Mr. & Mrs. Snape

Začiatok školského roka predstavoval pre učiteľov vždy veľmi hektické obdobie. Príprava rozvrhov, učebných plánov, porady, porady a zase len porady. Jednou z povinností riaditeľa v tomto roku bolo predstaviť svojim kolegom nového učiteľa Obrany proti čiernej mágii. Vôbec ho netešilo, že mu táto úloha pripadla každý rok, pretože toto miesto bolo prekliate a nik z učiteľov tohto predmetu nevydržal viac než rok.

Všetci s napätím očakávali, koho privedie tentoraz. Mali tu už týpka, ktorému z druhej strany hlavy vyčuhoval Voldemort, samoľúbeho podvodníka, vlkodlaka a dokonca smrťožrúta prezlečeného za aurora.

Skvelý výber, pomyslel si jeden z učiteľov, ktorý už takmer patril k inventáru školy. Nebol ním nik iný než Severus Snape, známy medzi študentmi ako umastený bastard či slizký netopier. Nezáležalo mu na tom, čo si o ňom ľudia mysleli. Vedel, že jeho skutočná osobnosť je od vekov uzavretá za jeho železnou maskou a kľúče od nej schováva na bezpečnom mieste, kam nik nemôže. Nik nedokáže prelomiť bezpečné hradby jeho srdca a urobiť z neho opäť človeka, ktorým dávno prestal byť. Aspoň to si sám myslel.

Teraz, v čase keď Voldemort opäť povstal, bolo viac než dôležité učiniť správny výber a Severus si vôbec nebol istý, ako to dopadne. Preto keď do dverí vstúpila vysoká štíhla žena, s vlasmi azda ešte černejšími než jeho vlastné, s tmavohnedými očami a ostrými, avšak nie tvrdými črtami tváre, nahlas si odfrkol. Okamžite tak upútal jej pozornosť a neušiel mu zvláštny záblesk v jej očiach.

„Dobrý deň.“ pozdravila zdvorilo a jej hlas znel tak zvláštne, až tajomne. Každý v zborovni, až na jedného, jej zdvorilo, avšak mierne zdržanlivo odpovedal na pozdrav a čakali, kým prehovorí hlava školy.

„Dovoľte mi, drahí priatelia, predstaviť vám našu novú učiteľku Obrany proti čiernej mágii, slečnu Constance Darkwoodovú. Som si istý, že ju medzi seba vrelo privítate a v prípade potreby jej pomôžete, kým sa trošku usadí. Minerva, verím, že by si slečne Darkwoodovej mohla pomôcť zostaviť rozvrh a vysvetliť jej niektoré potrebné veci.“ požiadal riaditeľ svoju zástupkyňu a tá sa na svoju novú kolegyňu slabo pousmiala. Nevedela zatiaľ, čo si o nej myslieť, ale po predošlých skúsenostiach sa mala na pozore.

„Iste, Albus.“ pritakala a zapísala si poznámku na okraj svojho zápisníka.

„Pán riaditeľ, ste si istý, že táto slečna je plne kompetentná pre výuku takého dôležitého predmetu?“ ozval sa z rohu miestnosti mrzutý hlas profesora elixírov a všetky hlavy sa otočili k nemu. Nebol to však Albus, kto mu odpovedal, lež Constance sama.

„Máte snáď záujem vidieť môj životopis? Som si istá, že keď o to pána riaditeľa požiadate, s radosťou vám vyhovie. Teraz, ak ma ospravedlníte...“ povedala s úsmevom, ale jej ľadový tón hovoril sám za seba.

„Iste, moja milá, len bežte. Uvidíme sa neskôr.“ prepustil ju riaditeľ a ona zmizla tak rýchlo, ako sa tu objavila. Severus Snape za ňou len neveriacky pozeral, neschopný jediného slova. Kto je tá ženská, že si dovoľuje takto s ním hovoriť? To je neskutočná drzosť, pomyslel si a nevšimol si pobavené úsmevy na tvárach profesorky McGonagallovej a riaditeľa.

Pri najbližšej príležitosti si tento nevrlý profesor skutočne vyžiadal od riaditeľa jej životopis a s tichým zavrčaním mu ho vrátil. Nenašiel nič, čo by ukazovalo na to, že mal Albus uprednostniť niekoho iného.

Škola začala a Severus s napätím očakával, ako študenti príjmu svoju novú profesorku. Sám sa presvedčil o tom, že je táto žena dosť ostrá, prísna a tvrdá a začínal si myslieť, že mu snáď začne konkurovať v jeho úlohe najväčšieho strašiaka na škole. Možno by konečne našiel niekoho, kto by chápal jeho spôsob výuky, pomyslel si so zvláštnym potešením, ale bol sklamaný. Constance bola rovnako obľúbená ako ten prašivý vlkodlak a Severus z toho opäť vyšiel naprázdno. Na chodbách počúval len o novej profesorke, ktorá je prísna, ale spravodlivá a hlavne, úžasná učiteľka. Pche, akoby to bolo možné. Veď nemá žiadne skúsenosti, učí len prvý rok a navyše, určite je na tie decká až veľmi mierna, pomyslel si a nevynechal jedinú príležitosť, aby jej neukázal svoju nadradenosť.

Dráždil a provokoval ju pri každej príležitosti, no ona mu jeho sarkastické poznámky vracala rovnakou mincou a ak ich niekto počúval, sotva by sa dalo povedať, z koho hlasu zaznieva viac sarkazmu a irónie.

Asi mesiac po začiatku školského roku dostal Severus odkaz od riaditeľa. Mali sa stretnúť po večeri uňho v riaditeľni, hoci nechápal, o čo išlo.

Albus sedel ako zvyčajne za veľkým stolom, ktorý bol dominantou jeho pracovne a usmieval sa na prichádzajúceho hosťa. Veselé ohníčky v jeho očiach Severusovi naznačovali, že to, čo sa práve chystá, sa mu ani v najmenšom nebude páčiť.

„Posaď sa, Severus. Musím ti niečo povedať.“ uvítal ho a on poslúchol.

„Počúvam, riaditeľ.“

„Tak teda... premýšľal som o tvojej úlohe. O tvojom postavení medzi smrťožrútmi.“ uviedol ho do obrazu a Severus spozornel.

„Čo je s mojim postavením?“

„No... povedzme, že odkedy sa Voldemort vrátil, je stále viac podozrievavý, najmä keď sa nám zatiaľ podarilo všetky jeho útoky sabotovať. Sám si vravel, že sa snaží odhaliť zradcu vo svojich radoch a je len otázkou času, kedy by jeho podozrenie padlo aj na teba.“

„A? Čo ja s tým? Mám od neho vari odísť nadobro? Tým by som si podpísal rozsudok smrti a ty to dobre vieš, Albus.“ ohradil sa Severus s neskrývanou nevôľou.

„To samozrejme viem a ani som nemyslel na túto možnosť. Potrebuješ však niekoho, kto ti bude kryť chrbát. Niekoho, komu možno veriť a kto by nevzbudil podozrenie.“

„Čo tým chceš povedať? Mám niekoho priviesť do Voldemortovho kruhu, aby mi robil osobného strážcu? Ty si šialený! Dokážem sa o seba postarať.“ zrúkol naštvane čiernovlasý kúzelník.

„Isteže sa o seba postaráš, ale je lepšie nechať si otvorené zadné vrátka, nemyslíš?“ riaditeľ naňho spýtavo pozrel a čakal.

„Nebudem riskovať, že privediem nejakého idiota pred Voldemorta a budem odtiaľ odchádzať s jeho mŕtvolou. A to by bolo v tom lepšom prípade, v tom horšom dostanete dve mŕtvoly po kúskoch v pošte.“ zatiahol sarkasticky a z jeho hlasu zaznievala ohromujúca zlosť.

„Viem, že to bude nebezpečné, ale túto úlohu zveríme kompetentnej osobe a som si istý, že spoločne sa obaja vyhnete zbytočnému riziku. Navyše, zváž možnosť, že keď Voldemortovi privedieš nového človeka, oddiališ chvíľu, kedy na teba padne podozrenie zo zrady.“

„Môže to byť presne naopak.“ nedal sa Severus odbiť a rázne zamietal možnosť odsúdiť niekoho k životu, ktorý viedol on sám.

„Je to moje rozhodnutie a ty ho nezmeníš. Od teba žiadam len to, aby si túto osobu priviedol k Voldemortovi a potom ďalej pokračoval v úlohe.“ uzavrel Albus rázne a Severus vedel, že nemá zmysel protestovať. Tento starý muž rozohrával svoje partie na všetkých možných miestach a oni boli len pešiakmi v jeho hre. Ak ju chceli dotiahnuť do konca, museli hrať ako im prikáže.

„Kto?“ spýtal sa podráždene a dúfal, že k nemu Albus nepridelí toho úbožiaka Lupina, či nebodaj Blacka, ktorý bol ešte stále na slobode. Obaja sú idioti a stačilo by pár minút na to, aby ich Voldemort odhalil.

V tom sa ozvalo zaklopanie a dnu vstúpila nová učiteľka Obrany. Skúmavo si prezerala oboch mužov a spokojne sa uškrnula. Namosúrený výraz učiteľa elixírov svedčil o tom, že už počul o tom, čo sa chystá. Vedela však, že hlavné predstavenie ešte len príde.

„Posaď sa, Constance. Práve som povedal Severusovi, že sa k nemu pridáš.“

„Čože? Ona? To nemyslíš vážne!“ skríkol Severus šialený od zlosti.

„Všimla som si.“ odvetila pokojne a spražila Severusa posmešným pohľadom.

„Smrteľne vážne, Severus. Constance je aurorka a roky pracovala v utajení na najdôležitejších prípadoch.“ vysvetľoval Dumbledore.

„Mne je jedno, kde a ako pracovala predtým, hovorím ti, že je to šialenstvo a nepočítaj s mojou pomocou. Aj tak neviem, ako si predstavuješ, žeby som k Voldemortovi dostal učiteľku Obrany proti čiernej mágii, ktorej hlavnou úlohou je proti temnému umeniu bojovať. Vážne veríš, že Voldemort uverí, žeby si zamestnal niekoho so záujmom o čiernu mágiu práve na tomto poste?“

„Zabúdaš, že si jeden z tých, ktorých by rád na tomto mieste videl, aby tak mohol uskutočniť svoje ďalšie plány. Práve fakt, že to miesto má Constance ju prijme o to radšej. Zvlášť ak zvážime, že jej rodičia boli obaja jeho stúpencami ešte v prvej vojne. Mohla by tvrdiť, že toto miesto získala, aby si tak získala možnosť venovať sa popri obrane aj samotnej čiernej mágii.“

„Opakujem, že je to šialenstvo.“ Severusovi zjavne dochádzali argumenty, avšak razom ich našiel najmenej tucet, keď mu Albus oznámil spôsob akým sa Constance dostane do Voldemortovho kruhu.

„Nie, nie, nie a ešte raz nie! Do toho ma nemôžete nútiť!“ ziapal ako nepríčetný a pozeral na svojich dvoch spoločníkov. Riaditeľa, ktorý mal na tvári ustaraný, ale rozhodný výraz a ženu, ktorú poznal sotva pár týždňov, no už teraz sa tvárila triumfálne, akoby nad ním zvíťazila.

„Nemôžem ťa nútiť, iste. Ja ťa o to žiadam a verím, že mi preukážeš túto malú láskavosť.“

„Malú láskavosť? Mám sa oženiť tuto so slečnou dokonalou a to má byť malá láskavosť?“ z očí učiteľa elixírov priam sršali blesky.

„Tiež nie som nadšená predstavou mať za muža takého neokrôchanca ako ste vy, ale situácia vyžaduje isté riešenie a toto sa zdá byť jedným z najlepších.“ ozvala sa po prvý krát od chvíle, čo vstúpila.

„Oh, najlepším riešením je stať sa ženou smrťožrúta? prečo si potom nenájdete nejakého loajálneho stúpenca? Možno nebude taký... ako ste ma to nazvala? Neokrôchanec? Fajn, tak sa pozrime... oh, Avery je voľný, alebo dokonca...“

„Tak dosť, Severus!“ zastavil ho Albus. „Constance sa dostane do Voldemortovej blízkosti či už budeš súhlasiť, alebo nie. Avšak riešenie, ktoré som navrhol je najbezpečnejšie pre vás oboch. Rozmysli si to!“

Severus Snape sa na chvíľu zamyslel a v duchu zvažoval všetky možnosti. Ak neprijme Albusovu žiadosť, tá drzá učiteľka sa k Voldemortovi dostane iným spôsobom a on nebude môcť urobiť nič, ak by sa ocitla v nebezpečenstve. Ale čo ak to prijme? Jeho život bude hore nohami. Do kotla, prečo vždy on musí ustupovať a robiť kompromisy?

„Povedzme, žeby som s tým nejakým záhadným spôsobom súhlasil.“ zatiahol mrzuto a všimol si nepekný úškrn na tvári jeho budúcej „manželky“. „Čisto teoreticky, ako by si si to všetko predstavoval?“ spýtal sa a zameral svoju pozornosť výhradne na riaditeľa. Ten sa s miernym škubaním v kútikoch úst pustil do rozsiahleho vysvetľovania celého plánu a Severus len zatínal päste pri pomyslení na to, ako dlho toto všetko riaditeľ splietal, aby to sedelo.

„Zvažoval si, čo bude zahŕňať jej prijatie do spoločenstva?“ poukázal a sám sa pri tom pomyslení striasol.

„Isteže, na to nejde zabudnúť, ale nech na túto otázku radšej odpovie Constance.“

„Som pripravená na čokoľvek, čo táto úloha môže priniesť.“ povedala stroho a zámerne sa vyhla Snapeovmu pohľadu.

„Kedy to chcete spustiť?“ spýtal sa Snape podráždene.

„Oh, takže súhlasíš?“ spýtal sa Albus celkom nevinným hlasom, no Severusa tak dokonale vytočil.

„Nesúhlasím, ale neviem aký iný bláznivý nápad by si vymyslel, aby si ju tam dostal a takto budem môcť urobiť niečo, aby sa z nej nestal len mastný fľak na Voldemortovej podrážke.“

„Dokážem sa o seba postarať, vy namyslený tupec. Nepotrebujem žiadneho osobného strážcu a jediný dôvod, prečo som s týmto šialenstvom súhlasila je, že sa vám pokúšam zachrániť krk. Aj keď neviem prečo by mi malo záležať na tom, aby ste prežili. Ste len otravný a neznesiteľný idiot.“ vyprskla naňho a prepaľovala ho svojim pohľadom. Obaja po sebe gánili a keby pohľad zabíjal, ležali by už obaja mŕtvi na podlahe riaditeľne.

„Koľká šľachetnosť od vás. Ja o ňu však nestojím.“ odvrkol.

„Výborne, keď sme sa tak pekne dohodli, verím, že môžeme začať.“ vmiesil sa medzi nim Albus, no zmĺkol pod náporom dvoch nasupených pohľadov. „Máte nejaké špeciálne želanie ohľadom vašej svadby?“ spýtal sa akoby mimochodom a ozvalo sa dvojhlasné odfrknutie.

„Hlavne žiadne volániky na šatách.“ odpovedala Constance a Severus pobadal, ako sa otriasla akoby pri pomyslení na niečo skutočne odporné. On zaryto mlčal a dúfal, že táto nová nočná mora bude čo najskôr za nimi.

„Samozrejme. Takže... svadba bude za dva dni. Constance, Minerva je o všetkom informovaná a pomôže vám so všetkým potrebným, kým Severusovi pomôžem ja. Budeme zároveň vašimi svedkami a tiež jedinými hosťami, ak si samozrejme neželáte inak.“

„Nie.“ odpovedali dvojhlasne a podozrievavo na seba pozreli.

Nadchádzajúci víkend očakával Severus s hrôzou, akú nepociťoval ani keď bol povolaný stáť tvárou v tvár proti Voldemortovi. Počas tých dvoch dní, ktoré mal stráviť naposledy ako slobodný muž sa jeho nálada dostala ešte nižšie pod bod mrazu. Študenti sa mu na chodbách radšej vyhýbali a hodiny elixírov boli pre nich dokonalým utrpením. Ale čím zúrivejší bol Severus, tým lepšiu náladu mala ich učiteľka Obrany proti čiernej mágii. Pociťovala akési uspokojenie z toho, že Severus Snape sa podvolí vôli niekoho iného a ona v tom bude zohrávať kľúčovú úlohu. Nikomu sa s tým síce nikdy nepriznala, no zaľúbila sa do toho netopiera na prvý pohľad a neskutočne ju vzrušovala jeho neprístupnosť. Hrala s ním jeho hru na mačku a myš a keď si kocúrik myslel, že ju má, utiekla mu a ešte sa mu vysmiala. Vedela, že tým dráždi hada bosou nohou, ale taká ona bola. Ako neriadená strela, vravievala často jej mama a bola to pravda.

Sprvu nevedela, čo si o Albusovom nápade, stať sa Severusovou manželkou má myslieť, no potom sa rozhodla využiť túto situáciu vo svoj prospech. Ukáže milému profesorovi, čo sa v nej skrýva a to by v tom bol čert, aby ju potom odmietol. Bola rozhodnutá primäť ho k tomu, aby ju miloval tak ako milovala ona jeho. Pociťovala nervozitu z toho, čo ju v najbližších dňoch čaká, ale bola odhodlaná tejto výzve čeliť s hlavou vztýčenou a chopiť sa možno svojej poslednej šance.

Deň svadby tu bol ako na koni a keď Albus prišiel po Severusa, nedokázal sa ubrániť úsmevu. Pred ním stál jeho priateľ v čiernom spoločenskom habite a vyzeral elegantnejšie než kedykoľvek predtým. Len ten zamračený výraz z jeho tváre nezmizol a Albus vedel, že za to môže on.

„Mal by si sa tváriť aspoň trochu prívetivejšie. Predpokladá sa, že sa ženíš so ženou, ktorú máš rád a mal by si o tom presvedčiť aj Voldemorta, keď z teba bude ťahať spomienky na tento deň.“ upozornil ho opatrne.

„Som si toho vedomý, Albus, ale nemôžeš odo mňa očakávať, že sa budem usmievať, keď ma k tomu nútiš.“ zavrčal majster elixírov a vzal si zo starcovej ruky krabičku s prstienkami.

V tom istom čase len o pár poschodí vyššie sa Minerva McGonagallová usmievala pri pohľade na očarujúcu nevestu. Žiadne volániky na šatách, žiadne čipky ani podobné ozdoby. Len jednoduché, úzke biele šaty na ramienka zdobené jemne vyšívaným lemom na konci sukne, ktorá sa od kolien dole rozširovala. Havranie vlasy si nechala rozpustené a jediným doplnkom bola perlová čelenka, ktorú jej Minerva požičala.

„Myslíš, že sa mu budem páčiť?“ spýtala sa Constance opatrne a so zatajeným dychom sledovala svoj odraz v zrkadle. Nikdy si nepotrpela na kdejaké čačky, nijak dôkladne nevyberala svoje oblečenie. Chcela byť proste len sama sebou a nerobiť zo seba niekoho, kým nie je. Tieto šaty z nej spravili osobu, ktorú nikdy predtým nevidela. Tá zmena bola taká neskutočná, až sama zalapala po dychu.

„Len hlupák by poprel, aká si krásna.“ odvetila s úsmevom na perách Minerva.

„Nezabúdaj, že je to Severus Snape.“

„Aj Severus je len človek, dokonca muž, ako každý iný. Uvidíš, že mu vyrazíš dych.“ uisťovala ju staršia kolegyňa a stále z nej nespúšťala zrak.

„Kiežby!“ povzdychla si nečujne.

„Máš ho rada, však?“

„Ja..čo...je to tak moc vidieť?“ spýtala sa, mierne sa červenajúc.

„Myslím, že jediný, kto to ešte nevidí je práve Severus, čo je veľká škoda, pretože ťa má rád.“ PO tomto výroku sa Constance začala smiať, až sa jej z očí vykotúľali dve veľké slzy.

„Ah, Minerva. Veď on ma nenávidí hádam ešte viac než Harryho Pottera. Nikdy so mnou neprehodil jediné normálne slovo, vždy sa len hádame. On ma nikdy nebude milovať.“ povzdychla si zronene.

„Daj na moje slová, dievča. Severus nevie dávať svoje city najavo, ale rozhodne k tebe nepociťuje nenávisť.“ tíšila ju staršia žena a v upokojujúcom geste položila ruku na jej rameno.

„Tak by sme radšej mali ísť, aby s tým nezačal, keď ho nechám čakať pred oltárom.“ uškrnula sa Constance, ktorá opäť našla svoju na chvíľu stratenú rovnováhu a prehodila si cez ramená plášť, aby mohli vyraziť na miesto, kde sa mal konať ich skromný sobáš.

Ako správne Minerva predpokladala, Severus bol vyvedený z miery. Odkedy ju poznal tak samozrejme obdivoval jej prirodzenú krásu, ktorú nijak zvlášť nevystavovala na obdiv a hoci bola neskutočne drzá, páčila sa mu. Dnes však... nenachádzal slová. Bola krásna, ba viac než to. Musel sa veľmi premáhať, aby si udržal svoju masku nezáujmu, ale potom si spomenul na to, čo mu povedal Albus o tom, že by sa mal tváriť prívetivejšie. Preto sa uvoľnil a dovolil úsmevu, aby na malú chvíľu zaujal miesto na jeho tvári. Nikdy by neveril, že sa ožení a hoci táto svadba bola len divadlom pre Voldemorta, pristihol sa pri myšlienke, že keby to malo byť skutočné, chcel by svadbu presne takúto. Len on a ona, dvaja svedkovia a oddávajúci. Žiadna fádna výzdoba, žiadne kvetnaté reči, len jednoduchý manželský sľub, výmena prsteňov a prvý manželský bozk.... ich doteraz najintímnejšia spoločná vec. Bol sprvu trochu neistý a váhavý, ale muselo to vyzerať presvedčivo a tak Severus prevzal iniciatívu a pobozkal ju najvášnivejšie ako mohol. Zatočila sa jej z toho hlava a na malú chvíľu zabudla, že toto všetko má byť len divadlo.

„Blahoželám vám, týmto sa z vás stávajú manželia, pán a pani Snapeovi.“ povedal oddávajúci a oni na seba pozreli s neistým výrazom v tvári. Čo bude ďalej?

Prvý problém, ktorý museli riešiť keď sa vrátili do školy bolo, ako to bude s bývaním. Nemohli predsa bývať oddelene, pokiaľ ich manželstvo bude verejne oznámené, k čomu sa Albus chystal na druhý deň pri raňajkách.

Keďže Severus odmietal opustiť svoje komnaty v podzemí, musela sa presťahovať ona. Musel použiť pár kúzel, aby svoj byt prispôsobil novým rodinným podmienkam a vytvoril jej osobitnú spálňu a pracovňu. Nesťažovala sa a vďačne prijala priestor, ktorý vyhradil len jej, hoci najviac sa tešila na chvíle, ktoré strávia spoločne v obývačke pri krbe. Aj keď... stane sa to niekedy?

Správa o ich svadbe obletela školu rýchlosťou blesku a na chodbách sa nehovorilo o ničom inom. Preto Severusa neprekvapilo, keď večer pocítil pálenie na ľavom zápästí a bez otáľania reagoval na volanie svojho pána.

„Vítam ťa, Severus.“ ozval sa ľadový hlas, ktorý z duše nenávidel.

„Volali ste ma, môj pane?“ odpovedal a hlboko sa uklonil pred netvorom, ktorý sa nazýval lordom.

„Ach áno, volal som. Iste ti nemusím hovoriť, prečo si tu. Dopočul som sa niečo veľmi zaujímavé, Severus a som zvedavý, čo mi k tomu povieš.“

„Iste máte na mysli moju svadbu, pane.“ zamumlal Severus a neodvážil sa postaviť, kým mu to Voldemort neprikázal.

„Takže je to pravda?“

„Áno, pane. Včera v noci som sa oženil.“ odpovedal popravde.

„Veľmi zaujímavé. Nikdy som nemal pocit, žeby ťa lákala predstava rodiny, ale prečo nie.“ zasmial sa ten slizký had a Severus mal nesmiernu chuť na mieste ho zabiť.

„Som posledný Snape z nášho rodu a posledným prianím môjho otca bolo, že rod musí pokračovať. Musel som sa preto oženiť.“ prišiel Snape s historkou, ktorú si dopredu pripravil.

„Veľmi dobre... je potrebné zachovávať čistokrvné rody. Kto je tá šťastná?“

„Constance Darkwoodová, dcéra Zachariasa a Melindy Darkwoodovcov, ktorí vám verne slúžili, môj pane.“ zaznela odpoveď a na tvári toho zloducha, ktorému sa spovedal sa objavil víťazoslávny úškrn.

„Vidím, že si vieš vybrať, Severus. To sa mi páči. Predpokladám, že vedela o aktivitách svojich rodičov a tiež si ju zasvätil do tých svojich, alebo sa mýlim?“

„Nemýlite sa, môj pane. Constance si praje pridať sa na našu stranu a pomáhať mi v mojom poslaní na Rokforte, ak to môj pán dovolí.“

„Ako si predstavuje tú pomoc?“ zbystril Voldemort.

„Je učiteľkou Obrany proti čiernej mágii. To kvôli nej som toto miesto opäť nedostal ja.“

„Jedno prekvapenie za druhým. Zdá sa, že myslíš nielen na vlastné záujmy, môj milý Severus. Vedz, že tvoj pán je spokojný a odmení ťa za tvoju službu. Povedz si o čo chceš a ja ti vyhoviem, ak to bude možné.“

„Moja žena by vám chcela oddane slúžiť, môj pane, ale mám obavy, že ak bude prijatá do najužšieho kruhu a prijme vaše znamenie, Dumbledore ju odhalí. Už tak má podozrenie pokiaľ ide o mňa.“ sklonil hlavu Severus a čakal, čo na to povie Voldemort.

„To je všetko? Jej vernosť ak nebude musieť prijať moje znamenie?“ spýtal sa Voldemort, akoby neveril vlastným ušiam.

„Nič viac nežiadam, môj pane. Zaručujem sa za ňu a vždy keď zavoláte, prídeme spoločne.“

„Veľmi dobre, Severus. Máš pravdu v tom, že ten starý blázon by ju mohol odhaliť. Myslím, že tvoju žiadosť môžem vyslyšať. Vieš dobre, že ani rodiny ostatných nie sú označené.“

„Viem, môj pane, ale ženy ostatných smrťožrútov nie sú platnými členmi nášho spoločenstva. Constance vám chce slúžiť nielen nepriamo a je rozhodnutá akokoľvek vám dokázať svoju vernosť.“

„Pravda, pravda... priveď ju zajtra na naše spoločné stretnutie a uvidíme, čo s tým spravíme. Môžeš ísť, Severus.“ prepustil ho Voldemort a on si uľahčene vydýchol až vo chvíli, keď sedel v bezpečí svojho bytu na pohodlnom gauči. Keď hľadel do horiacich plameňov, uvedomil si, že ho príšerne bolí hlava a zamieril do svojho laboratória, kde uschovával základné elixíry. Stačilo však len otvoriť dvere a vedel, že tu niekto bol. Nemusel ani dlho premýšľať, aby našiel vinníka a s hlasom naplneným čírym nefalšovaným hnevom skríkol:

„Darkwoodová!!!“

Počula ho kričať, ale naďalej pokračovala v opravovaní testov študentov. Čakala, kým za ňou príde sám a povie jej, čo ho škrie.

„Čo to má znamenať, Darkwoodová?“ spýtal sa hromovým hlasom, len čo sa dvere jej pracovne rozleteli.

„Za prvé, od včerajšej noci som Snapeová a za druhé, neviem, prečo na mňa kričíš a vyprosujem si tento tón.“ ozvala sa podráždene. „A mimochodom, medzi manželmi nie je práve zvykom oslovovať sa priezviskom.“

„Čože? Hádam si len nemyslíš, že sa znížim k nejakým nechutným osloveniam ako drahá či zlatko.“ odfrkol si zhnusene.

„V tvojom podaní tie slová znejú horšie než Avada, takže sa uspokojím, keď budeš používať moje meno.“ odvrkla a odhodila brko, ktoré držala v ruke, pričom prevrátila kalamár s červeným atramentom a ten sa vylial na testy, ktoré opravovala.

„Oh, úžasné, vidíš čo robíš?“ šibla po ňom naštvaným pohľadom.

„Ja? Ó nie, to ty si si to prevrhla, tak nehádž vinu na mňa.“

„Môžeš za to, pretože tu stojíš ako dáky boh pomsty a kričíš tu na mňa, pričom ani neviem začo.“

„Bola si v mojom laboratóriu!“ zrúkol, akoby to bol ten najväčší hriech, akého sa mohla dopustiť.

„No a? Bolela ma hlava, tak som si vzala jeden elixír z tvojich zásob.“

„Bola si v MOJOM laboratóriu, rozumieš? To, že tu spolu žijeme neznamená, že mi môžeš liezť do mojich osobných vecí.“ kričal ako nepríčetný.

„Tak prepáčte, pán Snape, že som si ako vaša manželka dovolila toľkú drzosť. Nech sa páči, vezmite si svoje elixíry.“ vykríkla a hodila po ňom do polovice naplnený flakónik s elixírom, ale poľahky sa mu vyhol. S posmešným úškrnom na ňu pozrel, potešený tým, že ju dokázal tak vytočiť.

„Mieriš horšie než Potter bez okuliarov.“ zatiahol sarkasticky, ale vzápätí sa musel vyhýbať tentoraz dobre mierenej rane špiónoskopom. V mihu mal v ruke prútik a snažil sa ju odzbrojiť, ale bola príliš dobrá. O chvíľu sa už zmietali vo víre boja, keď po sebe vrhali jedno kúzlo za druhým.

„Stále nažive, zlatko? Na lepšie sa nezmôžeš?“ provokovala ho spoza stola, ktorému chýbala jedna noha a stál nakrivo.

„Snažím sa ťa nezraniť, ale nedávaš mi na výber!“ zavrčal on na oplátku spoza gauča, ktorý mal uprostred vypálenú dieru od poslednej kliatby.

„Koľké ohľady odrazu! Kde sa to vo vás berie, drahý profesor?“

„Niečo sa ti nepáči, ty malá potvora?“ zamumlal a len- len že stihol uskočiť.

„Oh, zdá sa, že si berieš moju radu k srdcu a upustil si od oslovenia priezviskom. Tomu vravím pokrok.“ uškrnula sa a vykukla spoza svojho úkrytu práve vo chvíli, keď zamieril a jeho kúzlo ju hodilo o stenu. Nebolo silné, ale stačilo na to, aby jej vyrazilo dych a ona zostala na chvíľu nehybne ležať na zemi.

„Si v poriadku?“ spýtal sa, ale odpoveď neprichádzala. Zľakol sa, že jej ublížil a bez zaváhania sa k nej rozbehol. Sklonil sa nad ňu a sledoval jej bledú tvár a zavreté oči. Chcel sa jej dotknúť, keď ho prekvapila, chytila za predok habitu a zvalila na zem, pretočiac sa nad neho.

„Nenávidím ťa, ty umastený netopier.“ vykĺzlo jej a zarazila sa, prekvapená vlastnými slovami.

„Vidím, že aspoň niečo máme spoločné, ty drzá potvora.“ odpovedal rovnako, no odrazu sa stalo niečo, čo ani jeden z nich nečakal. Ich pohľady sa stretli a tváre boli tak blízko, že cítili dych toho druhého. Pomaly sa k nemu približovala bližšie a bližšie, v snahe urobiť to, po čom tak dlho túžila. Pobozkala ho a keď sa odtiahla, čakala na to, kedy ju zo seba zhodí a nasadí ten neprístupný výraz, ktorý uňho vídala denne. Miesto toho však rukou zašiel do jej záplavy vlasov a pritiahol si ju k sebe. Pobozkal ju s takou naliehavosťou a drsnosťou, akoby to mal byť jeho posledný bozk v živote. Okamžite sa k nemu pridala a vedená šialenou túžbou začala rozopínať to množstvo gombíkov, ktoré ju delili od jeho nahého tela. S vervou z nej strhol jemnú blúzku a odhalil pevné prsia ukryté v bielej podprsenke. Dýchala prudko a prerývane a jeho srdce bilo ako splašené. Lačne bozkával jej pery, krk a rukami hnietol jej prsia, kým jej bradavky nestvrdli vzrušením.

Netrvalo dlho a boli obaja nahí. Poľahky ju zdvihol do vzduchu a prirazil s ňou o stenu, ktorá im poskytovala akú takú oporu. Štíhlymi prstami zovrel jej pevná zadok a zdvihol ju tak, aby sa nohami mohla zakliesniť okolo jeho bokov. Zručne zaviedol svoj do vzduchu sa týčiaci penis priamo do jej svätyne a tvrdo prirazil. Skríkla od prežívanej bolesti i slasti v jednom. Začala sa jemne pohupovať na jeho bokoch a on prirážal stále rýchlejšie, vzdychajúc pritom vlastným blahom. Neustále ju pritom bozkával a prisával sa perami na jej krk a šiju, nechávajúc jej na pokožke červené fliačky.

„Severus!!!“ vykríkla a zaborila sa mu nechtami do svetlej pokožky na širokom chrbte v očakávaní vrcholu zaklonila hlavu. Jediným tvrdým prírazom ju doviedol až do výšin a v tej istej chvíli, ako sa jej svaly stiahli okolo jeho mohutného mužstva, naplnil jej vnútro vlastným semenom, ktoré bolo dôkazom jeho vrcholu. Držal pevne v náručí jej telo trasúce sa v mohutnom orgazme a keď jej svaly povolili, vykĺzol z nej, ale zovretie nepovolil.

„To bolo...“ zachripel, ale ona ho umlčala bozkom.

„Veru bolo.“ šepla unaveným, ale spokojným hlasom. Omotala si ruky okolo jeho krku a nechala sa od neho preniesť na prepálenú pohovku.

„Zdá sa, že domáci škriatkovia budú mať čo robiť.“ uškrnul sa pri pohľade na neporiadok, ktorý spôsobili a ona zahanbene sklopila zrak.

„Ale stálo to za to. Aspoň pre mňa.“ šepla a on jej dal ruku okolo ramien.

„Aj pre mňa.“ zamumlal jej do vlasov a rozhodol sa, že posteľ bude pohodlnejšia než táto poškodená pohovka a zdvihol ju do náručia. V tú noc zaspávali vedľa seba v spoločnom objatí a obom na tvárach ihral slabý úsmev. Možno to napokon nebol až taký zlý nápad, pomyslel si Severus a s tým pocitom zaspal.

Na druhý deň sa malo rozhodnúť o jej prijatí do kruhu smrťožrútov a obaja z toho boli nervózni. Nevedeli, čo si pre ňu Voldemort pripravil, aj keď Severus vedel s istotou, aký bude jeden bod programu.

Zastali v kruhu ostatných stúpencov Lorda Voldemorta, ktorý ich vyzval, aby predstúpili bližšie.

„Constance Snapeová, rodená Darkwoodová. Počul som, že sa chceš pridať na našu stranu a som nesmierne potešený, že získam ďalšiu vernú služobníčku. Verím, že splníš moje očakávania tak, ako tvoji rodičia a v súčasnosti aj tvoj manžel.“ oslovil ju Voldemort a na chvíľu zmĺkol, aby jej pozrel do očí a nazrel do jej mysle. Našťastie pre oboch, pre ňu i Severusa, bola v oklumencii naozaj dobrá a poskytla tomu monštru len spomienky, ktoré chcela. Medzi nimi hlavne ich svadba a hoci jej to nebolo príjemné, aj spomeinku na včerajšiu noc.

„Vidím, že si si vybral pekne ostrú ženušku, Severus. Máš zrejme rád krotenie takých divožienok ako je táto tu, nemýlil sa?“

„Môj pán má pravdu, ako vždy.“ odvetil Severus úslužne a nemusel premýšľať nad tým, čo táto poznámka mala znamenať. Keby Voldemortovi neposkytli aspoň jednu intímnu spomienku, mohol by mať podozrenie, že niečo s ich manželstvom nie je v poriadku, alebo by si domyslel, že pred ním svoje myšlienky ukrývajú. Vlastne bolo len dobre, že ich včerajšia hádka vyústila do takého konca.

„Teraz...“ ozval sa opäť Voldemort a všetci spozorneli. „Musíš nám dokázať svoju vernosť. Priveďte ho!“ prikázal dvom na kraji stojacim smrťožrútom a oni bez meškania vyviedli z podzemia ich väzňa. Surovo ho vhodili do kruhu, ktorý sa okamžite uzavrel a verní služobníci čakali len na pokyn svojho pána.

„Igor Karkarov, aké milé prekvapenie.“ ozval sa ľadový hlas a muž ležiaci na zemi sa roztriasol po celom tele.

„Viete, čo máte robiť! Je to zradca a ako zradca aj zomrie. Constance Snapeová, ty sa postavíš tu, vedľa mňa, kým nepríde rad na teba.“ rozkázal a ona pohliadnuc na Severusa, ktorý sa jej snažil dodať odvahy, vykročila k akémusi vyvýšenému pódiu, na ktorom sedel Voldemort na veľkom tróne s pohodlným čalúnením. Zastala na mieste, na ktoré ukazoval a sledovala tú najpríšernejšiu scénu, akú kedy videla. Voldemort rozkázal päť kôl mučenia, behom ktorých sa jednotliví smrťožrúti, medzi nimi i jej manžel, striedali a mučili zradcu tými najhoršími kliatbami, aké svet poznal. Tušila, čo bude jej úlohou a pripravovala sa na to, čo musela urobiť. Už to raz spravila, keď nemala na výber a chcela zachrániť život svojho kolegu, ale odvtedy pred sebou v snoch vídala tvár muža, ktorého zabila. Ten, ktorý teraz ležal uprostred kruhu, váľajúc sa vo vlastnej krvi a zvratkách si ako bývalý smrťožrút a vrah smrť zaslúžil, ale netešilo ju, že to má urobiť ona.

„Prišiel tvoj čas, Constance. Ukonči to! Zbav nás tej hnusnej pijavice, ktorá si pred časom dovolila zradiť mňa, veľkého Lorda Voldemorta.“ prikázal jej a ona slabo prikývla. Zišla z pódia a kráčala až k nemu. Zámerne sa vyhýbala Severusovmu pohľadu a keď vyriekla tie dve jednoduché slová, nenávidela sa ako ešte nikdy v živote.

„Avada Kedavra.“

Jasný a zreteľný hlas sa niesol až k ušiam učiteľa elixírov a s hrôzou sledoval ženu, ktorá ich vyriekla s toľkou chladnokrvnosťou. Vedel, že je odhodlaná podstúpiť čokoľvek, ale v hĺbke svojej duše dúfal, že on nej nebude Voldemort žiadať túto službu. Stalo sa a ona sa rovnako ako on pred mnohými rokmi stala vrahom. Urobila to pre dobrú vec, ale to na skutočnosti nič nemenilo. Napriek tejto skutočnosti však vedel, že jej to nikdy nebude vyčítať, nech by sa dialo čokoľvek.

„Veľmi dobre. Vidím, že si skutočne hodna svojho manžela a môžeme prijať jeho slovo, ktorým sa za teba zaručuje. Aby si však vedela, čo by sa stalo, keby si sa pokúsila o niečo také, ako tento tu...“ kopol do bezvládneho tela svojho bývalého služobníka a namieril prútik na Severusa, ktorý na tento okamih čakal od začiatku tohto stretnutia.

„Crucio!“ vyštekol Voldemort a Severus s bolestnou grimasou padol tvárou na zem, zvíjajúc sa v nesmiernych bolestiach.

Constance s hrôzou v očiach sledovala jeho utrpenie.

„Prosím, dosť!“ vykríkla a v tej chvíli Voldemort kúzlo prerušil.

„Veľmi dobre, moja drahá. Zdá sa, že si pochopila, čo sa stane, ak ma zradíš. Prv, než sa postarám o teba to odskáče tvoj milovaný manžel a ty sa na to budeš pozerať, je to jasné?“ vyhrážal sa ten bastard a ona padla na kolená hneď vedľa Severusa.

„Rozumiem, pane.“ zaševelila a pomáhala Severusovi vstať.

„Môžete ísť. Nechám vás dve hrdličky na chvíľu na pokoji, aby ste si dostatočne užili svoje novomanželské chvíľky.“ rehlil sa Voldemort a ona sa aj so Severusom sa premiestnili k hraniciam Rokfortu, odkiaľ mu pomohla dostať sa do ich bytu. Uložila ho do postele a napriek jeho protestom, že je v poriadku, trvala na tom, že si vezme elixír a až do rána sa z postele nepohne. Podvolil sa len pod podmienkou, že zostane s ním a ona mu s radosťou vyhovela.

Ich spoločná služba u Voldemorta trvala asi rok, kým sa Harrymu Potterovi podarilo toho zloducha konečne poraziť. Behom tejto doby si Severus a Constance vybudovali zvláštny vzťah. Vzájomne sa tolerovali a zblížili, ale za celý čas sa Severus ani raz nevyjadril o tom, čo k nej cíti. Chcela mu povedať, ako veľmi ho miluje, ale nenašla odvahu. Bála sa, že on ešte stále ich manželstvo berie ako predstavenie kvôli tejto vojne, s dobrým sexom ako bonusom. Preto keď nastal deň víťazstva, nenápadne sa vytratila a odišla. Zanechala za sebou všetko čo milovala, len aby nemusela pozerať do tých milovaných očí, keď jej povie, že tá šaráda nazývaná manželstvo končí a ich životy môžu konečne plynúť každý svojim smerom. Nechcela to počuť, nechcela s tým žiť. Utiekla a jediné, čo mu po sebe nechala, bol odkaz na stole.

V tú noc, keď Voldemort padol, prechádzal sa Severus popri jazeru a premýšľal nad tým, čo bude ďalej. Za ten rok si tak veľmi zvykol na jej prítomnosť, že si viac nedokázal predstaviť život bez nej. Albus im sľúbil, že len čo to všetko skončí, zariadi, aby bolo ich manželstvo zrušené, ale on ju chcel požiadať, aby s ním zostala. Nikdy jej to síce nepovedal, ale zamiloval sa do nej. Našla ten kľúč, čo tak dokonale ukrýval a dostala sa s ním pod jeho železnú masku. Lenže keď sa nad ránom vrátil domov, aby jej to všetko povedal, čakal naňho iba lístok na stole.

Lúčenie asi nikdy neteší, lúčenie navždy je vždy najťažšie. Nehľadaj ma, prosím. Odchádzam od teba s ťažkým srdcom, pretože ťa milujem, ale nezniesla by som, aby si ma opustil. Viem, že v tvojom srdci pre mňa zrejme nie je miesto a všetko čo medzi nami bolo si bral ako povinnosť, ale pre mňa to bolo niečo viac. Chcem žiť naďalej so svojimi spomienkami na to, čo bolo a nekaziť to slovami, ktoré by nepochybne prišli, keby som zostala. Odpusť, že som taká zbabelá, ale snáď to tak pre nás bude lepšie. Sľubujem, že na teba nikdy nezabudnem a želám ti len šťastie. Milujem ťa!

Tvoja Constance.

Keď si tento odkaz prečítal snáď po tretí krát, vlna bolesti a zlosti si našla cestu na povrch a on ako nepríčetný začal robíjať všetko, čo mu prišlo pod ruku. Trvalo hodnú chvíľu, než sa aspoň trochu upokojil a začal premýšľať, čo má robiť. „Nehľadaj ma, prosím.“ znelo mu v ušiach. Ako veľmi chcel vybehnúť do nového dňa a hľadať ju, ale nevedel, kde začať. A možno... možno by mal rešpektovať jej želanie, aj keď to, čo jej chcel povedať určite nebolo to, čoho sa tak bála. Bála sa zavrhnutia a práve to nechcel ani on. Možno keď jej dá čas... áno, čas lieči rany a možno vylieči aj tie, ktoré ich od seba odlúčili a ona sa raz vráti. Tou myšlienkou sa snažil utíšiť vlastnú bolesť po niekoľko dlhých rokov. Presnejšie, štyri roky. Áno, presne štyri roky ubehli od chvíle, keď utiekla nevedno kam až kým opäť nezastala pred dverami jeho komnát a nezaklopala.

Otvoril v domnienke, že ho ruší niektorý z kolegov, ale aké bolo jeho prekvapenie, keď zbadal tie dôverne známe oči a plachý úsmev na jej tvári.

„Constance?“ vyjachtal neveriacky.

„Ahoj, Severus. Smiem ísť ďalej?“ spýtala sa a keď jej uvoľnil cestu, vošla do obývačky. Prekvapene pozerala na miestnosť, v ktorej bolo všetko tak, ako keď odchádzala. Nezbavil sa jedinej spoločnej fotky ani žiadnej z jej vecí, ktoré tu nechala. Týmto malým gestom stále udržiaval spomienku na ňu až do chvíle, na ktorú toľko čakal.

„Vrátila si sa?“ spýtal sa a v jeho hlase bolo cítiť podráždenie. Miloval ju, ale svojim odchodom ho ranila viac, než akákoľvek kliatba, ktorú utŕžil v boji. Chcel jej odpustiť, ale jeho hrdosť mu nedovoľovala prijať ju hneď, akoby sa nič nestalo.

„Prišla som ťa požiadať o pomoc.“ šepla a jeho srdce sa v tom okamihu zastavilo. Nič viac? Len pomoc?

„Vrátila si sa len preto, aby som ti pomohol? Aké milé od teba.“ zavrčal a otočil sa jej chrbtom.

„Hneváš sa na mňa, že som odišla, chápem to. Ale nemohla som inak. Nechcela som, aby sme sa rozviedli a rozišli navždy. Nevieš, ako veľmi som chcela byť s tebou a...“

„Nenapadlo ťa, že ani ja som sa nechcel rozísť? Nenapadlo ťa, žeby som mohol byť v manželstve spokojný a nechcel som na tom nič meniť?“ vyhŕkol a z očí mu sršali blesky.

„Ty si... myslíš to vážne?“ spýtala sa prekvapene a zahanbene zároveň. „Ach bože...to... odpusť. Musíš ma nenávidieť. Myslela som len na seba a...“ jachtala zmätene.

„Chcel by som ťa nenávidieť, ale nejde to. Nemôžem ťa nenávidieť, pretože ťa milujem, Constance a tri roky som dúfal, že sa vrátiš, že nájdeš odvahu vypočuť ma.“

„Nechcela som ti ublížiť. Nechcela som...“ šepkala a v očiach sa jej zaleskli slzy.

„Prečo si prišla? S čím ti môžem pomôcť?“ spýtal sa jej jemne a ona sa viac neovládla a vrhla sa mu do náručia.

„Nežiadam pomoc pre seba, ale pre moje dievčatko, Severus. Je chorá a jedine ty jej môžeš pomôcť.“ plakala a on ju držal pevne, poskytujúc jej útechu, ktorú tak veľmi potrebovala.

„Utíš sa a povedz mi, čo sa deje.“ žiadal ju a ona sa zhlboka nadýchla.

„Naša dcérka, Severus. Potrebuje špeciálny elixír.“

„Dcéra? Počkaj, čo mi to tu hovoríš. My... my máme dieťa?“ spýtal sa neveriacky a ona prikývla.

„Volá sa Susan a má tri roky. Je celá po tebe, Seve a nemať ju, zbláznila by som sa, pretože si mi tak strašne chýbal.“ priznala a on zostal zarazene stáť a civieť na ňu.

„Kde je?“ spýtal sa prosto.

„Na ošetrovni. Už sa na teba veľmi teší.“ usmiala sa a on bez meškania zamieril ku krbu, aby sa pomocou letaxu premiestnil na ošetrovňu. Nasledovala ho a o malú chvíľu stáli spoločne v objatí nad posteľou čiernovlasého dievčatka, ktoré spokojne spalo. Tváričku malo pobledlú následkom choroby, ktorá ju sužovala, ale Severus vedel, že už nie nadlho. Constance mu povedala, že k jej úplnému vyliečeniu postačí jeden elixír, ktorého hlavnou zložkou musí byť jeho krv, krv biologického otca. Navyše ako majster elixírov bol ten najpovolanejší, kto by tento elixír mal pripraviť a rozhodol sa s tým začať okamžite. Sklonil sa nad posteľou a štíhlymi prstami odhrnul dievčatku vlásky z čela. Trochu sa pomrvila a uprela naňho krásne hnedé oči, oči svojej matky.

„Ocko?“ šepla potichu a usmiala sa.

„Som tu pri tebe, moja malá. Spinkaj, dievčatko. Všetko bude dobré.“ uisťoval ju a ona poslušne zavrela oči. Vtisol letmý bozk na jej drobné detské čielko a nechal ju s mamou samé. Dlhé hodiny strávil vo svojom súkromnom laboratóriu, ale výsledok stál za to.

O týždeň neskôr už totiž mohol kráčať ruku v ruke popri jazere so svojou manželkou, ktorá sa rozhodla zostať a čiernymi očami bedlivo sledovať nadšene poskakujúce dievčatko, ktoré preňho spolu s Constance predstavovalo celý svet.