. MIlu... milujem ťa, Seve.“ povedala a vydýchla naposledy.

„Nieeeeeeeee!!!“ skríkol Severus, prežívajúc najväčšie muka vo svojom živote. Držal v náručí telo ženy, ktorú nadovšetko miloval a čo je ešte horšie, bol zodpovedný za jej smrť. Ako len dokáže žiť s tým vedomím? Ako dokáže žiť bez nej.

„Milujem ťa, Hermiona. Zase sa stretneme, už skoro.“ vzlykol a odniesol jej telo do domu, kde sa o ňu postaral.

Ubehol rok od doby, čo pochoval svoju lásku a v ten deň skončil i jeho vlastný život, aj keď jeho telo stále ešte chodilo po svete. Konal si svoje povinnosti, robil všetko čo musel a splnil svoje slovo, ktoré jej dal, že nikdy viac nepozdvihne svoj prútik proti Harrymu. Nevideli sa od jej pohrebu a vzájomne sa jeden druhému vyhýbali. Obaja museli žiť s pomyslením, že sú zodpovední za jej smrť. Nikdy sa nedozvedeli, ktorá kliatba ju zasiahla skôr, čo ktorá ju napokon zabila, vinní boli obaja. V tejto chvíli Severus Snape ležal v kaluži vlastnej krvi, zmierený so svojim osudom. Nebál sa smrti, bál sa umierania. Vítal svoj koniec s otvorenou náručou, pretože vedel, že sa konečne stretnú. Harry kľačal vedľa neho a pritláčal dlaňou na miesto, kam ho pohrýzol ten veľký had. To bolo miesto, odkiaľ vytekala všetka tá krv. Urobil to posledné, čo ešte musel. Dal mu spomienky, ktoré bude potrebovať k tomu, aby porazil Voldemorta a pozrel mu do očí. Ani jeden neprehovoril, ale porozumeli si. Jediným pohľadom sa vzájomne ospravedlnili a obaja na oplátku to ospravedlnenie prijali.

Kráčal po rozkvitnutej lúke a cítil sa tak dobre, ako nikdy v živote. Cítil sa voľný a slobodný, bol konečne sám sebou, ničím nespútaný. Zahľadel sa do diaľky a pocit šťastia sa rozlial po celom jeho tele. Bola tam a čakala naňho presne ako sľúbila. Kučeravé vlasy jej viali vo vetre a tvár jej zdobil žiarivý úsmev, ktorý tak veľmi túžil vidieť odkedy ho opustila.

„Prepáč, že meškám.“ bolo prvé, čo povedal a natiahol ruku k jej tvári, aby sa uistil, že je skutočná.

„Ideš práve včas.“ oponovala mu a privrela oči, vychutnávajúc si dotyk, ktorý jej tak veľmi chýbal.

„Včas na čo?“

„Na náš nový život, naše nové dobrodružstvo.“ usmiala sa tajomne a vzala ho za ruku, vedúc ho v ústrety ich večnému životu.