Osud to tak chcel

Strácal sa pod záplavou hnedých kučier, keď ju držal okolo ramien a snažil sa upokojiť ju, pretože bola vo veľkom šoku.

„Zabila som ju... ja som zabila... to...to nemôže byť pravda, ja nie...“ jachtala zmätene a ukradomky pozerala na telo ženy, ležiace obďaleč.

„Zachránila si mi život. Bola to obrana, to je v poriadku, Hermiona. Len sa upokoj, je po všetkom,“ chlácholil ju čiernovlasý muž a jeho modré oči hľadali medzi množstvom hemžiacich sa ľudí chlapca s jazvou na čele. Stál práve uprostred sály, obklopený svojimi priateľmi a blízkymi. Na krátky okamih sa ich pohľady stretli a v oboch bola jasne viditeľná úľava, že je konečne koniec všetkým trápenia.

„Sirius... si v poriadku?“ spýtal sa tichý dievčenský hlas a čiasi nežná ruka sa dotkla jeho tváre.

„Som. Len vďaka tebe. Ani nevieš, aký som ti vďačný za to všetko,“ odpovedal a jej ruka skĺzla pozdĺž jej tela, keď sa odtiahla.

„Vďačnosť... to jediné ku mne cítiš?“ zamumlala a odvrátila zrak, sledujúc Harryho, ktorý práve objímal Ginny, Rona trúchliaceho so svojou rodinou nad bratovou smrťou a ďalších, ktorí v tejto vojne o veľa prišli.

Sirius na ňu nechápavo hľadel a premýšľal nad tým, čo v skutočnosti cíti. Už veľmi dávno vedel, že to nie je len vďačnosť... ako dlho? Vlastne od tých osudných Vianoc...

pred dvoma rokmi

Toho roku mal Sirius konečne dôvod k radosti. Albus dovolil Harrymu a jeho priateľom stráviť Vianoce v jeho dome na Grimmauldovom námestí 12, ktoré bolo od začiatku prázdnin sídlom Fénixovho rádu. Bol to krásny čas a od čias Jamesovej smrti to boli tie najkrajšie Vianoce, aké Sirius zažil.

Bol deň pred koncom prázdnin a on hľadal Harryho, aby sa s ním rozlúčil skôr, než sa bude musieť vrátiť do školy. Nenašiel ho v kuchyni a Molly ho poslala do salónu, tam však našiel len Rona s Ginny, zabratých do šachovej partie a Freda s Georgom vymýšľajúcich nové nápady pre svoj obchod. Ani jeden z nich však nevedel, kde je Harry a tak jeho kroky smerovali do knižnice.

Otvoril dvere a keď nezbadal Harryho, chcel sa zvrtnúť na opätku a hľadať ďalej, keď ho niečo prinútilo zastať. Zahľadel sa na drobnú postavu schúlenú v kresle, pohrúženú do nejakej knihy. Jej hnedé vlasy sa leskli vo svetle plápolajúceho ohňa a prameň uvoľnený z copu jej padal do tváre. So zatajeným dychom sledoval, ako si ho založila za ucho a jemne si hrýzla spodnú peru, keď hltala slovo za slovom. Stál tam ako omámený a úplne zabudol na to, že hľadal Harryho. Bola ako víla, rozjasňujúca jeho deň.

Vzhliadla a na jej lícach sa objavili červené fľaky, keď opatrne zaklapla knihu. Bola taká krásna a nevinná... ako anjel.

„Sirius... ja, ehm, požičala som si niečo z knižnice, snáď to nevadí?“ spýtala sa pre istotu a on len pokrútil hlavou. Nikdy na ňu nepozeral inak než ako na kamarátku svojho krstného syna, ale dnes... cítil, ako jeho vzrušenie narastá a bol rád, že má na sebe jeden zo svetrov Molly Weasleyovej, ktorým zásobovala nielen celú svoju rodinu, ale aj blízkych známych. Našťastie preňho však starostlivá žena neodhadla jeho veľkosť a sveter bol dosť dlhý na to, aby zakryl jeho intímne partie, v ktorých pociťoval nepríjemný tlak. Ak odtiaľto rýchlo nezmizne... och...

„Sirius, si v poriadku?“ spýtala sa a s ustaranou tvárou k nemu pristúpila. Jemný dotyk na jeho ramene spôsobil, že mu telom prebehla vlna vzrušenia, silnejšia ako úder blesku.

„Ja len... nevidela si Harryho?“ vysúkal zo seba a na jej tvári sa zračilo pochopenie.

„Myslím, že je u Hrdozobca. V poslednom čase sa dosť uzatvára do seba. Možno by si s ním mohol prehovoriť, nie je dobré, keď sa nám vyhýba,“ vravela a buď si nevšimla, alebo nechcela všimnúť jeho nervozitu.

„Jasné, hodím s ním reč. Teraz, ak ma ospravedlníš...“ povedal a zmizol tak rýchlo, ako sa zjavil. Prv než šiel za Harrym, potreboval chvíľku osamote  vo svojej izbe.

Kráčajúc do jednej z podkrovných izieb, ktorú zariadil pre svojho hypogrifa, premýšľal nad tým, čo sa mu práve stalo. Ako je možné, že sa tak vzrušil pri jedinom pohľade na túto mladú dievčinu? Už predsa vyrástol z čias, keď bol vzrušený skoro stále a riešil to skrývaním sa na záchode.

S Harrym viedol rozhovor až do skorých ranných hodín a azda to im zachránilo životy.

Mohli byť asi tri hodiny ráno, keď ich vyrušil zvuk krbu, ktorým sa niekto premiestnil. Potichu, aby nezobudili ostatných zišli do kuchyne, kde našli strhaného Remusa s tvárou skrivenou od prežívanej bolesti a zúfalstva.

„Albus je mŕtvy. Musíte odtiaľto okamžite zmiznúť, Voldemort je tu každú chvíľu,“ oznámil im a sťažka dosadol na voľnú stoličku.

Správa o riaditeľovej smrti ich zasiahla ako blesk z čistého neba, no na smútok teraz nebol čas, trúchliť budú neskôr. Teraz je najdôležitejšie dostať všetkých do bezpečia, aby strát na životoch nebolo oveľa viac.

„Harry, rýchlo zobuď ostatných. Molly nech mi príde pomôcť s Remusom a vy ostatní sa okamžite zhromaždíte tu v kuchyni. Musíte sa okamžite vrátiť do školy,“ prikzoval Sirius roztraseným hlasom. Doteraz bol len pasívnym členom Rádu, ale v tejto chvíli tu nebol nik kompetentný, kto by sa postaral o organizáciu záchrannej akcie.

Čiernovlasý chlapec na nič nečakal a vybehol po schodoch zobudiť všetkých obyvateľov. Netrvalo to ani desať minút a všetci boli zoradení pred krbom, aby pod bedlivým dohľadom Molly Weasleyovej použili letax na návrat do školy. Ako prvá Ginny, za ňou dvojčatá a Ron. No keď prišiel rad na Harryho, zháčil sa a zastal svojmu krstnému zoči voči.

„Nenechám ťa tu, Sirius. Musíš ísť s nami,“ žiadal ho, no starší muž len pokrútil hlavou, položiac mu ruku na rameno.

„Si rozumný mladý muž, Harry a dobre vieš, že začala vojna. Ja musím pomôcť kde je treba a ty... ty, Harry, musíš byť v škole a počúvať, čo ti povedia. Nesmieš sa do ničoho púšťať sám, rozumel si mi? Zostaneš v škole a nebudeš riskovať,“ prikazoval a jeho hlas znel tak prísne, ako ho ešte Harry nikdy nepočul. Mlčky na seba hľadel, ale keď chcel Harry protestovať, Sirius ním prudko zatriasol a zvýšeným hlasom žiadal: „Sľúb mi to, Harry!“

„Sľubujem,“ zamumlal chlapec a s očami sklopenými k zemi si do hrste nabral letaxový prášok.

Ako posledná na radu prišla Hermiona a pri pomyslení, že ju ktovie ako dlho neuvidí mu zovrelo žalúdok.

„Hermiona?“ zavolal na ňu a ona sa k nemu prekvapene otočila. Stála pred ním v tenkej nočnej košieľke, trasúc sa od zimy. Vyzliekol si plášť a prehodil jej ho cez ramená, čím si vyslúžil jej vďačný úsmev.

„Dávaj na nich pozor a buďte opatrní. Neverte nikomu a...“ zháčil sa. ČO vlastne chcel povedať? Chcel ju objať a uistiť ju, že všetko bude dobré, chcel s ňou stráviť ešte nejaký čas, aby si ujasnil svoje city k nej, aby zistil, či to čo cíti je skutočne... veď je to nezmysel. Má šestnásť rokov a on je od nej oveľa starší. Aj keby boli jeho city k nej úprimné, čo na tom... ona by ho nikdy nemohla milovať. Nie tak ako on ju.

„Aj vy buďte opatrní a dajte nám vedieť, čo sa deje,“ požiadala a po chvíľke zaváhania mu vtisla letmý bozk na tvár.

Bol to len priateľský bozk, uisťovala sa, keď ležala vo svojej posteli a hlavou jej vírilo množstvo protichodných myšlienok. Bola zmätená zo svojich pocitov. Ak si on myslel, že ho nemohla milovať šestnásťročná dievčina, jej pochyby sa týkali toho, čo by muž ako je Sirius mohol vidieť na prakticky ešte dieťati.

Lenže ona už nebola dieťa. Bola to mladá žena, ktorá začala pociťovať záujem o opačné pohlavie. Môže snáď za to, že sa jej páčia starší muži, ktorí dokážu oceniť jej kvality, na rozdiel od chlapcov v jej veku, ktorí v nej vidia len nechutnú a otravnú bifľošku, ktorá nemá nič lepšie na práci než sedieť nad knihami a stále sa učiť?

Vojna pokračovala a jej dôsledky sa ich priamo dotýkali. Mnohí študenti prišli o svojich blízkych a mnohí sami padli do rúk smrťožrútov. Bolo to deň za dňom horšie a od chvíle, čo o Siriusovi nemali žiadne správy, panovalo medzi nimi ťaživé napätie. Jediná krátka správa prišla asi dva týždne po Vianociach a odvtedy...

Som v poriadku, vraciam sa k životu pustovníka, nepokúšajte sa ma hľadať ani kontaktovať. S láskou Tichošľap.

Ubehli dva roky od chvíle, čo sa videli naposledy a ona pri sebe neustále nosila lístok, pôvodne adresovaný Harrymu. S láskou... tie slová čítala už toľkokrát a priala si, aby boli vyslovené pre ňu... Nemohla Siriusa pustiť z hlavy. Nemala o ňom žiadne správy, nevedela dokonca, či žije, ale jedno vedela určite... nebolo to len pochabé pobláznenie, dievčenská láska či ako to nazvať... ich osudy boli a mali byť spoločné. Milovala ho a vedela, že kým sa nevráti, nebude jej život naplnený šťastím, aké by chcela prežívať až do konca svojich dní. Možno by raz našla muža, ktorý by ju miloval a poskytol jej všetko čo potrebuje, ale nikdy by nezabudla na svoju prvú lásku, hoc len platonickú a nenaplnenú.

Nastal deň veľkého boja. Učitelia, zvyšní členovia Rádu i študenti sa zhromaždili v Rokforte, aby spoločne bojovali za dobrú vec. Bojovali za slobodu, lásku, život a svoje šťastie. Hermiona s Ronom stáli po boku Harryho, ktorý stál pred najväčšou skúškou svojho života. Bude bojovať s Voldemortom a ako predurčila veštba... ani jeden nemôže žiť, kým žije ten druhý. Dnes mal prísť okamih pravdy nielen preňho, ale aj pre celú kúzelnícku komunitu.

Bojovalo sa tvrdo a straty boli na oboch stranách. Hermiona v dave bojujúcich márne hľadala čierne vlasy siahajúce takmer po ramená, usmievavé a dobrácke modré oči, márne hľadala muža, ktorý v jej srdci nevedomky zasial zrniečko nádeje na lepšiu budúcnosť po jeho boku.

Bojovala práve s Averym, keď začula hlas, ktorého farbu by spoznala medzi tisíckami iných hlasov. Bol tu... bojoval s nimi a práve teraz sa pokúšal pomôcť profesorke McGonagallovej, na ktorú sa vrhlo asi päť smrťožrútov. Boli nimi natoľko zamestnaní, že si ani jeden nevšimol Bellatrix Lestrangovú blížiacu sa k nim s krutým úsmevom na perách.

Nová vlna energie zaplavila Hermionu a jediným šmahom prútika odrovnala svojho protivníka, aby mohla zastaviť Bellatrix práve vo chvíli, keď sa chystala ukradnúť jej jej šťastie.

„Avada Kedavra!“ zakričala a prúd zeleného svetla zasiahol ženu presne vo chvíli, keď rovnaký lúč, lenže z Harryho prútika zasiahol Voldemorta. On i jeho najvernejšia služobníčka padli na zem v rovnaký okamih.

Prútik, ktorý Hermiona zvierala v ruke jej vypadol a kolená sa jej podlomili. Bolo to prvý krát, čo použila smrtiacu kliatbu a ochromilo ju zistenie, aké ľahké je zabiť. Nevedela, ako dlho trvalo, kým si ju k sebe niekto pritiahol a šepkal jej do uchá tiché slová útechy. Nevedela sprvu, že je to Sirius, ktorý bol strachom celý bez seba. keď ju videl bojovať a následne padať k zemi. Nevedela, ako veľmi mu odľahlo, keď nezistil žiadne vážne zranenia na jej tele .

„Zabila som ju... ja som zabila... to...to nemôže byť pravda, ja nie...“ jachtala zmätene a ukradomky pozerala na telo ženy, ležiace obďaleč.

„Zachránila si mi život. Bola to obrana, to je v poriadku, Hermiona. Len sa upokoj, je po všetkom,“ chlácholil ju  a ona si až teraz uvedomila, komuže to leží schúlená v náručí. Odrazu ju zaplavil neskutočný pocit radosti z tejto chvíle, ktorú vo svojich snoch prežívala nejeden krát.

„Sirius... si v poriadku?“ spýtala sa tichým hlasom a natiahla k nemu ruku, akoby sa chcela presvedčiť, že sa jej to nesníva. Bol to on... živý a zdravý. Ba čo viac, bol tu s ňou...

„Som. Len vďaka tebe. Ani nevieš, aký som ti vďačný za to všetko,“ odpovedal a jej ruka skĺzla pozdĺž jej tela, keď sa odtiahla.

„Vďačnosť... to jediné ku mne cítiš?“ zamumlala a odvrátila zrak, sledujúc Harryho, ktorý práve objímal Ginny, Rona trúchliaceho so svojou rodinou nad bratovou smrťou a ďalších, ktorí v tejto vojne o veľa prišli.

Videla jeho nechápavý pohľad a vedela, že ak mu to nepovie teraz, možno k tomu už nikdy nenájde odvahu.

„Celé tie roky som čakala, či sa ešte niekedy uvidíme... tak veľa som ti toho chcela povedať, tak veľa...“ šepla, stojac otočená k nemu chrbtom. „Myslela som na teba, každý jeden deň, čo si bol preč, ale... viem, je to trúfalé myslieť si, žeby si mohol...“

„Mohol čo, Hermiona? ČO sa mi pokúšaš povedať?“ spýtal sa a jeho duša plesala. Naozaj práve prežíval to, čo sa mu zdalo že prežíva? Naozaj bola sklamaná z toho, žeby k nej cítil obyčajnú vďačnosť?

„Viem, že je to hlúpe a môžeš sa mi vysmiať, že o tom nič neviem, ale ja... ja ťa ľúbim, Sirius a keby som mala šancu ti to nejako dokázať...“ jachtala, no zvyšok vety zanikol v bozku, v ktorom uväznil jej mäkké poddajné pery.

„Tak dávno som to chcel urobiť,“ zachraptel a ich pohľady sa stretli. Obaja v nich našli to, čo potrebovali a viac im nebolo treba. O chvíľu sa už nechali unášať k výšinám vo víre vášnivých bozkov, nedbajúc na prekvapené a zvedavé pohľady priateľov.