Turnaj v metlobale - 2. kapitola
2. kapitola
V Durmstrangu
Albus Severus Potter sa vyklonil z okna starého čierneho koča, ktorý vďaka nedávnym opravám, náteru a kúzlam vyzeral neuveriteľne novo a luxusne. Zvonka bol ozdobený pozlátenými kľučkami a maľovaným erbom Rokfortskej strednej školy čarodejníckej na oboch dvierkach po stranách koča. Vnútri boli mäkké a pohodlné sedadlá čalúnené červeným zamatom, dosť široké na to, aby sa na nich zmestili dvaja študenti. Bolo tam päť takýchto širších sedadiel. Na prvom z nich sedel sám profesor Hooch a zástupkyňa riaditeľky Rokfortu, slečna Lavinia Foxová. Oni dvaja – nerátajúc pár odolných žiakov - sa počas tej dlhej jazdy nehodlali oddať spánku, ale vytiahli si niečo na čítanie. Profesor noviny a zástupkyňa akúsi knihu. Al si všimol, že sa medzi sebou bavia minimálne, ale nevenoval im pozornosť. Okná mali červené záclonky so zlatými strapcami, ale všetky boli vytiahnuté. Al sa rád díval z okna a pozoroval okolitú krajinu.
Pre koč – ako ich dopravný prostriedok, ktorým sa mali dostať do Rumusnka - sa rozhodla samotná riaditeľka. Cestovanie muklovským autom, či vlakom by zabralo zbytočne veľa času a museli by prestupovať. Iste, to sa netýkalo lode alebo lietadla. Potom tu bol ešte Rytiersky autobus, ale ten by z nich cestou najskôr vytriasol dušu. Cestovať letaxovou sieťou nebolo rozumné, keďže pri takýchto medzištátnych premiestneniach sa mohli poľahky stratiť a ocitnúť sa niekde celkom inde. Riaditeľka zvažovala i prenášadlo, ale to bolo tiež tak trochu riskantné a stopercentné len na niekoľkomíľové vzdialenosti. A potom si spomenula na Trojčarodejnícky turnaj a na dopravu dvoch škôl, ktoré pred rokmi zavítali k nim, do Rokfortu. Loď Merlinžiaľ nemali, ale mali niečo iné a to starý koč. Síce roky nepoužívaný, ale dobre uschovaný a nie taký starý, aby sa po opravách nedal použiť.
Z Durmstrangu im prišla pred dvoma dňami oficiálna pozvánka na majstrovská Turnaja v metlobale, kde od nich žiadali menný zoznam účastníkov hry a meno sprievodcu študentov. Keďže riaditeľka sa na takého dlhé cestovanie necítila, rozhodla, že namiesto nej pôjde jej zástupkyňa s profesorom Hoochom ako trénerom metlobalu a profesorom lietania. Ešte v ten deň zaslala riaditeľovi Durmstrangu odpoveď s požadovanými informáciami.
Ich koč ťahalo šesť Testralov. O týchto zvieratách nikto nemal kto vie akú mienku, lenže tieto úžasné zvery boli výnimočné svojím orientačným zmyslom. Práve preto si ich zvolili namiesto obyčajných Pegasov, či Jednorožcov, ba dokonca Hipogrifov. Stačilo im udať smer trasy a oni vás tam zaručene dostali.
Atmosféra v koči bola akási podivná. Zrejme preto, že väčšia časť osadenstva podriemkávala. Teraz už spokojne pochrapkával i profesor Hooch. Jediný kto nespali - ako Al zistil, keď sa otočil – bola Rose, jeho sesternica, on a ešte Cony. Chlapec s orieškovohnedými vlasmi zo Slizolinu, ktorý bol vybraný na post triafača. Ten civel z okna tiež. Rose si čítala – ako inak. Ozaj bola celá po tete Hermione.
Na Alovom pleci pristála odrazu plavovlasá hlava. Chlapec sediaci vedľa neho sa pohniezdil, lebo si zrejme hľadal vhodnú polohu na spánok v sede. Oprel sa oňho a neuvedomoval si, že mierne povytočil hlavu. Al sa díval na jeho pootvorené vlhké pery, na spánkom jemne zružovené líca. Zvlhli mu dlane a srdce sa splašene rozbúchalo. Stačilo by tak málo, aby sa ich pery stretli... tak máličko...
„Prestaň, Al!“ okríkol sa v duchu a tak prudko odvrátil hlavu späť k oknu, až počul, ako mu pri tom pohybe puklo v krku. Natiahol k nemu ruku a pomasíroval si ho. Znova upriamil pozornosť na krajinu za oknom. Konečne bolo vidieť aj niečo iné, ako nadýchané, biele vatové oblaky. Pod nimi sa črtali vrcholky hôr. „Vari sme už tu?“ napadlo mu vzápätí, keď zbadal známe hrebene Karpát. Al pocítil ako sa koč jemne naklonil, keď Testraly naberali správny smer letu. Mierili na juh tejto krajiny.
V tom istom momente si Albus zahryzol do pery, lebo Scorpiusova ruka pri tom naklonení skĺzla po jeho stehne. Dokonca zatvoril oči a aby sa upokojil, rátal do tridsať. Asi trikrát, kým to ako tak zabralo, pričom sa snažil sústrediť myšlienky na čokoľvek iné, len nie na ruku tak neskutočne blízko jeho lona. Keď pocítil vlastné vzrušenie, nielen, že ho to prekvapilo, ale i zahanbilo, lebo sa nedokázal ovládnuť tak, akoby si bol v tej chvíli želal. Látka jeho nohavíc bola až bolestivo napnutá a neprinášala mu žiadne uvoľnenie. Do tváre mu vystúpila zradná červeň a on bol v tej chvíli rád, že to nemôže nik vidieť.
„Karpaty, Karpaty, Karpaty,“ opakoval si v duchu dookola ako modlitbu. „Južné Karpaty, ktoré sa nazývajú aj Transylvánske. Ležia v nich najvyššie vrchy Rumunska a vyše stopäťdesiat jazier. Krajinou preteká i rieka Prut, ktorá v nich pramení a vlieva sa do Dunaja.“
Scorpius sa znova pohol a stiahol ruku z jeho stehna. Aj tak však Albus stále cítil na sebe jej pálivý dotyk a stopy vzrušenia, ktoré postupne ochabovalo, no krv v ňom stále jemne bublavo zvierala. Postupne sa mu upokojoval i dych a spotené ruky si mohol znova otrieť o nohavice. Keď zazrel červené strechy veží a vežičiek hradu podobnému Rokfortu, vedel, že čochvíľa pristanú. Koč s nimi začal klesať a pri pristávaní s nimi trošku hádzalo. Tí, čo spali sa poprebúdzali. Al videl, ako zástupkyňa riaditeľky štuchla nešetrne do profesora Hoocha, aby sa konečne prebudil i on a oznámila mu, že sú na mieste. Okamžite sa pozviechal, napravil si habit a v tej chvíli bol pripravený vystúpiť.
***
Skutočne. Niekoľko hodinová cesta sa skončila. Dvere koča sa otvorili skôr, ako to stihol spraviť profesor Hooch. Privítal ich vysoký, čiernovlasý muž s rozpačitým výrazom v tvári, pokúšajúci sa niečo im povedať.
„Vitajte,“ vypadlo z neho napokon. Pomohol im vystúpiť a povykladal batožinu, kým sa oni zvítali s riaditeľom Durmstrangu a jeho zástupcom, Victorom Krumom. Profesor Krum kývol na pozdrav Alovi, keď ho zbadal a široko sa naňho usmial. Alovi napadlo, že sa za ten čas, čo sa nevideli vôbec nezmenil. Stále mal v tvári ten zadumaný, melancholický výraz, stále mal nakrátko ostrihané vlasy a stále vyzeral neuveriteľne dobre. Akoby sa ho prst času ani nedotkol. Riaditeľ vystúpil dopredu a privítal zástupkyňu úklonom, ľahkým bozkom na ruku a milým pozdravom. S profesorom si priateľsky potriasol rukou. Keď prehovoril, všetci boli ohromený jeho dokonalou angličtinou.
„Vitajte, som riaditeľ Durmstrangskej strednej školy čarodejníckej. Volám sa Lev Raluca Zamfrin a toto je môj zástupca, profesor Victor Krum. Naša škola a my všetci sme radi, že vás môžeme privítať v našej krajine. Dúfam, že ste mali príjemnú cestu. Dovoľte mi, aby som vás informoval o tom, čo vás čaká v najbližších chvíľach. Počas tunajšieho pobytu budete ubytovaní v jednej z našich fakúlt, ktorá sa volá Sol a nachádza sa v západnom krídle hradu, odkiaľ budete mať nádherný výhľad na naše veľhory. Vašimi spolubývajúcimi budú študenti z čarodejníckej školy Krkonošskí vlci, teda z Čiech a Slovenska. Tí dorazili pred pár minútami. Len čo sa ubytujete, čaká vás slávnostné privítanie a bohatá večera presne o siedmej v našej Rytierskej sieni. Náš školník vám ukáže cestu a škriatkovia vám zoberú batožinu,“ odriekal zrejme vopred pripravenú reč. Riaditeľ Durmstrangu bol odetý v čiernom habite s tyrkysovou lemovkou a vyzeral, že len nedávno dovŕšil šesťdesiatku. Jeho čierne vlasy boli však len mierne popretkávané šedinami. Hneď na to sa otočil k školníkovi, ktorý stále obdivoval Testraly a pokynul mu v ich rodnej reči, aby zaviedol hostí na miesto určenia. Holohlavý školník prikývol a voviedol ich do hradu nasledovaný domácimi škriatkami a hosťami práve vo chvíli, keď sa ozval ohromný rachot prichádzajúci z neba. Znelo to ako hrmenie, ale mnohokrát znásobené. Keď sa na oblohe objavilo tmavé mračno, Albus začul riaditeľa poznamenať, že prichádzajú Nemci na svojich lietajúcich motorkách.
Scorpius na to chvíľu hľadel vyjavene tiež, potom uznanlivo zapískal. „To sú teda machri, čo?“ Keď dobehli ostatných a zaradili sa, opýtal sa Albusa: „Sol? Čo je to za názov fakulty?“ spytoval sa šeptom Scorpius, vykračujúci hradom povedľa kamaráta. Skôr ako mu ten stihol odpovedať, do ich rozhovoru sa vmiešala Rose Weasleyová.
„Sol znamená v preklade zem. Vieš, Scorpius, Rumuni majú tiež štyri fakulty ako má Rokfort, ale názvy majú odvodené podľa jednotlivých živlov. Oheň – Incendio, Voda – De apa, Vzduch – Aer a Zem ako Sol.“
„Odkiaľ to vieš?“ spýtal sa Scorpius, hoci dopredu vytušil jej odpoveď. „Nechaj ma hádať,“ predbehol ju napokon. „Niekde si to vyčítala, však?“
Vyplazila naňho jazyk, nezabudnúc naňho aj zagániť. Len sa uškrnul a otočil k Alovi. Prešli vstupnou halou, ktorá bola skoro celá z mramoru. Nerátajúc veľké a široké schodište, pokryté tmavomodrým kobercom a ozdobne kovaným čiernym zábradlím po jeho oboch stranách. Zamierili doľava a vydali sa naprieč dlhou chodbou lemovanou mnohými obrazmi, ktoré si ich zvedavo obzerali a občas im aj zakývali na pozdrav, či ich oslovili v rodnej reči. Za celý ten čas nestretli ani živú dušu. Usúdili, že to bude zrejme preto, lebo prebieha normálne vyučovanie.
Školník odrazu zastal pred stenou, ktorá nevyzerala nijako zvláštne, nebyť toho malého, čierneho chrliča, ktorý bol zabudovaný vo výklenku v stene. Och a bol strašne škaredý. Niečo ako malý okrídlený diablik. Ceril na nich svoje zúbky, nepriateľsky vrčal a dokonca na nich vyplazil jazyk.
„Alo,“ povedal školník a stena sa potichu odsunula. Bez toho, aby to musel ten holohlavý chlapík povedať, dovtípili sa, že to je ich heslo. Znamenalo to po rumunsky – ahoj.
Vpochodovali všetci do ďalšej chodby širokej možno i tri metre, kde boli po jej oboch stranách dvere. Presne – desať dverí. Na každých jednych boli menovky s dvoma menami. Profesor pristúpil k prvým na pravo a zistil, že tie patria ich spomínaným protihráčom. Pobral sa teda na druhú stranu a víťazoslávne zvolal: „Táto strana bude naša. Nájdite si izby podľa mien a ubytujte sa. Stretneme sa na chodbe presne o päť sedem,“ rozkázal a nevšímal si poznámku zástupkyne, ktorá si niečo zamrmlala popod nos. Albus to však neprepočul.
„Inteligent,“ šepla opovržlivo a pretočila teatrálne očami, keď našla svoju menovku na dverách pod iným ženským menom a vzápätí za nimi po zaklopaní zmizla.
„Tak poď,“ zahundral Scorpius a potiahol ho za rukáv habitu. „Som zvedavý, s kým ma ubytovali. Možno budem mať šťastie a bude to Trudy Woodsová,“ uškrnul sa a vrhol lascívny pohľad na svoju spolužiačku, vykračujúcu pred ním.
Tá sa otočila a zmrazila ho pohľadom svojich modrých očí. „Zabudni, Malfoy! Skôr by som bývala s odporným čertom ako s tebou!“ Chytila sa Rose a obe zastali pred dverami, kde boli ich mená. Keď za nimi dievčatá zmizli, Scorpius si povzdychol.
„Škoda. Nevie o čo prichádza,“ poznamenal, nevšímajúc si svojho mlčanlivého priateľa.
Videli, ako za ďalšími dverami zmizli Aidan Boot z Bystrohlavu a Kirk Abbot z Bifľomoru. Pri ďalších dverách sa zastavili Toby Hemingway, tiež študent Bystrohlavu a Cony Blaise zo Slizolinu.
„Ak na mňa budeš skúšať tie svoje hlúpe vtipy Blaise, zle skončíš,“ zavrčal varovne Toby skôr ako prekročili obaja prah dverí.
„Zdá sa, že budeme spolu,“ poznamenal Scorpius, no neznelo to nejako nadšene. Zastal pred dverami s ich menovkami a po chvíli stisol kľučku. Zatiaľ čo on vošiel dnu, dvere na náprotivnej strane sa otvorili a Albus sa otočil. Zbadal vyjsť na chodbu tmavovlasého chlapca, len o trošku vyššieho ako bol on. Vlasy mal máličko dlhšie a stiahnuté do chvosta, na tvári mierne strnisko a úsmev. Jeho hnedé oči ho priam hypnotizovali.
„Ahoj,“ pozdravil ho a prekrížil si ruky na hrudi, premeriavajúc si ho skúmavým pohľadom. Alovi sa však zdal ten pohľad skôr röntgenový.
„Ahoj,“ odzdravil mu a radšej zmizol za dverami izby, ktorú pridelili jemu a Scorpiusovi. Ako zistil, bola celkom priestranná. Zatiaľ čo jeho spolubývajúci prehľadával skrine, obdivoval výhľad a nadchýnal sa vlastnou kúpeľnou, on sa rozhodol vybaliť si. Bolo pol siedmej a neostávalo im veľa času. Musel však uznať, že tu bolo pekne a hlavne čisto. Škriatkovia tu o všetko dbali. Postele mali povlečené a periny voňali. Nábytok sa leskol ako po čerstvom nátere a v izbe sa vznášala jemná vôňa levandule z vrecúšok proti moliam zavesených v skrini. Zvyšný čas strávil Albus kochaním sa pri výhľade z okna a počúvaním Scorpiusovho zastrájania, ako si musí nabaliť nejakú kočku, pretože bez toho by sa mu ten výlet ani nerátal. Pichlo ho pri srdci, ale nedal najavo nič. Celkom nič. Napokon, tak ako vždy.
***
Scorpius sa vliekol na večeru v slávnostnom habite, ako všetci ostatní. Nie, že by mu vadilo, že má s Alom spoločnú izbu, ale... Merlin, to pokušenie bolo príliš veľké. Čo ak sa nechtiac prezradí? Čo ak bude znova tárať zo sna a povie niečo, čo by nemal? Občas sa mu to stávalo... Úkosom pozrel na Albusa. V tom slávnostnom habite vyzeral priam neskutočne. Prečo sa to muselo stať akurát jemu? Prečo nemohol byť normálny? Prečo sa do kotla musel zamilovať do svojho najlepšieho priateľa? Jediného, ktorého mal? Nebolo to fér! Nechcel ho stratiť! Nie, on ho nemohol stratiť len pre svoju vlastnú, chorú slabosť! Nikdy by sa nezmieril s tým, keby oňho prišiel. A ešte k tomu vlastnou vinou. Albus bol výnimočný. Ak pre nikoho iného, preňho určite. Obdivoval ho kvôli mnohému a azda preto sa doňho zamiloval. Kvôli jeho láskavej povahe, viere všetko prekonať, kvôli jeho nenútenému šarmu, kvôli tým smutným úsmevom i smiechu, keď sa smial na jeho vtipoch, nevynímajúc tie oplzlé. Miloval zvuk jeho smiechu... Vtedy sa zarazil. Ako dlho ho už nepočul? Ani si nespomínal. Všimol si však, že iskri v jeho očiach pohasli, že smiech vystriedali akési nečitateľné úsmevy a výraz tváre, ktorý nevedel identifikovať. A čo to bolo minule, keď sa odrazu po tom výbere do družstva len tak vychytil a chcel byť sám?
Zamračil sa a zakázal si na to myslieť. V duchu si spravil poznámku, že zistí, čo sa deje s jeho priateľom, ale nebude sa v tom vŕtať viac ako treba. A ešte dnes si nabalí nejakú peknú pyraňu a bude mu celkom jedno, či to bude Rumunka, Nemka, či Poľka. Potrebuje zabudnúť na to, čo cíti naozaj. Potrebuje tie city pochovať a bude mu jedno, ak to dosiahne povrchným sexom s niekým, koho nikdy viac v živote neuvidí.
V Rytierskej sieni bolo na prasknutie. Aj tu mali štyri dlhé rady stolov, patriace jednotlivým fakultám. Duchovia sa vznášali vo vzduchu nad ich hlavami a pomaľovaným stropom. Albus vyvrátil hlavu dohora. Bola to celkom pekná, farebná freska znázorňujúca muža s ostrými tesákmi, rohmi na hlave, zahaleného v čierno-červenom plášti stojacom v plameňoch ohňa a davom čarodejníkov, ktorí ho spútavali na druhej strane. Nebol to ich začarovaný strop vo Veľkej sieni, ale ani tento nebol zlý a bol viac tradičný. Hlavne čo sa týkalo vyobrazenia grófa Drakulu.
Sadli si na kraj dlhokánskeho stola a jemu sa ušlo miesto hneď vedľa chlapca, ktorého stretol ani nie pred pol hodinkou na chodbe. Ten k nemu obrátil hlavu, usmial sa naňho a potom sa znova otočil k profesorskému stolu, lebo to si už riaditeľ pýtal slovo.
Albus zrakom prebehol po profesoroch. Videl Kruma sediaceho pri vysokom riaditeľskom kresle z pravej strany, neďaleko sedel ich profesor Hooch so zástupkyňou, ktorá sa zhovárala s nejakým bradatým mužom. Riaditeľ predniesol slávnostnú reč a predstavil všetky fakulty. Keď povedal názov fakulty, predstavil jednotlivých profesorov a potom sa museli postaviť aj študenti tých fakúlt. Boli tu teda oni, z Rokfortu, nemci z ich strednej školy, ktorá sa volala Drachen-nest, francúzi z Beauxbatonsu, američania zo Salemu, čecho-slováci zo školy Krkonošskí vlci, poliaci zo školy Szczešliwy miotly a samozrejme domáci – rumuni. Nakoniec im riaditeľ Zamfrin ukázal trofej. Zlatý pohár, o ktorý mali súperiť. Nezabudol im zaželať, aby sa cítili ako doma a pripomenul im, aby ctili športového ducha. Zdôraznil, že ostatní žiaci sú povinní chodiť na tunajšie vyučovanie a tiež ich varoval, aby nevstupovali do Čierneho lesa, ak nechcú prísť k ujme na zdraví. Tak veľmi to Alovi pripomenulo začiatok školského roka v Rokforte, že sa to zdalo priam neuveriteľné.
Večera sa mohla konečne začať a Al bol nadšený, lebo mu už začínalo škvŕkať v bruchu. Keď sa pred ním teda objavil tanier, príbor a pohár, nalial si z tekvicového džúsu a nabral si plnenú rolku voňavého kuracieho mäska. Zemiaková kaša stála na stole opodiaľ a on na ňu túžobne pozrel, premýšľajúc ako sa k nej dostať, keď si to všimol jeho spolusediaci. Zavolal v rodnej reči na svojho spolužiaka a ten mu podal misu s kašou.
„Dáš si?“ opýtal sa napokon Albusa, ktorý sa vzápätí začervenal, ale misu si od neho vzal.
„Ďakujem,“ odvetil. „Nevedel som, či mi bude niekto z vás rozumieť, tak som...“ jachtal nesúvislo ako prváčik.
Chlapec sa naňho viac ako priateľsky usmial a odhalil dva rady snehobielych zubov. „V pohode. Všetci hovoríme perfektne po anglicky.“
S tým sa otočil naspäť k svojmu tanieru a nechal Albusa navečerať sa. Al zatiaľ počúval ako sa bavil so svojimi spolužiakmi a uvažoval, čo tak asi preberajú. Občas si všimol ich kradmé pohľady a musel sa veľmi premáhať, aby sa znova trápne nezačervenal. Keď jeden z nich čosi povedal a všetci sa zborovo rozosmiali, Al na nich prekvapene pozrel. Bolo mu to nepríjemné. Cítil sa tak, akoby sa vysmievali jemu, i keď nemali prečo a vedel, že je to hlúposť a len si to všetko namýšľa.
Chlapec po jeho ľavici si všimol jeho zmätený výraz tváre a znova ho oslovil. „Prepáč, sme zrejme trochu hluční, ale na Nemcov nemáme,“ povedal žartom, pretože tí sedeli pri jednom zo stolov ticho ako muchy. Vyzerali ako vojaci. Sedeli tam už zjavne všetci najedení ako voskové figuríny. Albus sa konečne usmial.
„Ja som Matej,“ predstavil sa mu prísediaci a natiahol k nemu ruku.
„Albus,“ povedal Al a spravil to isté. „Priatelia ma volajú Al.“
„Teší ma, Al,“ riekol mladík a v očiach mu zvláštne zaiskrilo. Nevedno prečo prešla Albusom triaška a stiahlo mu žalúdok. Prečo sa naňho tak pozeral? Akoby ho hltal očami... Pohľadom zavadil o Scorpiusa, ale ten si ho nevšímal. Matej ho začal predstavovať ostatným spolužiakom a tak na siahodlhé úvahy nebolo času. „Toto je Mirek,“ ukázal na chudého chlapca so šticou vlasov čiernych ako uhoľ. „Je to jeden z našich odrážačov.“ Chlapec mu kývol na pozdrav. „Vedľa neho sedí Pavol a Jirka, je to ten ryšavý. Pavol je odrážač a Jirka je stíhač. Dana a Šárka sú spolu s Tedom triafači. A Vavro je náš náhradník.“
Al sa s každým pozdravil. S tými, čo sedeli na dosah si dokonca podal ruku. „Takže ty si strážca, ak sa nemýlim,“ opýtal sa ho.
Matej prikývol. „Nemýliš sa.“ Alovi znova stiahlo žalúdok pri tom jeho úsmeve, ktorým ho obdaril. „A ty hráš na poste stíhača, však?“
„Ako to vieš?“ opýtal sa Albus prekvapene a vyvalil naňho oči, čomu sa ostatní zasmiali.
„Jeho sesternica k vám chodí do školy,“ vysvetlilo mu ochotne plavovlasé dievča, na ktoré už hodnú chvíľu zízal Scorpius a vymieňal si s ňou horúce pohľady. Albusovi to samozrejme neušlo, no snažil sa to ignorovať. Musel, ak mal ostať pokojný, inak by zrejme vyletel z kože.
„Skutočne?“ zaujímal sa Al a Matej pritakal.
„Volá sa Crystal Vondráčková. Možno ju poznáš,“ odvetil nádejne, no Albus pokrútil hlavou.
„Nie, žiaľ.“
„Za to ja ju poznám dobre,“ vmiešal sa do rozhovoru i Scorpius, ktorý napriek všetkému pozorne načúval. „Je piatačka, však? Pekná tmavovláska?“
Matej naňho pozrel prižmúrenými očami a vrhol na Alovho spolužiaka podozrievavý pohľad. Zrejme mu došlo, s kým má dočinenia. Rokforstký Don Juan si ho nevšímal. Naopak, zbadajúc, že pochopil význam jeho slov sa len široko pousmial. Matej sa otočil k Dane a niečo jej povedal v rodnej reči. Dievča bez toho, aby jej zmizol z tváre úsmev prikývlo a niečo mu odpovedalo. Nerozumeli im, ale Scorpoiusovi to bolo jedno, keď naňho aj tak koketne žmurkla.
Matej v tej chvíli stratil o Scorpiusa záujem a obrátil pozornosť k Alovi. „Potter. Bude mi cťou hrať proti tebe a tvojmu družstvu. Počul som, že ste dobrý.“
„Musíme byť, keď nás vybrali, či nie?“ odvetil namiesto neho Scorpius sebavedome. Ten prekliaty chumaj si ho však nevšímal. Nespúšťal oči z Albusa a – zdalo sa mu to, alebo si fakt prisadol k Alovi bližšie? Scorpius stuhol. Prsty okolo pohára sa zovreli nechtiac silnejšie bez toho, aby si to uvedomil.
Keď mohli konečne odísť a všetci sa hromadne valili z Rytierskej siene, Scorpius pristúpil k Dane a niečo jej zašepkal do ucha. Spolu potom vybehli hore schodmi a zamierili k ich fakulte. Nešli však s ostatnými, ale ukryli sa v tajnom výklenku, ktorý Scorpius objavil cestou do siene. Kým sa on priam lačne vrhol na neprotestujúcu a ochotnú dievčinu, ostatní sa vracali do svojich izieb. Albus nechtiac zachytil pohľadom roztopašnú dvojicu. Pohľad mu padol na Scorpiusovu roztiahnutú ruku, ktorá pohládzala stehno dievčaťa, ktoré malo nohu ovinutú okolo jeho bokov. Boli na sebe taký nalepený, že mu napadlo, že ich budú musieť od seba oddeľovať chirurgicky.
Matej si všimol jeho sklený pohľad a chytil ho za plece. „Máš fakt podareného priateľa,“ povedal súcitne a vtiahol ho do chodby, keď povedal malému chrliču heslo. Každý z nich zamieril do svojej izby a dohodli sa, že si zajtra pôjdu spolu ešte pred raňajkami zalietať na metlách. Tu to vraj mali študenti povolené. Albus súhlasil. Potreboval rozptýlenie. Akékoľvek...
Scorpius sa dlho nezdržal. Do izby vošiel v dobrej nálade, ale zistil, že Albus už spí. Ležal skrútený na boku v posteli, tvárou k stene. Vzdychol si a pobral sa do kúpeľne. Po krátkej sprche sa vydrhol do sucha a zaliezol do postele i on. Dlho však nemohol zaspať, tak tam len tak ležal, načúval Alovmu pokojnému oddychovaniu a premýšľal... Napokon sa otočil nabok a snažil sa pohľadom preniknúť tmu v izby, osvetlenú len jemným lúčom mesiaca. Pohľadom skĺzol po tmavých krivkách Alovej postavy, ktorý zo seba v spánku skopol perinu. Prižmúril oči, keď pocítil páľavu v podbrušku a tuhnutie vlastného penisu. Mohol to zastaviť, ale on nechcel. Pred malou chvíľou sa bozkával veľmi náruživo s Danou. Nebola to však ona, koho si predstavoval, že bozkáva. Nebola to ona, koho si predstavoval, že sa dotýka... Tak ako teraz, v tejto chvíli, keď si zahryzol do pery a rukou si zašiel do pyžamových nohavíc. S myšlienkami na nič netušiaceho, spiaceho spolužiaka si rukou objal navretý penis. Potreboval uľaviť. Pretočil sa späť na chrbát a dráždil si úd dovtedy, kým mu ruku neorosila lepkavá tekutina. Nevykríkol od úľavy, hoci to mal chuť urobiť. Namiesto toho si ešte viac zahryzol do pery. Ucítil hrdzavú chuť vlastnej krvi, keď mu zuby prerezali spodnú peru. Odrazu ho zarezali oči. Od sĺz, ktoré sa mu do nich tisli... Nevedel, čo so sebou, nevedel, čo s tým, čo cíti... Cítil sa taký stratený... Vedel, že mu nikdy žiadne dievča nebude schopné dať to, po čom naozaj túžil. A on sa bude po celý ten čas len pretvarovať. Mohol ich mať v posteli hoci aj stovky, žiadna z nich mu nemohla splniť to, po čom túžil.
„Prekliaty osud!“ pomyslel si v duchu a len čo sa kúzlom očistil, otočil sa k stene schúlený do klbka a pokúsil sa zaspať.
Komentáre
Prehľad komentárov
Superná to poviedka :D Konečne som našla nejaký poriadny slash bez Snapea :D
co dodat
(fin, 30. 5. 2010 17:01)
posledně jsem vážně chtěla přidat svůj komentář, ale nějak mě neposlouchal net, či co.
ale nemysli si i když sem píšu poprvé, tak jsem na tvé stránce častěni než na svém vlastním mailu :-))
jinak už se těším jak bude tento příběh pokračovat dále. takže moc nenapínej. prosíííííííím
bojuji proti nadpisúm................
(MIREK, 30. 5. 2010 16:35)....fajn, čekám na další...
vzrušující
(samba, 30. 5. 2010 8:21)ráda čtu tvoje povídky,sice komentuju poprvé ale polepšim se.Těšim se na další pokráčko.
hmm...
(nadin, 29. 5. 2010 16:05)
Tak konečne viem, ako to vyzerá na Durmstrangu!! Páči sa mi "malá" Rose - pomamila sa, evidentne!
Tak fain a čo bolo ďalej??
...
(Eressie, 29. 5. 2010 10:40)ach jaj, ľudia si niekedy sami tak komplikujú život, a pri tom úplne zbytočne :( len nech sa už aspoň jeden z nich spamätá a prinúti i toho druhého otvoriť oči,.. budem im držať palce :)
:-)
(ansus, 29. 5. 2010 2:50)Chudáci kluci, ti to sami se sebou nemají jednoduché. Hmhm, tak se mi zdá, že se budou pěkně užírat žárlivostí. Těším se na další kapitolu.
mega
(Mambo, 4. 1. 2014 15:54)